Transcript | 7. prednáška: Ako sa naozaj máme - kvalita života na Slovensku a ekonomické indikátory (Miroslav Beblavý) - University for modern Slovakia

Táto prednáška sa bude venovať na prvý pohľad veľmi jednoduchej otázke. Ako sa nám darí ako krajine? Celkové výsledky Slovenskej republiky vychádzajú na taký nižší priemer bohatých krajín. Skôr než sa ale spoločne pozrieme na to, ako „kvalitne“ sa na Slovensku žije, je potrebné sa pozrieť na to, aký je spôsob merania najčastejšie užívaného ukazovateľa hospodárskeho rozvoja a pokroku v krajine. Vysvetlíme si preto, čo je to HDP a pomenujeme jeho základné výhody a nevýhody.

V súčasnosti je najpoužívanejším ekonomickým ukazovateľom hrubý domáci produkt (HDP), a vznikol, aby sme boli schopní identifikovať, čo ekonomika vyrobila za posledný rok. Hrubý domáci produkt je súhrn všetkých tovarov a služieb vyrobených v danom období (štvrťrok alebo rok) na určitom území. Čistý domáci produkt, na rozdiel od HDP, od celkového čísla odráta odpisy, čím poskytuje reálnejšie číslo ohľadom rastu ekonomiky nakoľko zohľadňuje nutné opravy či poškodenie aktív v hospodárstve. Jeho výpočet je však veľmi zložitý, nákladný a časovo náročný. K tomu môžeme prirátať ešte aj skutočnosť, že rôzne krajiny majú rôzne odpisové pravidlá, čím klesá medzinárodná porovnateľnosť.

Samotná štatistika hrubého domáceho produktu bola vytvorená laureátom Nobelovej ceny a americkým ekonómom Simonom Kuznetsom v 30. rokoch minulého storočia, keď prezidenti Herbert Hoover a Franklin Roosevelt hľadali spôsob, akým bojovať proti Veľkej hospodárskej kríze. Do tej doby sa politici spoliehali na menej ucelené dáta ako napríklad akciové indexy či indexy priemyselnej produkcie pri zhodnotení celkového zdravia národnej ekonomiky. Avšak zvýšené štátne zásahy do ekonomiky zvýšili dopyt po súhrnných dátach na zhodnotenie ekonomickej aktivity v krajine.

Od svojho vzniku bolo HDP oceňované ekonómami za to, že zlepšilo možnosti politikov, ekonómov a súkromného sektora analyzovať dopady rôznych typov daňovej a rozpočtovej politiky a dopad monetárnej politiky na celkový stav ekonomiky. Napriek tomu, že HDP nie je priamym indikátorom životnej úrovne v krajine, veľmi často sa týmto spôsobom používa, keďže zvýšená hospodárska produkcia krajiny sa považuje za prospešnú pre obyvateľstvo.

V minulosti bol hlavným ukazovateľom HNP, ktorý sa na rozdiel od HDP meria podľa štátnej príslušnosti ekonomického subjektu zatiaľ čo HDP meria ekonomickú aktivitu podľa geografickej príslušnosti ekonomických subjektov. HNP teda skôr sleduje, kto bude mať z danej ekonomickej aktivity prospech. HNP teda očisťuje výrobu krajiny o peniaze, ktoré odchádzajú do zahraničia.

Inými slovami, predstavte si absurdnú situáciu, že na Slovensku je len jedna veľká továreň, ktorú vlastní majiteľ z Viedne a každý rok si celý zisk prevedie späť do Rakúska. To znamená, že v prípade HDP sa jeho zisk započíta do nášho HDP, ale v prípade HNP sa nezapočíta. HDP tak môže aj nadsadzovať blahobyt krajiny tým, že započítava čísla, ktoré reálne na území krajiny nikto nespotrebuje a ktoré sú prevedené do zahraničia vo forme dividend alebo iných tokov. Nevýhodou HNP je, že je oveľa komplikovanejší na meranie. Aby to ale s HDP nebolo až také jednoduché, problémy pri tvorbe rozpočtu spôsobuje tiež vymedzovanie aktivít, ktoré sa do HDP majú započítavať. Či sa do neho majú započítavať spoločensky škodiace produkty (drogy, alkohol, cigarety a pod.) a iné. Podobný problém spôsobuje snaha o vyčíslenie nepeňažných aktivít (varenie v domácnostiach, starostlivosť o vnúčatá a pod.) a ich zaradenie do HDP. Výpovedná hodnota pre určovanie budúcej fiškálnej politiky je pri týchto ukazovateľoch minimálna, nakoľko tvoria len malú časť skutočnej ekonomickej aktivity a náročnosť ich zisťovania by prevýšila reálny význam týchto čísiel. Z týchto príčin vlády operujú s HDP v takom stave v akom je dnes a to bez hodnoty nepeňažných aktivít a zároveň s hodnotou spoločensky nežiadaných produktov.

