>> <<
UPMS má už 6956 študentov 6956
Nová súťaž - doštuduj za odmenu - Výhercovia

Aká bude eurozóna, ak bude?

Utorok, 25. 10. 2011

Situácia je vážna, to je asi jediné, na čom sa zhodnú takmer všetci ekonómovia a politici v súvislosti s dlhovou krízou a krízou eura. A ešte snáď na tom, že ak chce eurozóna prežiť a fungovať, tak potrebuje nielen prekonať dnešné turbulencie, ale potrebuje aj nové pravidlá, novú architektúru.

Názory na to, aká by mala byť, sa rôznia, kľúčová je však odpoveď na jednu otázku – môže menová únia dlhodobo úspešne existovať bez fiškálnej únie a politickej únie? Väčšina odborníkov si myslí, že nie, a zaujímavé je, že si to myslia ako prívrženci, tak odporcovia takéhoto smerovania Európy a eurozóny. Teda ako eurooptimisti, ak aj euroskeptici.

Eurooptimisti tvrdia, že terajšie problémy sú dôsledkom nedostatočnej fiškálnej a politickej integrácie a navrhujú európsku vládu, eurobondy, fiškálnu a transferovú úniu a v konečnom dôsledku politickú úniu, teda niečo ako Spojené štáty európske. V zásade tvrdia, že euro bol od začiatku skvelý projekt, ale za najväčšiu chybu považujú oneskorovanie fiškálnej a politickej únie za úniou menovou.

Euroskeptici tvrdia, že od začiatku to bol nereálny a pomýlený projekt, a líšia sa len v názore, ako to skončí. Niektorí, ako Milton Friedman, už od začiatku tvrdili, že euro neprežije prvú vážnu ekonomickú krízu a odhadoval to na približne 10 rokov. Iný známy odporca eura, český prezident Václav Klaus zase tvrdí, že napriek nákladom a problémom euro prežije, pretože je to projekt, do ktorého bolo investovaného príliš veľa kapitálu (aj politického), avšak cenou bude práve fiškálna a politická únia, ktorú však na rozdiel od eurooptimistov nepovažuje ani za vhodnú, ani za užitočnú.

Neexistuje iná možnosť? Naozaj máme na výber len rozpad eurozóny, alebo Spojené štáty európske? Mali by sme sa nad touto otázkou veľmi vážne zamyslieť a hľadať riešenie, pretože inak máme vážny problém. Ten totiž spočíva v tom, že umelo urýchľované budovanie fiškálnej a politickej únie je podľa môjho názoru slepou uličkou a nakoniec by viedlo k rozpadu eurozóny. A to nechce nikto, pretože rozpad eura by naozaj hrozil obrovskými nákladmi nielen pre členské krajiny eurozóny, ale zrejme aj rozpadom Európskej únie a jednotného trhu.

Z krátkodobého hľadiska potrebujeme uhasiť požiar a teda schváliť rozšírený EFSF a potom aj ESM a zabrániť rozšíreniu požiaru z Grécka do Talianska, Španielska, prípadne aj ďalej. V tom je dnes už v zásade zhoda, aj keď je to napriek tomu veľmi náročné a zdĺhavé. Naše, slovenské problémy so schvaľovaním EFSF sú toho výstižným príkladom.

Zásadnou otázkou je však nielen potreba okamžitých opatrení na zabránenie novej globálnej finančnej kríze a globálnej recesie, ale aj odpoveď na otázku ako môže a ako by mala eurozóna fungovať v budúcnosti. Názory sú rôzne, zhoda panuje asi len v jedinom – tak ako doteraz to možné nebude a celkom určite potrebujeme nové pravidlá, novú architektúru eurozóny.

To, čo potrebujeme, určite nie je európska vláda s obrovskými aparátmi, európske ministerstvo financií a mohutný európsky rozpočet. Nie sú to ani eurobondy, ani mohutné transfery od zodpovedných k nezodpovedným, ktoré vyriešia situáciu a zabránia opakovaniu dnešných problémov.

Potrebujeme vytvoriť také pravidlá a mechanizmy ich kontroly a vynucovania, ktoré zásadným spôsobom znížia riziko morálneho hazardu. Tak, aby sa zmenilo správanie najmä dvoch skupín ľudí – bankárov a politikov. Obidve tieto, dnes viac ako kedykoľvek predtým sprofanované profesie totiž spája najmä to, že narábajú s peniazmi cudzích ľudí a že nesú hlavnú vinu na tom, v akom marazme sa nachádzame.

