Vlastenci a darebáci - Univerzita pre moderné Slovensko

„Vlastenectvo je posledné útočisko darebáka“ napísal slávny anglický básnik a esejista 18. storočia Samuel Johnson. A ako dodáva jeho priateľ a súputník James Boswell v knihe „Life of Samuel Johnson“, nemal na mysli skutočnú a ozajstnú lásku k vlasti, ale to predstierané vlastenectvo, ktorým mnohí, vo všetkých časoch a krajinách, zastierajú svoj vlastný záujem.

Ukážkovými exemplármi takéhoto, predstieraného vlastenectva, je triumvirát predsedov strán, ktoré nám v súčasnosti vládnu. Ide pritom o predstierané vlastenectvo, ktoré má zakryť záujmy, ktoré nie sú legitímne, ale ktoré sú darebácke. Preto to napíšem tak, aby to bolo zrozumiteľné a jednoznačné. Predstierané vlastenectvo je posledné útočisko darebákov Slotu, Mečiara a Fica.

Poradie som nezvolil náhodou. Ale nie preto, že by som Fica považoval za menšieho darebáka ako Mečiara a toho zase za menšieho darebáka ako Slotu. Skôr preto, že prví dvaja menovaní nám vlastenectvo predstierajú už po druhý raz (v deväťdesiatych rokoch mali premiéru), ale aj preto, že Slota je v tejto oblasti naozaj takmer nedostižný, ako dokazuje aj jeho najnovšia legislatívna iniciatíva.

Áno, už sme to zažili. Nekompetentná a nezodpovedná politika, ktorá sa okrem iného opierala aj o predstierané vlastenectvo, nás pod vedením Mečiara a Slotu doviedla v druhej polovici deväťdesiatych rokov do medzinárodnej izolácie, boli sme vylúčení z procesu integrácie do EÚ, NATO, OECD, ekonomika bola rozvrátená, banky stáli pred krachom a korupcia dosiahla nebývalé rozmery. Vo svete nás považovali za „čiernu dieru Európy“ (M. Albrightová, vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA). Slováci sa v zahraničí hanbili priznávať k tomu, že sú zo Slovenska a mnohí z neho dokonca aj odchádzali, pretože tu nevideli perspektívu. Pripomínam, že napriek tejto situácii si Mečiar a Slota so svojimi stranami udržiavali pomerne vysokú popularitu a Mečiar vyhral všetky štvoro parlamentných volieb medzi rokmi 1992 až 2002. Vyhrával napriek devastácii krajiny ktorú spravoval a vyhrával aj preto, že používal predstierané vlastenectvo. Presne tak ako si predstieraným vlastenectvom udržiaval a stále udržiava popularitu aj Slota. Nacionálna demagógia je najúčinnejší nástroj predstieraného vlastenectva a pre neskôr narodených, ktorí ešte politiku v 90 tych rokoch nevnímali pripomeniem len pár faktov na ilustráciu. Mečiar vyhlasoval, že sme boli ohrození zo strany Maďarska a on stál na čele dvoch plukov na východnom Slovensku na hranici s Maďarskom, pripravený Slovensko brániť. Vypätého protimaďarského nacionalizmu zo strany Slotu boli plné médiá a chcel dokonca tiahnuť na Budapešť na tankoch. Pri koaličnej roztržke v roku 1997 Mečiar o Slotovi povedal, že jeho národná česť končí pred dverami Slovenskej poisťovne (ktorú vtedy Slotova SNS ako štátnu a.s. ovládala). Vyjadruje niečo výstižnejšie predstierané vlastenectvo?

Dnes sme síce o viac ako desať rokov starší, ale história ako keby sa opakovala. Akurát Mečiar akosi vyprchal, zato však máme namiesto dvojice trojicu. Slota pokračuje v starej forme a nový člen tímu sa tiež nechce dať zahanbiť. Cyrila a Metoda poslovenčil, Jánošíka heroizoval a november 89 bagatelizoval. Áno, aj falšovanie histórie je jedna z metód predstieraného vlastenectva. V nacionálnej demagógii sa tiež Róbert Fico nenecháva zahanbiť. Spôsob, akým zavádzal pri informovaní o prípade Malinová, kauza s nevpustením maďarského prezidenta na územie Slovenska, ale najmä celkové smerovanie slovensko – maďarských vzťahov hovoria sami za seba.

