Zbohom Ernest
Streda, 17. 11. 2010
Včera sme sa rozlúčili s našim priateľom, vzácnym a výnimočným človekom, Ernestom Valkom. Zomrel rukou vraha a my nevieme kto a prečo ten hrozný čin spáchal. Bol som požiadaný, aby som ako jeden z viacerých Ernestovi blízkych ľudí prehovoril na rozlúčke s ním v Primaciálnom paláci.
Prečítal som text, ktorý som si pripravil večer predtým a bolo to moje najťažšie verejné vystúpenie v živote. Keď som išiel môj príhovor písať, na stole som si v novej pošte našiel obálku zo súdu. Otvoril som ju a v nej bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I, v ktorom súd rozhodol, že Róbert Fico sa mi musí ospravedlniť za lživé obvinenie, ktoré voči mne vzniesol pred vyše siedmymi rokmi. S trpkosťou som čítal víťazný rozsudok. Môj priateľ a môj advokát sa už doručenia tohto rozsudku nedožil.
Nekrológ som ešte v živote nepísal a vedel som, že tento sa mi bude písať veľmi ťažko. Aj sa stalo, písal sa mi ťažko, z každého slova, z každého písmena, kričala bolesť a rozhorčenie. Ale zároveň som si uvedomil, že píšem prekvapivo rýchlo. A v tom mi to došlo - Ernest bol taká silná, výrazná a výnimočná osobnosť, a aj jeho životný príbeh je taký silný, že písmená a slová ktoré ho popisujú, skáču na papier sami. Bez potreby zveličovania, prikrášľovania, kašírovania.
Dnes, v deň 21. výročia Novembra 89 a deň po Ernestovom pohrebe, som sa rozhodol, že text ktorý som napísal na rozlúčku s Ernestom, zverejním na svojom blogu. Aby čo najviac ľudí vedelo, aký to bol človek a aký odkaz nám tu zanechal. Prvýkrát využívam možnosť neumožniť diskusiu pod textom, ktorý píšem na blog. Iste chápete dôvody ktoré ma k tomu vedú. Keď som si pozrel diskusiu pod niektorými článkami o Ernestovej vražde, alebo jeho pohrebe, z niektorých príspevkov mi prišlo zle. Takže tu je text tak, ako odznel na rozlúčke s Ernestom 16.11.2010 v Primaciálnom paláci v Bratislave.
Milá Oľga a Janka, vážená smútiaca rodina, dámy a páni,
takmer presne pred rokom, 17. novembra 2009 som sedel vedľa Ernesta v historickej budove Opery SND na oslavách 20. výročia novembra 89. Dnes, v predvečer 21. výročia tej istej udalosti sa tu stretávame na poslednej rozlúčke s Ernestom Valkom, jednou z najvýraznejších osobností ponovembrových desaťročí v Československu a na Slovensku.
Ernest Valko bol výnimočný človek, ktorý žil výnimočný život a zanechal za sebou hlbokú stopu a silný odkaz. Ernesta sme všetci poznali ako človeka, ktorý s neutíchajúcou vervou a energiou bojoval za právo a spravodlivosť, bojoval za slušnejšie pomery na Slovensku, bojoval proti bezpráviu a nespravodlivosti. Ernest bol chlap, ktorý neváhal a nebál sa. V novembri 1989 sa postavil spolu s priateľmi proti komunizmu, ako predseda československého ústavného súdu pomáhal meniť komunistický právny poriadok a presadzovať nové, slobodné a demokratické pomery a neskôr, už na Slovensku pred rokom 1998, ale aj po roku 2006 sa opäť bez váhania postavil vládnej moci, keď videl, že táto pošliapava demokratické hodnoty a princípy právneho štátu.
Ernest doslova žil právom, bol ním zdravo posadnutý, neustále na sebe pracoval, študoval, vzdelával sa, diskutoval, publikoval. Raz sme boli spolu na letnej dovolenke a Ernest ešte aj pri bazéne neustále študoval právnické texty a riešil rôzne právne problémy. Aj preto bol jedným z najlepších, ak nie najlepší. Ale myslím, že nielen preto. Myslím, že ďalšou dôležitou príčinou Ernestovej sily a Ernestových schopností bol mravný rozmer jeho osobnosti. Ernesta vždy veľmi hnevalo každé bezprávie, trápil ho stav slovenského súdnictva, miera korupcie, vyciciavanie štátu rôznymi gaunermi, pošliapavanie demokratických hodnôt a princípov právneho štátu demagógmi a populistami.
Preto dôsledne a profesionálne zastupoval štát v najcitlivejších a najzložitejších kauzách, v ktorých sa rôzni špekulanti, často napojení na štátnu moc, snažili ošklbať štát o miliardy. Preto vždy bez váhania pomenovával veci pravými menami bez ohľadu na to, ako sa tým mohol znepáčiť mocným, ktorí po týchto, pre neho svätých hodnotách a princípoch šliapali. Aj sa znepáčil, a aj mu to ukázali, ako sa im to nepáči.
Štátna moc ho pošpinila, obvinila, dokonca zavrela do väzenia. Absurdne, nezmyselne, vykonštruovane a protiprávne. Pošpinili ho a chceli ho zastrašiť. Ale Ernest sa zastrašiť nedal, aj keď viem, že to, čo mu urobili, ho hlboko ranilo. No nezlomilo, nezlomilo ho to v jeho úsilí o lepší svet, o lepšie, spravodlivejšie Slovensko. Ernest síce bol úspešný, ale nikdy to nemal ľahké. Pamätám si, ako mi často hovoril, že mnohí sa boja dať mu prácu, aj keď vedia, že by ju pre nich odviedol najlepšie spomedzi všetkých. Ako to veľmi presne vystihol jeden politický komentátor, Ernest Valko bol advokátom verejného záujmu. Verejný záujem bránil bez ohľadu na to, že to ohrozovalo jeho súkromný záujem.
Mrzí ma, že nová vláda, ktorej som členom, sa nestihla Ernestovi za bezprávie spôsobené predchádzajúcou garnitúrou ospravedlniť. Takže aspoň takto, dodatočne: Ernest, odpusť.
O Ernestovi Valkovi tu dnes hovoríme, žiaľbohu, v minulom čase. Už nebudeme vidieť jeho výrazné gestá, počuť jeho precízne právne argumenty, či vnímať jeho spravodlivý hnev nad stavom spoločnosti. Napriek tomu tu však Ernest ostáva s nami. Ostáva tu s nami nielen v spomienkach, ale najmä v jeho odkaze, ostáva tu s nami v jeho nedokončenom zápase o lepšie, slušnejšie, spravodlivejšie Slovensko. Jeho pamiatku, pamiatku nášho priateľa, výnimočného človeka Ernesta Valka si najlepšie a najzmysluplnejšie uctíme tak, že budeme v tomto jeho zápase, v tomto našom zápase, pokračovať. Budeme, Ernest, to Ti sľubujeme.
Zbohom, Erník.
