O Hedvige, dôvere a prosperite - Univerzita pre moderné Slovensko

Veril som Ficovi a Kaliňákovi. Dnes sa za to hanbím, ale je to tak. Veril som im, keď som na jeseň 2006 sledoval ich tlačovú konferenciu, na ktorej informovali o kauze Malinová. V tejto veci som im veril napriek tomu, že v zásade som im nikdy neveril. Veril som im preto, že ani vo sne by ma nebolo napadlo, že predseda vlády a minister vnútra, ktorí navyše argumentovali odbornými posudkami (rozbor slín, krvi a neviem čo všetko ešte) môžu v takejto veci, vo veci napadnutia bezbrannej ženy, klamať. Klamať v priamom prenose.

Dnes, keď o kauze viem vďaka médiám a ľuďom, ktorí sa nedali zastrašiť a ovplyvniť už omnoho viac, som presvedčený, že klamali a hanbím sa za to, že som im čo len na okamih veril.

Dobrý úmysel je nevyhnutným predpokladom dôvery a dôvera je nevyhnutným predpokladom pokoja a prosperity. Ak by som mal jedným slovným spojením pomenovať politickú stratégiu Roberta Fica, jeho strany a jeho vlády, tak to spojenie by znelo „absencia dobrého úmyslu“ (za tento postreh ďakujem Eugenovi Jurzycovi). Politik s dobrým úmyslom by mal konať tak, aby vytváral predpoklady na udržateľný nárast kvality života, pokoja a prosperity. Fico ide opačným smerom.

Boli, sú a budú tu problémy a napätia vo všetkých oblastiach – napr. aj v rómskej, národnostnej, vo vzťahu médií a vlády, opozície a vlády, vo vzťahu vlády k investorom. Je to tak všade a je to normálne. Je však rozdiel, či k riešeniu problému pristupujeme s dobrým, alebo zlým úmyslom. Či je našim cieľom problém riešiť, alebo na ňom politicky, alebo inak krátkodobo profitovať, často aj za cenu poníženia druhej strany a teda v konečnom dôsledku na úkor skutočného riešenia.

Podľa medzinárodného výskumu sa v súčasnosti dostala na Slovensku dôvera medzi ľuďmi na najnižšiu úroveň od pádu komunizmu a jednu z najnižších úrovní spomedzi všetkých európskych krajín. Na otázku, či možno väčšine ľudí dôverovať, odpovedalo kladne v Európe v priemere 30,5%, najviac v Dánsku 66,5%, kým na Slovensku len 12,4%. Na rovnakú otázku pritom na Slovensku v roku 1991 odpovedalo kladne 20,6% ľudí, v roku 1999 15,4% a v roku 2004 21,6% ľudí. V roku 2008 len 12,4%. Aj to je výsledok politiky zlého úmyslu Roberta Fica.

Minuloročná štúdia francúzskych a amerických ekonómov na závery ktorej poukazuje český ekonóm Petr Houdek v Lidových novinách 8.8.2009 dospieva k záveru, že o úspechu celej spoločnosti nakoniec rozhoduje úroveň dôveryhodnosti inštitúcií – ako je medziľudská dôvera, hodnovernosť súkromných firiem, ale aj verejných a štátnych úradov a dodržiavanie pravidiel. Dovolím si dlhší citát z uvedeného článku : „Ak rastie v spoločnosti dôvera, občania intenzívnejšie spolupracujú a viac veria aj svojej vláde. A tá v dôsledku toho presadzuje prostredie jasných regulácií, ktoré riešia spoločenské problémy. Jednotlivci sa správajú podľa oficiálnych, ale aj nepísaných noriem. Opakom sú štáty, v ktorých sa šíri nedôvera. Ľudia neveria ostatným a s riešením problémov sa paradoxne opäť obracajú na vládu, ktorá je však sama nedôveryhodná. Rozširuje sa korupcia, rozsiahla a rozporuplná regulácia zvýhodňujú sa partikulárne záujmy. Rastie regulácie miezd a iných cien, zvýhodňujú sa konkrétne firmy. Úroveň dôvery sa ďalej prepadáva. Dokonca sa ukazuje, že sa v týchto spoločnostiach deti menej učia tolerancii a úcte k ostatným a sú naopak vedené k tomu, aby sa viac spoliehali na vzťahy vnútri vlastnej skupiny priateľov, či rodiny. Vzniká tragédia, či bludný kruh duševnej chudoby, v ktorom stále viac ľudí vidí istotu a blahobyt tam, kde ich v skutočnosti čaká len nesloboda a korupcia.“ Ak Vám tieto slová až mrazivo pripomínajú aktuálnu slovenskú realitu, tak sa nemýlite.

Politika založená na absencii dobrého úmyslu môže síce udržiavať, alebo aj dvíhať preferencie a plniť vrecká sponzorov, vedie však k nárastu nedôvery a to skôr alebo neskôr vedie aj k zaostávaniu a chudobe. Nevyhnutným predpokladom prosperity je totiž férová súťaž a dodržiavanie férových pravidiel hry. Nástenkový tender, diaľničné mýto, či predaj emisií sú len vrcholkom ľadovca korupcie a klientelizmu, ktorý svedčí o prevládajúcom zlom úmysle a zásadne zvyšuje nedôveru serióznych investorov a podnikateľov. Bez investícií nebude práca a bez práce bude chudoba. V roku 2006 sme mali najviac zahraničných investícií v rámci krajín V-4, v roku 2008 už najmenej. Prečo je to tak, odhaľuje aj najnovšia správa Svetového ekonomického fóra o globálnej konkurencieschopnosti. V oblasti klientelizmu a korupcie v nej Slovensko zo 133 hodnotených krajín obsadilo 127. miesto. Z európskych krajín sme sa v tejto oblasti umiestnili najhoršie, za nami je len šesť krajín ako napr. Filipíny, Paraguay, či Venezuela. Ak by sa Vám zdalo, že umiestnenie za Ruskom, Rumunskom, Bulharskom, či Ukrajinou je prehnané, tak pripomínam, že Ukrajina predávala emisie japonskej vláde prostredníctvom transparentného medzinárodného tendra.