Transcript | 6. lecture: ”We would feel the best, if were grew everything and made everything by ourselves.” (Miroslav Beblavý) - University for modern Slovakia

V tejto prednáške sa venujem mýtu o tom, že najlepšie by sme sa mali, keby sme si všetko vyrobili a dopestovali sami. Veľmi často je počuť argument, že v ťažšej ekonomickej situácií by mala krajina snažiť obmedziť voľný obchod a nahradiť ho domácou produkciou, aby tak podporila zvýšenie zamestnanosti a obmedziť závislosť na iných krajinách. V skutočnosti je to väčšinou naopak.

Autarkia je pojem, ktorým sa označuje snaha o ekonomickú sebestačnosť krajiny, keď nemá vôbec žiadny zahraničný obchod a krajina využíva len produkty vyrobené v rámci tejto krajiny. Ak necháme bokom obrovské impériá, existuje len málo príkladov skutočne razantnej snahy o autarkiu. Modelovým porovnaním toho, k čomu vedie autarkia, je Severná Kórea. Táto krajina sa doposiaľ hrdí autarkickou ideológiu „juche“ (aj keď v skutočnosti je tiež nútená nakupovať od Ruska a Číny to, čo si nevie vyrobiť sama).

Skúsme s porovnať osud severnej a južnej časti kórejského polostrova. Ako sa za niečo vyše 60 rokov vyvinuli dve krajiny, ktoré mali na začiatku v podstate rovnaké podmienky, s tým, že sever krajiny bol po japonskej okupácii industrializovanejšou časťou krajiny a tiž bohatšou na prírodné zdroje? Výsledok autarkickej politiky Kim Ir Sena a jeho syna Kim Čong Ila sa dá popísať ako devastácia krajiny. Okrem výsledkov v nasledujúcej tabuľke, ktoré poukazujú na porovnanie týchto dvoch krajín po 60 rokoch vlády autarkického ekonomického systému si stačí pozrieť základné fakty zo života v tejto krajine. Približne 20 % detí vo veku do päť rokov trpí na podvýživu. Priemerná dĺžka života je 65 rokov u mužov a 72 rokov u žien, čo je u mužov aj u žien horšie než bola situácia u nás v roku 1989. Krajina čelí sústavným ekonomickým problémom, kvôli sústavnému zbrojeniu chýbajú financie na investovanie do spotrebného tovaru. Nedostatky potravín sú spôsobené nie len prírodnými problémami, ale tiež kolektívnym poľnohospodárstvom, alebo nedostatkom techniky a priviedli krajinu k závislosti na zahraničnej pomoci.

Obchod ako základný  spôsob zabezpečenia životných potrieb, či už jedla, ošatenia alebo vybavenia domácnosti, je súčasťou ľudskej spoločnosti od nepamäti. Dôvod je prostý. Zrejme žiaden človek by si nedokázal všetko na svoju obživu vyrobiť z vlastných prostriedkov a zručností. Preto sa ľudia naučili zamerať sa na jednu oblasť výroby a vymieňať tieto produkty, či služby s ostatnými jedincami v okolí alebo širšej spoločnosti. Podobne tento proces prebieha aj medzi štátmi. Import a export sú v dnešnej modernej dobe neoddeliteľnou súčasťou trhov krajín. Avšak napriek tomu je téma globalizácie často sprevádzaná negatívnymi emotívnymi reakciami a protestmi proti zvyšujúcej sa globalizácii. Celá téma globalizácie má samozrejme svoje negatíva, rovnako ako veľmi dôležité pozitíva, ktoré sa stávajú ekonomickým nástrojom, ktorému okrem iného vďačíme aj za čo najnižšie ceny výrobkov.