Hymna a vlajka sú dôležité symboly. Také dôležité, že nemôžu uniknúť záujmu darebákov, ktorí svoje skutočné záujmy zakrývajú za predstierané vlastenectvo. Preto nie je náhoda, že tieto symboly objavili aj Fico a Slota. Pred pár týždňami sa predseda vlády nechal počuť, že by sa mu veľmi páčilo, keby žiaci začínali školský týždeň spevom štátnej hymny a vztyčovaním vlajky. Nápadu sa chytil Slota s Rafajom a už máme v parlamente návrh zákona, ktorý spev hymny ukladá ako povinnosť každý deň pred vyučovaním.

Vlastenectvo má rôzne definície asi najrozšírenejšia je, že je to láska k vlasti a hrdosť na vlasť. Láska a hrdosť sú však veľmi intímne pocity a preto sa nedajú nadiktovať a prikázať zákonom. Zákonom prikázaný spev hymny môže viesť k všeličomu, väčšinou neveľmi peknému a príťažlivému, ale celkom určite nepovedie k rastu skutočného vlastenectva.

Už roky pomerne pravidelne navštevujem USA a nedalo sa nevšimnúť, že najmä americká vlajka je symbol, ktorým Američania veľmi často vyjadrujú a aj navonok ukazujú svoje vlastenectvo. Vidno ju vyvesenú pri mnohých súkromných domoch, alebo na autách. Počet vlajok výrazne stúpol po 11. septembri 2001. Podstatné však je, že tí ktorí takto demonštrujú svoje vlastenectvo, to nemajú prikázané zákonom. Oni to tak cítia.

Dovolím si urobiť malú prognózu. Myslím si, že miera predstieraného vlastenectva (najmä vo forme nacionálnej demagógie) bude zo strany koaličných strán a ich lídrov narastať. A nebude sa to týkať len Jána Slotu, ale celkom určite aj Róberta Fica. Presne tak ako to narastalo zo strany Mečiara v deväťdesiatych rokoch. Ono je to totiž asi to jediné, čo Ficovi ostane. Pred pár rokmi sa spoliehal omnoho viac na sociálnu demagógiu a populizmus, ale tieto nástroje sa otupia ako prvé. Ťažko sa bude ďalej sľubovať silný sociálny štát zoči voči rastúcej nezamestnanosti, chudobe a nárastu regionálnych rozdielov. A ešte v podmienkach korupcie narastajúcej do rozmerov, aké nedosahovala ani za Mečiara. Takže politikom typu Mečiar – Fico nakoniec (predstierané) vlastenectvo ostáva ako posledné útočisko, ako to už pred dvoma a pol storočiami výstižne pomenoval Samuel Johnson. Rozdiel medzi Mečiarom a Ficom na jednej strane sa Slotom na strane druhej je len v tom, že Slota hľadal v predstieranom vlastenectve útočisko od začiatku, kým Mečiar a Fico k nemu dospeli ako k poslednému útočisku presne v zmysle Johnsonovej definície.

Ďalšou fintou predstieraných vlastencov ktorí vládnu je, že sami seba a svoju vládu stotožňujú s krajinou a akúkoľvek kritiku spôsobu akým vládnu, vydávajú za kritiku krajiny. A kritikov vystavujú do pozície tých, ktorí „kydajú do vlastného hniezda“. Túto metódu s obľubou využíval v deväťdesiatych rokoch Mečiar, ale pred ním aj komunisti voči disidentom a stretávame sa s ňou aj teraz.