Napriek tomu, že HDP je najčastejšie využívaný spôsob merania ekonomického rozvoja, kritika merania rozvoja pomocou HDP sa šíri z viacerých strán. Časť kritiky prichádza zo strany renomovaných mainstreamových ekonómov, ako napr. Joseph Stiglitz. Podľa tohto prúdu má HDP dva hlavné problémy:

1) keďže je to peňažný agregát, nepoukazuje na distribučný efekt a na fakt, že prepočet HDP na obyvateľa sa vôbec nemusí prejaviť na priemernom príjme strednej vrstvy v krajine. Navyše HDP vôbec neodzrkadľuje aspekty ľudskej aktivity, u ktorých nie je možné priamo či nepriamo vyčísliť trhovú hodnotu.

2) HDP ignoruje viaceré produktívne aktivity na akciách, napríklad v prípade akcií s prírodnými zdrojmi. Jeden z často spomínaných problémov je tiež dlhodobá udržateľnosť vo vzťahu k prírodným zdrojom.

Ďalšia kritika často zaznieva zo strany progresívnych zoskupení, ktoré tvrdia, že nazeranie na HDP úplne ignoruje dlhodobú kvalitu života. Prvý argument, ktorí prezentujú sa zakladá na tom, že HDP je limitované iba na oficiálnu ekonomickú aktivitu a ignoruje aspekty ako prácu v domácnosti, dobrovoľníctvo alebo iné formy neplatenej roboty, ktoré sú často veľmi dôležitou súčasťou ekonomiky a hlavne kvality života. Tento argument je založený na tom, že silná ekonomika musí byť dlhodobo udržateľná. Práve HDP nedokáže zmerať reálnu udržateľnosť viditeľného rastu alebo zhodnotiť, či je rast založený na bubline (.com bublina, realitná bublina), či krajina prehnane využíva svoje prírodné bohatstvo (ropu, lesy) alebo má veľmi nízku úroveň úspor a nesprávne alokované investície – tieto veci sa prejavia na úrovni HDP napriek tomu, že nie sú založené na reálnom bohatstve obyvateľstva a nie sú dlhodobo udržateľné.

Aké sú alternatívy ku hrubému domácemu produktu?

V roku 1990 OSN spustilo Index Ľudského Rozvoja (HDI – Human Development Index), ktorý poukazuje na to ako sa ekonomický rast a rozvoj prejavuje na kvalite života obyvateľstva. HDI sa ujalo ako doteraz jediná alternatíva, ktorá úspešne nabúrava hegemóniu zamerania na ekonomický rast. Táto štatistika zahŕňa hrubý domáci produkt krajiny a dva ďalšie faktory – vzdelanie obyvateľstva, založené na miere gramotnosti a absolvovaní jednotlivých stupňov školstva, a priemernú dĺžku života. Avšak aj HDI, ktoré je preferovanou metódou merania rozvoja podľa OSN, má veľa kritikov. Jedna kritika poukazuje na to, že výber týchto troch ukazovateľov je úplne arbitrárny. Problematický je tiež fakt, že malé výkyvy v miere gramotnosti rozvojových krajín môžu mať veľký dopad na výsledné postavenie týchto krajín.

V novembri 2007 Európska komisia, Európsky parlament, Rímsky klub, OECD a Svetový fond na ochranu prírody usporiadali konferenciu, ktorá sa zamerala na prechod od merania HDP na vytvorenie konsenzu o tom, aké indikátory sú najvhodnejšie na meranie pokroku a ako organizovať ich celosvetové zavedenie.

V ďalšej časti sa pozrieme na konkrétny pokus komplexnejšie zmerať kvalitu života. Ide o index Better Life, teda Index lepšieho života. Je to súbor štatistik OECD, ktoré sa zaoberajú členskými krajinami vrátane Slovenska a tým, ako sa máme ako občania. Pre prehľadnosť si ich rozdelíme do troch podskupín a tým sa budeme nižšie konkrétne venovať.

