O slovách a činoch - Univerzita pre moderné Slovensko

Neprešiel síce ešte ani týždeň od schválenia programového vyhlásenia novej vlády, ale myslím si, že napriek tomu je k dispozícii dosť dôkazov o tom, aký je zásadný rozdiel medzi Radičovej vládou a predchádzajúcou vládou Roberta Fica.

Prvý, zásadný rozdiel je v prístupe ku korupcii a klientelizmu. Medzi prvými zákonmi, ktoré nová vláda schválila, sú také, ktoré zásadným spôsobom obmedzia priestor na korupčné správanie v rozpore s verejným záujmom. Zverejňovanie zmlúv na internete ako podmienka ich platnosti, ako aj zmena pravidiel vydávania reštituovaných pozemkov, alebo náhrad za ne sú toho jasným dôkazom.

Fico o potrebe boja proti korupcii len rozprával. Niežeby nenasledovali aj činy, problém bol však v tom, že činy boli v zásadnom rozpore s protikorupčnou rétorikou. Najdôležitejším predpokladom úspešného boja proti korupcii je totiž skutočná vôľa vlády korupciu obmedzovať a bojovať proti nej. Za Fica, podobne ako za Mečiara, sa však vláda nielenže nestala lídrom boja proti korupcii, ale naopak, stala sa generátorom korupcie. Najlepšie o tom svedčí obrovský nárast miery vnímania korupcie vo všetkých relevantných prieskumoch a analýzach, ale aj stovky káuz, ktoré sa vyplavovali a stále vyplavujú na povrch cez médiá a na ktoré narážame na ministerstvách.

Druhou oblasťou, ktorú spomeniem, je efektívnosť verenej správy. Po nástupe k moci Robert Fico vyhlásil, že v priebehu roka zníži počet štátnych zamestnancov o 20 percent a jeho vláda tento záväzok prijala aj formou uznesenia. Výsledok bol viac ako žalostný, pokles o 0,2 percenta a v ďalších rokoch dokonca nárast na úroveň vyššiu ako bola v čase, keď vládu preberal. Naša vláda považuje neefektívnosť verejnej správy za vážny problém, ktorý je prekážkou rastu konkurencieschopnosti krajiny, a preto sa s tým chceme popasovať. Prvým krokom v tejto oblasti je zníženie objemu mzdových prostriedkov v rozpočte na rok 2011 o 10 percent, čo bude vytvárať významný tlak na rezorty, aby odhaľovali rezervy a znižovali prezamestnanosť, a tým sa vyhli nominálnemu poklesu miezd.

Tretím príkladom je grécka pôžička. Odmietali sme ju ako opozičné strany pred voľbami a odmietli sme ju ako vláda a vládna koalícia aj po voľbách. Na rozdiel od Fica s Počiatkom, ktorí tento záväzok v Bruseli podpísali a potom nemali ani toľko cti a odvahy, aby sa oni a ich strana jasne, hlasovaním v parlamente vyjadrili, aký je ich postoj.