Základ tohto princípu položil svetoznámy ekonóm Adam Smith v roku 1776 v jeho publikácii  An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations. Adam Smith sa snažil týmto dielom reagovať na teóriu merkantilizmu, ktorý dominoval ekonomickému mysleniu v sedemnástom a osemnástom storočí. Merkantilizmus (taktiež známy ako Colbertizmus, pomenovaný podľa Jean-Baptiste Colberta, ministra financií za vlády francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV) bol založený na predpoklade, že štátna kontrola zahraničného obchodu je veľmi dôležitým nástrojom na zabezpečenie prosperity a vojenskej bezpečnosti krajiny. Taktiež dovoz výrobkov zo zahraničia, ktorý finančne vyčerpával štátnu pokladnicu a preto sa snažil aby Francúzsko nahradilo dovoz domácou výrobou týchto produktov. Z tejto doktríny vychádzali odporúčania pre ekonomickú politiku, ktoré zahŕňali vysoké dovozné clá, obmedziť domácu spotrebu, dotovanie exportu a maximalizovanie využitia domácich zdrojov.

Adam Smith vo svojom diele chcel spochybniť a vyvrátiť základy merkantilizmu a propagovať voľný obchod medzi krajinami. Tvrdil, že nie je možné, aby všetky krajiny sveta dokázali profitovať nasledovaním merkantilistických pravidiel. Naopak, tvrdil, že je možné aby všetky krajiny zbohatli ak by mali voľný trh a vzájomne spolu obchodovali. Nazval to teória absolútnej výhody (Absolute advantage). Základom tejto teórie bola medzinárodná deľba práce. Tento koncept je, podobne ako základný koncept deľby práce, založený na predpoklade efektívnejšieho vynaloženia práce a ekonomických prostriedkov.

Na Smithovu teóriu nadviazal David Ricardo v roku 1817 teóriou komparatívnej výhody v jeho knihe On the Principles of Political Economy and Taxation. Na rozdiel od Smitha, ktorý sa zameriaval na absolútnu produktivitu práce, Ricardo sa zameral na pomer produktivity medzi jednotlivými krajinami. 

Poďme sa však bližšie pozrieť na samotný rozdiel medzi Smithovou teóriou Absolútnej výhody a Ricardovou teóriou Komparatívnej výhody. Pokúsim sa ich ilustrovať na veľmi jednoduchom príklade. Predstavte si situáciu kedy majú dvaja bratia (nazvime ich Martin a Peter) malý ovocný sad. Martin meria 190cm, Peter má len 165cm. V ich sade pestujú broskyne a melóny.  Kto z nich by sa mal starať o melóny a kto o broskyne? Logicky, vyšší bude zbierať zo stromov broskyne, menší bude mať na starosti melóny. Toto je absolútnou výhodou. 

Predstavme si tento krát druhú, podobnú situáciu. Povedzme, že od malička máte úžasné nadanie na varenie ale zároveň viete aj perfektne programovať. Váš sused, vie tiež celkom slušne variť  ale je mizerný programátor. Tým pádom máte nad ním absolútnu výhodu v oboch smeroch. Ste lepší kuchár a zároveň aj lepší programátor.

Váš sused je mizerný programátor a jediné čo vie ako tak robiť je varenie. Z tohto hľadiska má nad vami komparatívnú výhodu. Ricardov prínos bol v tom, že upozornil na to, že aj za týchto okolností sa každému z vás oplatí špecializovať. Ak vy budete programovať a on variť, vyrobíte viac než, keby ste sa vy pokúšali urobiť oboje a on nerobil nič.

Navonok sa môže zdať, že tieto príklady sú značne zjednodušené  a nemôžeme ich použiť vo svete – avšak opak je pravdou. Rovnaké atribúty majú totižto jednotlivé krajiny – niektoré majú vhodné podmienky na pestovanie určitej plodiny alebo sú schopné produkovať nejakú vec lacnejšie a lepšie ako konkurenti. V takomto prípade sa začnú špecializovať na to, na čo majú komparatívnu výhodu. Výsledkom je trh plný vysoko kvalitných produktov vyrobených za čo najnižšiu cenu.

Ako Absolútnu výhodu označujeme situáciu kedy, je jeden štát schopný  produkovať viacej výstupov s rovnakými vstupmi ako konkurencia.