1. Práca a ľudský kapitál
2. Zdravie a bezpečnosť
3. Bývanie  

1. Najprv sa pozrieme na prácu a ľudský kapitál. Teda tie aspekty, ktoré sa dotýkajú nášho pracovného života -  aké máme vzdelanie, koľko zarábame, ako sme spokojný s našou prácou a ako sa nám darí ju kombinovať s rodinou. Tieto aspekty spolu totiž úzko súvisia a sú kľúčové pre meranie úspešnosti obyvateľstva v nadobudnutí uspokojivého pracovného života. Úspechy v tejto oblasti nie sú dôležité len z hľadiska materiálneho zabezpečenia, ale vplývajú aj na ďalšie formy osobného blahobytu. Jednou z hlavných súčastí blahobytu je garancia ochrany pracovného miesta, ktorá sa najmä s príchodom krízy už netýka iba obyvateľstva s nízkou úrovňou vzdelania, ale vplýva aj na strednú vrstvu.

Začnime vzdelanosťou obyvateľstva, ktorá  je nutná pre ekonomický a spoločenský rozvoj a blahobyt. Vzdelanie dáva obyvateľom zručnosti a znalosti, ktoré potrebujú, aby sa úspešne zapojili do spoločnosti, našli si prácu a zvýšili si príjem. Preto je veľmi dôležitým faktorom, ktorý zasahuje do mnohích oblastí.Hlavným faktorom podľa OECD je štatistika ukončenia stredoškolského vzdelania. Pri pohľade na túto štatistiku má Slovensko 90 % dospelých vo veku 25-64 rokov s ukončeným stredoškolským vzdelaním, čím sa umiestnilo na druhom mieste spomedzi celej OECD (za Českou republikou s 91%) a ďaleko nad priemerom OECD na úrovni 73%. Ak sa zameriame na úroveň ukončenia stredoškolského vzdelania medzi dospelými vo veku 25-34 rokov tak Slovensko je dokonca na úrovni 94 %, čo je znovu nad priemerom OECD na úrovni 80 %. Čo značí, že máme naozaj veľké percento ľudí s ukončenou strednou školou, avšak nemôžeme automaticky tvrdiť, že slovenské obyvateľstvo je veľmi dobre vzdelané.

Ak sa totiž pozrieme na výsledky porovnávacích testov programu OECD PISA (Programme for International Student Assessment – Program pre medzinárodne ohodnotenie študentov), zistíme, že priemerné výsledky testov skúmajúcich čitateľskú gramotnosť na Slovensku dopadli na úrovni 477 zo 600 (o bod menej ako Česká republika a až o 17 bodov menej ako Maďarsko), teda za priemerom krajín OECD na úrovni 493 bodov.

Ďalším dôležitým pracovným aspektom je finančný príjem. Peniaze sú základným statkom, bez ktorého si do veľkej miery nevieme predstaviť náš život. A aj keď šťastie si za ne nekúpime, sú dôležitým faktorom, ktorý posúva ľudí k vyššiemu životnému štandardu. Viac peňazí vo vreckách ľudí znamená kvalitnejšie vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a bývanie.Čistý disponibilný príjem (disposable income) (teda príjem po zdanení, ktorý odzrkadľuje čo si môže reálne rodina dovoliť kúpiť) domácnosti na Slovensku, v roku 2008 dosiahol v parite kúpnej sily výšku 15 487 dolárov, čo je menej ako priemer OECD (22 284 dolárov) avšak viac ako v Maďarsku (13 858), ale menej ako v Českej republike (16 690).

Priemerné bohatstvo domácnosti (household wealth - teda priemerná hodnota úspor a akcií po odrátaní dlhov)  na Slovensku dosiahlo však len 2 366 dolárov, čo je oveľa menej ako priemer OECD (36 808 dolárov). Tieto dáta však treba brať s rezervou, nakoľko dáta týkajúce sa pozemkov a nehnuteľností, podľa ktorých by sa dalo jednoznačne preukázať hodnotu bohatstva domácností, sú dostupné len pre hŕstku OECD krajín.

Ďalším aspektom sú pracovné príležitosti, ktoré so sebou prinášajú mnoho výhod. V prvom rade ide o stály zdroj príjmov, ktorý automaticky zlepšuje postavenie človeka, núti ho pracovať na sebe a je cestou, ako si napĺňať ambície. 

Na Slovensku, až 59% občanov vo veku od 15 do 64 má platenú prácu. Čo je menej ako priemer OECD (65%) – v Českej republike je to až 65%, v Maďarsku 55%. Dlhodobá nezamestnanosť je väčším problémom preto, že prináša so sebou stratu pracovných návykov a schopností, čím len viac a viac znižuje potenciálnu zamestnateľnosť jednotlivca v budúcnosti. Percento práceschopných ľudí, ktorí sú nezamestnaní rok alebo dlhšie, dosiahlo na Slovensku hodnotu 8,56%, čo je jedna z najvyšších hodnôt v OECD. Horšie je na tom už len Španielsko s 9,10%.

