Falošný krik piatej kolóny Róberta Fica - Univerzita pre moderné Slovensko

K napísaniu tohto blogu ma inšpiroval protest odborárov, ktorí sa v počte niekoľkých desiatok zišli v pondelok 28.3.2011 aby hlasno protestovali proti rastu cien a životných nákladov a proti chystaným zmenám v zákonníku práce. Kým som blog stihol dopísať, tak znovu kričali pred Úradom vlády SR aj v stredu, počas rokovania vlády.

V čase pondelkového protestu zasadala na úrade vlády tripartita a spolu s premiérkou a ďalšími ministrami som tam so zamestnávateľmi a odborármi rokoval aj ja. Na tomto rokovaní chýbal jeho tradičný účastník, predseda OZ Kovo Emil Machyna, ktorý na čele protestujúcich odborárov v tom čase pred Úradom vlády kričal do tlampača, že žiadajú vyššie mzdy a viac práce a vyhrážal sa generálnym štrajkom, ak vláda schváli zmeny v zákonníku práce v aktuálnej podobe. Tak poďme pekne po poriadku. Proti čomu to vlastne odborári protestujú?

Najskôr rast cien. Áno, rast cien je v roku 2011 vyšší ako po iné roky a dôvody sú dva. Prvým dôvodom je vysoký rast svetových cien ropy a potravín. Len na ilustráciu, svetové ceny múky vzrástli od jesene minulého roka takmer trojnásobne.

Druhou príčinou vyššieho rastu cien v SR je, že sme museli zvýšiť niektoré nepriame dane, DPH o 1% a tiež niektoré spotrebné dane. Museli sme to urobiť, aby sme ozdravili verejné financie, ktoré Ficova vláda zanechala v takom žalostnom stave, že ak by sme ich neozdravili, tak by hrozila platobná neschopnosť krajiny a nastala by nevyhnutnosť prijímať naozaj drastické opatrenia. O miere plytvania a rozhadzovania Ficovej vlády najlepšie svedčí skutočnosť, že v krízových rokoch 2008 – 2009 malo Slovensko najvyšší nárast verejných výdavkov spomedzi všetkých krajín EÚ. Kým na Slovensku to bolo vyše 16%, v Luxembursku s druhým najvyšším rastom výdavkov menej ako 10%, v Slovinsku 5,5%, v Nemecku necelých 5% a v Česku a ďalších ôsmych krajinách dokonca v tom čase verejné výdavky klesli. Treba si pritom uvedomiť, že Ficova vláda pritom nemusela vynaložiť ani jedno jediné euro na záchranu bánk, na rozdiel od mnohých iných krajín EÚ. Zároveň došlo počas Ficovej vlády k jednému z najväčších nárastov korupcie na svete podľa všetkých medzinárodných rebríčkov a tiež k nehoráznemu plytvanie s verejnými zdrojmi a k nárastu zadĺženosti krajiny (za dva roky z 3100 eur/obyv. na 5300 eur/obyv).

Z vyššie uvedeného je evidentné, že popri svetových cenách je za rast cien na Slovensku zodpovedný práve R. Fico a že protestujúci odborári na čele s Emilom Machynom by dnes mali kričať do tlampačov pred sídlom Smeru na Súmračnej a nie pred Úradom vlády. V roku 2008 vzrástli ceny o 4,4% (čo znamenalo rast životných nákladov na jednu domácnosť vo výške 422 eur) v roku 2011 predpokladáme rast 3,5% (rast životných nákladov 326 eur na domácnosť). Prečo odborári neprotestovali pred Úradom vlády SR v roku 2008, keď bol rast cien vyšší ako je teraz? Prečo neprotestovali keď dochádzalo k takému plytvaniu a rozkrádaniu verejných zdrojov, aké nemalo a nemá na Slovensku obdoby?

Keď som tieto otázky položil odborárom na tripartite, tak jeden z nich mi odpovedal, že to bolo iné, pretože „v rokoch 2007 – 2008 sme mali šťastie, lebo ekonomika, platy aj zamestnanosť rástli." Áno, rástli, ale nie vďaka šťastiu, ale preto, že Dzurindove vlády urobili potrebné reformy. Mimochodom, tie reformy, proti ktorým nielen Fico, ale aj odborári bojovali všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami. Len si spomeňte, napr. referendum o odvolaní vlády v apríli 2004.

Emil Machyna na proteste uviedol, že odborári chcú pre ľudí iba podmienky garantujúce ľudskú dôstojnosť a dokonca apeloval na to, že premiérka ako žena by to mala pochopiť a zastať sa ľudí.