Ak by sme totiž chceli jedným slovným spojením pomenovať hlavnú príčinu dnešných problémov, tak to nie ja ani nedostatok harmonizácie, ani nedostatok centralizácie, ani nedostatok peňazí, ale nedostatok morálky. Morálny hazard je také správanie, keď niekto ide do vysokého rizika s vedomím, že v prípade úspechu bude poberať vysoké zisky, ale v prípade neúspechu bude jeho straty niesť niekto iný. Takže napríklad bankári berú zisky a daňoví poplatníci hradia straty. Politici získajú mandát za nereálne sľuby, ktoré realizujú životom na dlh a z podstaty, za čo zaplatia najmä budúce generácie.

Nemôže existovať biznis, ktorý je ziskový a pritom nie je spojený so žiadnym rizikom. Presne tak to totiž fungovalo a žiaľ, doteraz do značnej miery funguje v prípade požičiavania krajinám eurozóny. Dnes je najmä na príklade Grécka jasné, že rizikový biznis to bol, platiť však nebudú tí, ktorí profitovali, ale daňoví poplatníci. Toto sa musí zmeniť a zmení sa to len vtedy, ak nezodpovedná krajina skrachuje a veritelia prídu o časť svojich peňazí. Len tak naozaj zabránime tomu, aby nezodpovední bankári požičiavali nezodpovedným politikom.

Teda, inými slovami, potrebujeme jasný mechanizmus defaultu krajín a účasti privátneho sektora. V ESM už istý posun nastal, musíme však ísť ešte omnoho ďalej. Hrozba defaultu krajiny a strát veriteľov je tým základným a zásadným nástrojom na to, aby banky zvažovali komu, za koľko a za akých podmienok požičajú.

Toto je aj hlavný dôvod, prečo považujem eurobondy za vyslovene škodlivý nápad. Eurobondy by boli nástrojom morálneho hazardu, pretože by znižovali tlak na zodpovednú politiku a rozkladali by náklady nezodpovednej politiky na všetkých. Trestali by zodpovedných a odmeňovali nezodpovedných. Musia existovať jasné pravidlá, ktoré budú podľa možnosti automaticky brániť tomu, aby sa situácia dostala tak ďaleko, ako sa dostala.

Potrebujeme jasné a vynútiteľné nástroje, ktoré zabránia neúmernému rastu deficitov, dlhov a nerovnováh. Revidovaný Pakt stability a rastu, schválený pred pár dňami Európskym parlamentom, je krok správnym smerom, avšak bude potrebné ísť omnoho ďalej. Na národnej úrovni by mali všetky krajiny eurozóny povinne prijať ústavné zákony o rozpočtovej zodpovednosti, ktoré stanovia tvrdé obmedzenia proti neúmernému rastu deficitov a dlhov. Dohliadať na dodržiavanie týchto zákonov by mala na vláde nezávislá fiškálna rada na národnej úrovni a na európskej úrovni Európska komisia a komisár so silnými právomocami (holandský návrh). Pakt stability a rastu by mal byť posilnený o automatické sankcie, vrátane obmedzenia rozpočtovej zvrchovanosti krajiny pri nedodržovaní stanovených pravidiel. Na presadenie a vynucovanie takýchto pravidiel nie sú potrebné žiadne obrovské aparáty, žiadne harmonizované dane a žiadne európske ministerstvo financií.

Fiškálna a politická únia je podľa môjho názoru slepou uličkou z politických, ale aj z ekonomických dôvodov. Spolu pritom veľmi úzko súvisia. Politický problém je najmä v nedostatku legitimity takého riešenia, v tom, že eurozóna je a ešte dlho bude klubom relatívne nezávislých národných štátov. Inými slovami, národná identita je obyvateľmi týchto krajín vnímaná omnoho silnejšie, ako európska identita. S tým súvisí aj obmedzená ochota politickej podpory pre rýchly a masívny presun kompetencií z národnej na európsku úroveň.

S tým je spojený aj ďalší problém. Fiškálna a politická únia by musela znamenať aj transferovú úniu, teda významné finančné transfery od bohatších, vyspelejších a konkurencieschopnejších, k tým chudobnejším a menej výkonným. Keďže učebnicovým príkladom transferovej únie je zjednotenie Nemecka, nemeckým čitateľom asi netreba zoširoka vysvetľovať, o aký náročný, drahý a aj politicky citlivý problém ide. Zvlášť v podmienkach vyššie uvedenej absencie politickej legitimity na európske úrovni.