Kombinovať prácu s osobným životom je často veľmi náročné pre zamestnancov, špeciálne pre tých, ktorí k tomu musia prirátať rodičovské povinnosti. Úspešnosť pri vytváraní osobnej rovnováhy medzi pracovným a osobným životom je jedným z kľúčových aspektov, ktoré významne vplývajú nielen na osobné šťastie obyvateľov, ale aj na celkovú prosperitu a rozvoj celej krajiny.

Ak sa pozrieme na štatistiky Slovenska, tak vidíme, že na Slovensku je zamestnaných približne 65% matiek, ktorých deti začali školskú dochádzku. Toto číslo je na úrovni pri priemeru krajín OECD (66%). Ďalší dôležitý aspekt kombinácie práce a voľného času je štatistika času, ktorý obyvateľstvo trávi v práci. Slovensko v tejto štatistike nevychádza vôbec zle, nakoľko s priemerom 1693 hodín odpracovaných za rok sme pod priemernou hodnotou krajín OECD, ktorá je na úrovni 1739 hodín. Samozrejme, interpretácia je aj vecou uhla pohľadu.

2. Teraz sa pozrieme na druhú podkategóriu – na aspekty, ktoré mapujú zdravie a bezpečnosť obyvateľov. Tieto aspekty sme spojili, lebo sa zakladajú na spoločnom princípe služby štátu voči svojim obyvateľom. Spoločným faktorom v týchto aspektoch kvality života je rovnosť a dôstojnosť, ktorá má byť garantovaná všetkým jednotlivcom v spoločnosti, aby sa mohli cítiť jej súčasťou a mohli naplno využiť a rozvinúť svoj ľudský potenciál. Na úspešné plnenie tejto roly potrebuje mať štát dôveru u svojich občanov.

Otázka dôvery voči politickým inštitúciám, ktoré spravujú spoločnosť je jednou z kľúčových otázok pri vytváraní dobre fungujúcej spoločnosti. Vysoká miera dôvery v štátne inštitúcie značí to, že ľudia majú pocit podpory zo strany štátu a veria, že štát dokáže byť dôveryhodným arbitrom spravodlivosti. 33% Slovákov tvrdí, že verí svojej vláde, čo je nižšie než je priemer OECD (43%). 

Ďalším zo spôsobov merania dôvery obyvateľstva voči svojim politickým inštitúciám je účasť vo voľbách, ktorá v prípade Slovenska bola na úrovni 55 % (pre porovnanie, Českej republike aj v Maďarsku to bolo 64%) čo je znova výrazne nižšie číslo ako priemer OECD, ktorý sa nachádza na úrovni 72 %.

Posledný údaj vychádza pre Slovensko o čosi lepšie. Slovensko má totiž podľa správy OECD veľmi dobré zákony podporujúce právo na slobodný prístup k informáciám zo strany štátu a je jednou zo šiestich OECD krajín, ktorá chráni ľudí proti pomste zo strany štátnych inštitúcii pri snahe vymôcť si toto právo, avšak nepovoľuje anonymné žiadosti.

Situácia v otázke osobnej bezpečnosti je ďalším z kľúčových aspektov kvality života. Riziko, že sa človek stane obeťou násilného trestného činu alebo vraždy sa prejaví na pocite bezpečia a celkovej dôvere smerom k spoločnosti.

Slovensko sa v najdôležitejších ukazovateľoch tejto štatistiky drží okolo priemeru krajín OECD. Podľa štatistík OECD 4% opýtaných tvrdilo, že boli obeťou napadnutia za posledných dvanásť mesiacov.

V štatistike počtu vrážd na 100 000 obyvateľov, čo je dôveryhodnejším ukazovateľom bezpečnosti v krajine, vychádza Slovensku hodnota 1,7, čo je menej ako priemer krajín OECD. A zároveň menej, ako napríklad v Čechách (2.0).

V úrovni zdravia a priemernej dĺžky života sa úroveň väčšiny krajín OECD prudko zvýšila za ostatné desaťročia. Aj napriek tomu ostáva Slovensko stále na chvoste (tretie najhoršie po Turecku a Maďarsku) v štatistike priemernej dĺžky života so 74,8 rokmi, čo je o vyše štyri roky pod priemerom OECD (na úrovni 79 rokov). Ak sa pozrieme na celkové výdavky na zdravotníctvo ako podiel HDP, zistíme, že Slovensko je s úrovňou 7,8% HDP pod priemerom krajín OECD (9,0%). Napriek tomu, však Slovensko malo najvyšší rast výdavkov na zdravotníctvo na obyvateľa, ktoré rástli v priemere 11,0 % za rok medzi rokmi 2000 a 2008.