Znovu sa najskôr vrátim do nedávnej minulosti. Vláda R. Fica mala v celkových verejných výdavkoch počas rokov 2006 – 2010 o 755 mld. Sk viac, ako druhá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002 – 2006. Nárast zdrojov Ficovej vlády bol 35%, kým priemer za EÚ bol len 18%. Tento obrovský nárast zdrojov sa neprejavil zlepšeným fungovaním v žiadnej oblasti verejného života. Ani v sociálnej, napriek tomu, že silný sociálny štát sa stal mantrou R. Fica. Vláda Ivety Radičovej napriek ťažkej zdedenej situácii vo verejných financiách, urobila v sociálnej oblasti viacero zásadných rozhodnutí v prospech rodín s deťmi a sociálne zraniteľných skupín. Od januára stúpol rodičovský príspevok zo 164 na 190 €. Príspevok na starostlivosť o dieťa stúpol zo 164 na 230 eur. Materské sa zvýšilo z 55 na 60% vymeriavacieho základu a základná materská dovolenka sa predĺžila z 28 na 34 týždňov. Celkové výdavky na rodinnú politiku tento rok rastú o vyše 100 miliónov eur. Popri tom sa upravuje spôsob výpočtu tzv. vianočného dôchodku, aby najchudobnejší penzisti dostali najvyšší príspevok – vyše 66 eur. Od apríla sa zavádzajú stropy na doplatky za lieky, takže dôchodcovia a zdravotne ťažko postihnutí nezaplatia štvrťročne viac ako 30 resp. 45 €. V parlamente už čaká na schválenie novela zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ktorá uľahčuje situáciu osobným asistentom a opatrovateľom zdravotne postihnutých osôb. Opatrovateľom aj hendikepovaným novela umožní privyrobiť si viac. Nezabúda sa ani na nezamestnaných. Ľudia, ktorí prídu o prácu, získajú ľahšie dávku v nezamestnanosti. Nárok na vyššiu podporu v prípade straty zamestnania majú aj rodičia, ktorí prišli o prácu počas rodičovskej dovolenky.

A napokon k zákonníku práce. Odbory sa od začiatku stavajú k problému nekorektne a deštruktívne. Minister Mihál predložil už v decembri 2010 na verejnú diskusiu tézy zamýšľanej novely a chcel o nich diskutovať. Kým zamestnávatelia sa do diskusie konštruktívne zapojili, odborári už na druhom stretnutí pracovnej skupiny prečítali vyhlásenie, že odchádzajú z rokovaní. Neskôr sa síce k rokovaciemu stolu vrátili, ale súbežne s tým organizujú protesty, zbierajú podpisy na referendum za zavedenie 35 hodinového pracovného času a vyhrážajú sa generálnym štrajkom.

A čo také hrozné chce vlastne vláda novelou zákonníka práce presadiť a zmeniť? Chceme, aby sa viac zohľadňovali rôzne životné situácie spojené so zamestnávaním rodičov s malými deťmi, alebo študentov, chceme odbúrať zbytočnú byrokraciu pre zamestnancov aj zamestnávateľov pri zamestnávaní, chceme spružniť pravidlá pri zmene zamestnania. Zákonník práce by mal zaviesť vyššiu mieru ochrany u robotníkov ako u vysokých manažérov, mal by zrušiť privilégiá verejných činiteľov a odborárskych bossov a zvýšiť reprezentatívnosť zastúpenia všetkých zamestnancov v sociálnom dialógu. Otvára sa možnosť vytvorenia zdieľaného pracovného miesta, zavedenie mzdového zvýhodnenia za prácu nad čas aj pri práci doma, možnosť čerpať rodičovskú dovolenku do 5. roku veku dieťaťa, nastavenie plného pružného pracovného času a podobne. Proti týmto veciam odbory protestujú? Kvôli tomu sa vyhrážajú generálnym štrajkom?

Hlavným cieľom novely zákonníka práce je pružnejší trh práce. A ten je nevyhnutným predpokladom rastu zamestnanosti a rastu platov. Tak o čo Vám vlastne ide, páni odborári? Na pondelkovej tripartite došlo ešte k jednej zaujímavej diskusii. Minister Miškov rozdal zúčastneným podrobnú písomnú informáciu o tom, že rakúska vláda pripravuje „zákon o boji proti mzdovému a sociálnemu dumpingu". Tento zákon by mal výrazne predražiť a skomplikovať dočasné vysielanie zamestnancov (nielen) slovenských zamestnávateľov na územie Rakúska. Ide o absurdné, nesystémové opatrenie, ktoré je v rozpore s fungovaním jednotného európskeho trhu a s toľko potrebným voľným pohybom pracovnej sily. Vyzval som tripartitu, aby sme ako tripartitní sociálni partneri prijali vyhlásenie, v ktorom vyjadríme nesúhlas a budeme deklarovať rozpor takéhoto zákona s princípmi jednotného trhu. Zamestnávatelia s tým problém nemali, odborári sa vykrútili s tým, že si to musia podrobnejšie preštudovať.

Pripomenulo mi to absurdný postoj slovenských odborárov, ktorí sa pred dvoma, či troma rokmi zúčastnili v Bruseli na veľkej medzinárodnej odborárskej demonštrácii proti liberalizácii služieb v Európskej únii. Protestovali proti tomu, aby naši ľudia mohli nájsť dobre platenú prácu v bohatších krajinách západnej Európy a aby v Európe konečne začal fungovať jednotný trh, ktorý je nevyhnutným predpokladom ekonomického rastu a rastu zamestnanosti.

Takže, zhrnuté a podčiarknuté. Slovenskí odborárski bossovia nie sú zástupcami zamestnancov, sú len piatou kolónou Roberta Fica. Veď sa tým nakoniec ani netaja, stále majú podpísanú so Smerom zmluvu o spolupráci. Nerobia odborársku politiku, robia stranícku politiku. A robili ju aj za vlády R. Fica, aj preto nesú spoluzodpovednosť za stav, v akom sa naša krajina po štyroch rokoch vládnutia Fica, Slotu a Mečiara nachádza. A aj preto je ich dnešný krik falošný.