Súhlasím s názorom, že nevyhnutnou podmienkou úspešného fungovania menovej únie je stá miera ekonomickej konvergencie jej členov. Za zásadný omyl však považujem predstavu, že táto konvergencia môže byť dosiahnutá prerozdeľovaním od bohatších a výkonnejších k chudobnejším a menej výkonným. Popri politickej nepriechodnosti by to bola slepá ulička aj z ekonomických dôvodov. Európa a v rámci nej eurozóna totiž musia čeliť čoraz tvrdšej globálnej konkurencii, a takýto spôsob konvergencie cez transfery, harmonizáciu a centralizáciu, by znamenal s určitosťou čoraz väčšie problémy a zaostávanie. To, čo dnes najviac krajiny eurozóny potrebujú, je ozdravenie verejných financií a reformy, ktoré naštartujú rast a konkurencieschopnosť. Fiškálna a politická únia spojená s veľkými finančnými transfermi by znižovala potrebnú motiváciu robiť takúto politiku ako na strane krajín, ktoré by transfery platili, tak aj na strane tých krajín, ktoré by ich prijímali. Ak je teda nevyhnutná konvergencia členov eurozóny cez politickú, fiškálnu a transferovú úniu neudržateľná, existuje aj iný spôsob? Myslím si, že áno, a príkladom môžu byť práve postkomunistické krajiny a proces ich transformácie. Nie je náhoda, že práve tie krajiny, ktoré zvládli postkomunistický transformačný proces najlepšie, sú dnes už aj členmi eurozóny. Aj na príklade týchto krajín je evidentné, že najlepším liekom na dnešné problémy je zodpovedná ekonomická politika založená na zdravých verejných financiách, nezadlžovaní budúcich generácií a na uskutočnení potrebných štrukturálnych reforiem.

Menová únia potrebuje také pravidlá a takú architektúru, ktorá bude členské krajiny priamo aj nepriamo, pozitívne aj negatívne, motivovať, aby takúto politiku robili. Politická a fiškálna únia by však aj v tomto ohľade pôsobila opačne. Ilustrujme si to na harmonizácii daní. Harmonizácia priamych daní, najmä dane zo zisku, je obľúbenou témou priaznivcov politickej a fiškálnej únie. Jednotný trh, ani menová únik však vôbec nepotrebujú harmonizáciu priamych daní. Áno, potrebujeme harmonizáciu nepriamych daní, kde by sme mali ísť e te ďalej ako je dnešný stav, ale v oblasti priamych daní to tak nie je. Dokonca je to naopak, daňová konkurencia v oblasti priamych daní je vyslovene prospešná, pretože núti krajiny zlepšovať podnikateľské prostredie, zjednodušovať svoje daňové pravidlá, robiť potrebné reformy.

A to nie je teória, dá sa to ukázať a dokázať na konkrétnych prípadoch. Keď sme zavádzali na Slovensku v roku 2004 rovnú daň z príjmu vo výške 19% (pre právnické aj fyzické osoby), bolo to mnohými kritikmi označované ako daňový dumping alebo nekalá daňová konkurencia. Súhlasím s tým, že naša reforma zvýšila mieru daňovej konkurencie v Európe, ale vôbec nie s tým, že by malo ísť o nekalú konkurenciu. Vďaka tejto a ďalším reformám sme dosahovali vysoký ekonomický rast, zvyšovali sa nám aj daňové príjmy, prilákali sme veľa nových investorov z krajín EÚ a eurozóny, ktorí u nás robia vzájomne výhodný biznis, a pomohli sme zlepšiť konkurencieschopnosť aj iným krajinám. V susednom Rakúsku, napríklad, aj vďaka konkurenčnému tlaku nášho nového daňového systému, znížili daň zo zisku z 35% na 25%, aj keď pôvodne až také výrazné zníženie neplánovali. Výrazne to pomohlo ich konkurencie schopnosti.

Eurozóna prežije a bude úspešná. Ale len vtedy, ak budeme rešpektovať, že riešením je zodpovedná politika založená na reformách, nezadlžovaní budúcich generácií, tvrdých rozpočtových obmedzeniach, jasných a vynucovaných pravidlách.

Komentár vyšiel v nemeckom ekonomickom mesačníku Capital.



Páči sa vám tento príspevok? Zdieľajte ho s priateľmi!