Ako komparatívnu výhodu označujeme situáciu kedy, je jeden štát schopný  produkovať tovar za menšiu náklady alternatívnych príležitostí  ako konkurencia.

Ak toto isté aplikujeme na krajiny, tak môžeme použiť príklad, ktorý používa samotný Ricardo:

Portugalsko je v ňom schopné produkovať za menšie výrobné náklady víno a textil ako Anglicko. V Anglicku je veľmi ťažké vyrobiť kvalitné víno a stredne ťažké vytvoriť textil priemernej kvality. V Portugalsku je veľmi ľahké vyprodukovať aj víno aj textil. Tým pádom nastáva situácia kedy je pre Portugalsko výhodnejšie vyprodukovať prebytok vína a to vymeniť do Anglicka za textil ako keby ho mali produkovať doma. Pre Anglicko je to rovnako výhodné, pretože môžu takto získať víno za nižšiu cenu, takmer za cenu textilu. Tým pádom každá jedna krajina má úžitok z toho, keď sa špecializuje na produkciu toho výrobku, ktorý je schopný vyrábať čo najefektívnejšie spomedzi konkurencie.

Ricardova teória komparatívnej výhody predstavuje základ ekonomického uvažovania o obchode. Na to, že má dvesto rokov, je pozoruhodne aktuálna. Napriek tomu sa ekonómia ďalej vyvíjala. Napríklad – americký ekonóm Herman Daly podotkol, že Smithova teória v novom svetle zväčšenej mobility kapitálu už nemá rovnakú aplikovateľnosť kvôli zvýšenej miere globálnej integrácie.. Rovnako sa ju snažil rozpitvať z rôznych uhlov aj Paul Krugman. Tento nositeľ Nobelovej ceny budoval na Ricardovej myšlienke, čo viedlo k novému prístupu k obchodnej politike, ktorá je známa pod názvom New Trade Theory. Krugman tvrdí, že teória komparatívnej výhody platí len pri produkcii, ktorá je závislá na klimatických alebo iných prírodných podmienkach alebo surovinách, ktoré sa nachádzajú v danej krajine. V prípade technologicky náročnej produkcie – napríklad výroby áut – funguje to, čo ekonómovia nazývajú úspory z rozsahu a zároveň táto výroba na seba viaže mnoho špecializovaných dodávateľov a odberateľov. Kvôli týmto faktorom sa v realite výroba napríklad áut koncentruje na niekoľkých miestach a, keď sa tam raz usadí, má obrovskú zotrvačnosť. Inými slovami, aj keby Ukrajina mala zrazu komparatívnu výhodu oproti Slovensku vo výrobe áut, neznamená to, že niektorá konkrétna automobilka sa zajtra zdvihne a presunie tam.

Na stratégiu plnej integrácie do svetovej ekonomiky stavila po roku 1998 slovenská  vláda. Zamerala sa na makroekonomickú stabilizáciu krajiny, štrukturálne reformy a integráciu Slovenska do rôznych európskych inštitúcií. Takto sa postupne vypracovalo, okrem iného aj vďaka členstvu v Európskej únii a NATO k jednej z najatraktívnejších krajín regiónu pre zahraničných investorov.

Vlna veľkých zahraničných investícií sa spustila privatizáciou košických železiarní spoločnosťou U.S. Steel (nesmieme však zabudnúť aj na ďalšieho pioniera zahraničných investícií  na Slovensku – spoločnosť Volkswagen, až 99% áut vyrobených touto spoločnosťou je určených na export), ktorá vytvorila mnoho pracovných miest vo východoslovenskom regióne. V roku 2002 stredo-pravá koalícia pokračovala v reformách – rozličné zmeny daňového systému, 19% daň, zrušenie daní z dividend a udržanie relatívne nízkeho rozpočtového deficitu. Slovensko sa postupne vypracovalo v relatívne veľkého výrobcu automobilov. Pomocou investícií od PSA Peugeot-Citroen, Hyundai-Kia alebo Gertrag Ford Transmissions. Neskôr sa vstúpili na Slovenský trh aj ďalšie známe firmy – medzi nimi napríklad Heineken, Samsung, IBM alebo T-Com.