Pri pohľade na mieru fajčenia bolo Slovensko na úrovni 25 % dospelej populácie v roku 2006 (priemer krajín v roku 2008 OECD bol 23,3 %).  Na druhej strane Slovensko vychádza veľmi dobre v štatistike obezity meranej na základe reálnych meraní výšky a váhy s úrovňou 16,9 % v roku 2008, čo je nízko nielen v porovnaní s krajinami ako USA (33,8 %), Veľká Británia (24,5 %) a priemerom 13 krajín OECD 21,0 % (všetky dáta sú z roku 2008).

Posledný údaj sa týka subjektívneho ohodnotenia vlastného zdravia. Iba 31% Slovákov ohodnotilo svoj zdravotný stav ako dobrý, čo nás posunulo na poslednú priečku v OECD, ďaleko za priemerom na úrovni 69 %.

Meranie spokojnosti obyvateľstva prostredníctvom prítomnosti príjemných alebo nepríjemných zážitkov môže byť štatisticky veľmi náročné a subjektívne, ale tiež tvorí jeden z dôležitých faktorov, vďaka ktorým môžeme porovnávať kvalitu života v rôznych krajinách.

Na Slovensku sa subjektívne ohodnotenie kvality života jednotlivcov postupne zvyšuje. Za posledných desať rokov a podľa posledného prieskumu bolo 27% obyvateľstva spokojných so svojim životom a 43% verí, že budú spokojní s vlastným životom do piatich rokov. Tieto štatistiky sú veľmi nízke v porovnaní s priemerom OECD, ktorý je na úrovni 63% resp. 71%.

Zhruba 61% slovenských občanov má podľa subjektívneho názoru viac pozitívnych skúseností ako negatívnych počas priemerného dňa. Toto číslo je opäť oproti priemeru OECD, ktorý je na úrovni 72 %, čo robí zo Slovenska jednu z krajín s najmenším pocitom šťastia.

3. Poďme sa teraz pozrieť na poslednú kategóriu – ktorá, sa zaoberá bývaním a prostredím, v ktorom ľudia žijú.

Nehnuteľnosť reprezentuje hlavnú časť bohatstva domácností. Viac ako 73% nehnuteľností je obývaných jej vlastníkmi, čo je viac ako OECD priemer (67%). Ďalší aspekt, na ktorý je dobré sa pozrieť, sú konkrétne podmienky, v akých žijú vlastníci týchto nehnuteľností. Napríklad to, koľko miestností v byte/dome pripadá na jednotlivca je ukazovateľom kvality bývania. Na Slovensku pripadá 1,1 človeka na jednu miestnosť, čo je menej ako priemer OECD (1,6 človeka na miestnosť). Rovnako len 1,1% percenta príbytkov na Slovensku nemá súkromný prístup k vnútorným splachovacím toaletám, čo je menej ako OECD priemer (2,8%), alebo v Poľsku (4,8%).

Dôvera voči spoločnosti a sociálne väzby sú faktorom osobnej stability. Na druhej strane, slabé sociálne väzby môžu viesť k menším ekonomickým príležitostiam alebo k pocitu osamelosti a izolácie.

Na Slovensku 90% obyvateľstva verí, že má niekoho, na koho sa môže spoľahnúť v časoch núdze, čo je úroveň blízko priemeru krajín OECD. Približne 31% obyvateľstva pomohlo za posledný mesiac neznámemu človeku, čo je ale jedna z najnižších úrovní v OECD.

Znečistenie ovzdušia je jedným z dôležitých environmentálnych faktorov vznikajúcich v dôsledku dopravy s negatívnym dopadom na zdravie obyvateľstva, hlavne problémy dýchacieho ústrojenstva. Najväčší dopad má na deti a starých ľudí. Na Slovensku je úroveň PM10 častíc 13,1 mikrogramu na meter kubický, čo je menej než priemer OECD, ktorý sa nachádza na úrovni 22 mikrogramov.

Na záver teda môžeme konštatovať, že naša krajina v porovnaní s klubom najvyspelejších krajín je skôr v druhej polovici rebríčka takmer vo všetkých oblastiach, aj keď existujú výnimky, kde dosahujeme nadpriemerné výsledky.