Čo je teda naozajstné vlastenectvo, kto je naozajstný, nepredstieraný vlastenec? Podľa mňa je vlastencom človek, ktorý má rád svoju vlasť a v rámci svojich možností robí všetko preto, aby na ňu mohol byť hrdý. Preto boli vlastencami disidenti a nie nomenklatúrni komunisti, preto sú vlastencami tí, ktorí v novembri 89 stáli na námestiach a nie tí, ktorí si ho nevšimli.

Mimochodom, politici majú voči ostatným občanom omnoho viac možností preukázať, či sú skutočnými vlastencami z jednoduchého dôvodu. Ich možnosti prispieť k tomu, aby sme mohli byť na svoju vlasť hrdí sú rádovo vyššie, ako možnosti bežných občanov.

Hrdí môžme byť vtedy, keď sme rešpektovaní, keď dokážeme niečo, čo iní uznávajú, za čo nás obdivujú. Všetci sme boli hrdí na našich hokejistov, keď sa v roku 2002 stali majstrami sveta, dnes sme hrdí na našich futbalistov, ktorí postúpili na majstrovstvá sveta. Pred pár dňami som bol na opere Norma v hlavnej úlohe s Editou Gruberovou a videl som plné divadlo aplaudujúcich ľudí hrdých na to, že táto operná diva je naša, je Slovenka. Zažil som aj úctu a obdiv k našim reformám, k tomu, že sme dokázali prekonať integračné manko koncom deväťdesiatych rokov, že sme dokázali pritiahnuť na Slovensko veľkých investorov. Najmä v rokoch 2004 – 2006 som viackrát zažil, že za mnou v Prahe, Londýne, Paríži, Bruseli, ale aj iných mestách, prišli slovenskí študenti a povedali mi, že sú hrdí na to, že sú Slováci. Pamätám sa na slovenského študenta, ktorý za mnou prišiel po mojej prednáške v Prahe, bolo to v máji 2004. Povedal mi, že on aj viacerí ďalší slovenskí študenti z jeho okolia, ktorí odchádzali študovať do Prahy boli rozhodnutí, že sa na Slovensko po škole nevrátia, ale že svoj názor zmenili. Že sú na Slovensko hrdí a chcú sa vrátiť.

Neviem, či sa vrátili, neviem, aké pocity majú dnes. Na ktoré vládne opatrenia a výsledky môžeme byť hrdí? Áno, vstúpili sme do eurozóny a Schengenu, to je potrebné dnešnej vláde pripísať k dobru, aj keď išlo do značnej miery o zotrvačne dobehnuté procesy, ktoré rozbehla ešte vláda predchádzajúca. Ale čo iné, čo vlastné, čo bolo začaté, rozbehnuté a dosiahnuté touto vládou?

Môžeme byť hrdí na to, že sa prepadávame vo všetkých medzinárodných rebríčkoch a porovnaniach? Môžeme byť hrdí na to, že po rokoch znižovania korupcie sme sa za prvé dva roky Ficovej vlády v korupcii prepadli na posledné miesto medzi krajinami V4 a patríme medzi 9 krajín sveta, kde sa korupcia zvýšila najviac? Môžeme byť hrdí na to, že klesáme v ekonomickej slobode, v podnikateľskom prostredí, v konkurencieschopnosti, v zdravotníctve, školstve, slobode tlače? Môžeme byť hrdí, že nás Európska komisia kritizuje za diaľničné mýto, zákaz zisku zdravotným poisťovniam a že nám z toho hrozia prehry a pokuty v medzinárodných arbitrážach? Môžeme byť hrdí, že EK nás preradila medzi najrizikovejšie krajiny z hľadiska udržateľnosti verejných financií a že podobne to vidí aj OECD? Máme byť hrdí, že v posledných troch rokoch výrazne klesá dôvera medzi ľuďmi na Slovensku?

Mám rád svoju vlasť a chcem byť na ňu hrdý. Aj preto, ba možno najmä preto trávim posledných dvadsať rokov svojho života súbojom s darebákmi prezlečenými za vlastencov.