Otvorenie krajiny sa netýkalo len výrobnej sfére. Ako dobrý príklad poslúži zníženie štátneho podielu v bankovom sektore. Až do roku 2000 vlastnila Slovenská vláda 50% podielu v bankovom sektore. Pod vplyvom hutnej privatizácie a reštrukturalizácie bánk vo vlastníctve štátu, však tento podiel klesol dokonca pod priemer V4 – takmer na nulu.

Na grafe môžeme vidieť prudký nárast (najmä z 2001-2002) FDI na Slovensku, ktorý nahradil veľmi slabé obdobie trvajúce do roku 2001. Príliv týchto zahraničných investícií bol zapríčinený predovšetkým veľkými koncernami, ktoré sa rozhodli premiestniť ich výrobu na Slovensko – a logicky tiež schopnou vládou a jej reformami, ktoré ich na Slovensko pritiahli. V porovnaní s priemerom krajín Višegrádskej štvorky, môžeme vidieť, že krajine sa vďaka ekonomickej globalizácii v posledných cca. desiatich rokoch veľmi darilo.

Čo nám priniesol tento globalizačný skok? To, že sme sa nestali len príveskom svetovej ekonomiky – to, čo ekonómovia nazývajú perifériou. Namiesto toho sme rovnými nohami skočili do jadra svetovej ekonomiky a vyrábame tie najsofistikovanejšie výrobky. Negatívom je, že tieto výrobky sú málokedy vymýšľané u nás a tak časť pridanej hodnoty odchádza späť do materských krajín, ktoré u nás produkciu vymysleli.

Vďaka investorom je dnes Slovensko lídrom v celej strednej a východnej Európe v produktivite práce na jedného zamestnanca.

Ak sa pozrieme na hospodársky rast, tak z minulej prednášky vieme, že Slovensko patrilo k najrýchlejšie rastúcim krajinám v Európe (v období 2001-2010 dokonca bolo najrýchlejšie rastúcou krajinou v EÚ).

Priemyselná výroba (manufacturing) tvorí takmer polovicu celkovej hodnoty rastu a stala sa tým pádom jednou z najväčších devíz Slovenskej republiky.

Zo štatistík Eurostatu tiež vidno hĺbku a rýchlosť našej obchodnej integrácie. Vývoz aj dovoz vzrástli od roku 1993 z 2100 Eur za obyvateľa na 12 100 Eur v roku 2010.  Pre porovnanie, v Česku vzrástol zo 4300 Eur v 1995 na 14 200 Eur v roku 2010. Inými slovami, pri rozdelení Československa vyvážali Česi na hlavu dvakrát toľko ako my. Dnes len o necelých 20%. 

Slovensku teda cesta integrácie a špecializácie priniesla úspech, čo z globálneho hľadiska nie je samozrejmé. To však neznamená, že si treba veci maľovať na ružovo. Medzi vyspelými krajinami až do príchodu višegrádskej štvorky na scénu neexistoval príklad toho, ako mať úspešnú ekonomiku s tak dominantným zahraničným vlastníctvom. Či sa to dá dlhodobo udržať alebo sa nám podarí prechod na iný model s dôrazom na vzdelanostnú ekonomiku a postupným budovaním domácich technologicky vyspelých firiem, je otázka. Rovnakým bremenom zostáva vysoká, najmä dlhodobá nezamestnanosť, z ktorej niekoľko percent je cyklických – teda na jej odstránenie stačí návrat k poriadnemu ekonomickému rastu. No zostávajúcich 7-8% je štrukturálnych a predstavuje druhú zásadnú dlhodobú výzvu. Tieto výzvy však nevyriešime tým, že sa otočíme chrbtom k zdroju nášho úspechu.