Prepis | 4. prednáška: Éra Vladimíra Mečiara (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

V minulotýždňovej prednáške sme si vysvetlili, prečo sa Československo rozpadlo. Definitívnou príčinou rozdelenia ČSFR boli rozdielne výsledky volieb v českej a slovenskej časti federácie, najmä z pohľadu vzťahu k potrebným ekonomickým reformám, ako aj v oblasti názorov na fungovanie spoločného štátu.

Posledné mesiace roka 1992 sa niesli v znamení horúčkovitých príprav na rozdelenie štátu. Formálne síce ešte existovala aj federálna vláda a federálny parlament, ale všetko podstatné sa už odohrávalo na republikových úrovniach.

Rozdelenie desaťročia spoločne fungujúceho štátu nebolo jednoduchou vecou a treba jasne povedať, že navrch pri príprave pravidiel delenia a pri ich napĺňaní mala česká strana. Bolo to dané najmä väčšími skúsenosťami na českej strane, keďže v Prahe sídlila desaťročia väčšina federálnych úradov a teda aj kompetencie a skúsenosti pražských úradníkov boli väčšie ako bratislavských. Na prvý pohľad bol však zrejmý aj rozdiel v pripravenosti a odbornom zázemí volených predstaviteľov českej a slovenskej reprezentácie, zase v neprospech tej slovenskej. Na slovenskej strane išlo nielen o nepripravenosť, ale aj o značnú dávku naivity, čo výstižne ilustruje spor o vlajku. Slovenská strana trvala na tom, že žiadna nástupnická krajina nebude môcť používať spoločnú československú vlajku s modrým klinom a červeným a bielym pásom. Česká strana súhlasila, avšak pretože tento záväzok nebol slovenskou stranou dohodnutý vymožiteľným spôsobom, po rozdelení na túto dohodu česká strana „zabudla“ a bývalú spoločnú vlajku naďalej používa.

Vznik samostatného slovenského štátu bol aj preto sprevádzaný pomerne vysokou neistotou a nervozitou, najmä v súvislosti s tým, ako Slovensko svoju samostatnosť zvládne a aká cena bude musieť byť zaplatená. Táto neistota a nervozita bola o to väčšia, že po voľbách v roku 1992 sa na Slovensku ujala vlády koalícia populistického Mečiarovho HZDS a krajne pravicovej nacionalistickej SNS.

Obavy a neistota však existovali aj na českej strane. Aby tieto obavy politici na obidvoch stranách rozptýlili, zdôrazňovali, že ľudia si vlastne rozdelenie ani nevšimnú, že sa nič zásadné nestane a nezmení. Najcitlivejšia avšak bola otázka budúcnosti spoločnej meny – československej koruny. Aj tu zvolili politici na oboch stranách upokojujúci tón a tvrdili, že napriek rozdeleniu federácie na dva nezávislé štáty spoločná mena vydrží a teda, že bude naďalej existovať česko – slovenská menová únia.

V tejto súvislosti mám veľmi zaujímavý osobný zážitok s vtedajším predsedom českej vlády a predsedom ODS, Václavom Klausom.

Bolo to na jeseň 1992, Václav Klaus aj Vladimír Mečiar upokojovali verejnosť, že spoločná mena bude pokračovať aj po rozdelení Československa, ktoré už bolo určené na 1.1.1993. Na tlačovke našej, vtedy už mimoparlamentnej strany ODÚ-VPN som ako podpredseda tejto strany vyhlásil, že to nie je možné a že spoločná mena nevydrží. Niekedy začiatkom novembra som potom ako hosť a zástupca našej strany navštívil kongres ODS v Prahe. Boli sme partnerskými, stredopravými a proreformnými stranami. Keď som prichádzal do kongresovej sály, kde sa kongres konal, stretol som Václava Klausa, ktorý v sprievode bodyguardov kráčal do sály. Poznali sme sa zo spoločného pôsobenia vo vládach v rokoch 1991 – 1992, mali sme vždy veľmi podobné ekonomické názory a Klausa som si veľmi vážil aj ako vzdelaného ekonóma. Hneď ako sme si podali ruky, opýtal sa ma, prečo naša strana aj ja osobne hovoríme, že spoločná mena nevydrží. Odpovedal som, že sme o tom presvedčení a vieme to rovnako, ako to musí vedieť aj on. Poprel to a znovu sa ma opýtal, prečo by nemala vydržať. Odpovedal som, že kvôli rozdielom v našich ekonomikách, ale najmä kvôli rozdielom v avizovaných hospodárskych politikách a reformných zámeroch českej a slovenskej vlády. Na to sa ma opýtal, prečo a čo robí Mečiarova vláda horšie, s výnimkou privatizácie, ako robila naša Čarnogurského vláda.

Bol som veľmi prekvapený jeho reakciou. Chápal som samozrejme, prečo potrebuje upokojovať verejnosť vyhlasovaním, že spoločná mena vydrží, nechápal som však, prečo o tom presviedčal mňa pri rozhovore medzi štyrmi očami. Bol som si istý, že musí vedieť, že spoločná mena nemá šancu vydržať. Ani nevydržala, šesť týždňov po rozdelení federácie zanikla aj spoločná federálna mena a vznikla česká a slovenská koruna. Oddelili sa aj kurzy týchto dvoch mien a slovenská koruna na českú postupne stratila asi pätinu až štvrtinu svojej hodnoty.

Mečiar vládol na Slovensku s polročnou prestávkou v roku 1994 (vláda Jozefa Moravčíka) od leta 1992 do jesene 1998. Počas tohto obdobia vznikli potrebné inštitúcie samostatného štátu a uskutočňovala sa ekonomická politika, ktorá na jednej strane nadviazala na reformy spustené ešte za federácie v rokoch 1990 – 1991, na strane druhej sa v niektorých dôležitých oblastiach od tejto stratégie odklonila.

Po rozdelení federácie pokračovala našťastie slovenská vláda v tých princípoch, na ktorých bola postavená postkomunistická transformačná stratégia – liberalizácia cien a zahraničného obchodu, úsporná menová a rozpočtová politika a privatizácia. Ako sme uviedli v minulotýždňovej prednáške, rok 1991 bol rokom rastu cien, rastu nezamestnanosti a poklesu životnej úrovne. Spotrebiteľské ceny stúpli v roku 1991 o vyše 60% a reálne mzdy na Slovensku klesli v tomto jedinom roku o takmer 30%. Kým pokles reálnych miezd bol v roku 1991 podobný v českej a slovenskej časti federácie, v roku 1993, po rozdelení, to už bolo inak. Kým v českej časti po roku 1991 už reálne mzdy rástli, na Slovensku došlo po dočasnom raste v roku 1992 (16,3%) k opätovnému poklesu v roku 1993 (- 9,4%). Bolo to dané pomerne vysokou infláciou okolo 25%, ale aj väčšími negatívnymi dôsledkami rozdelenia na slovenskú časť bývalej federácie.

Pred rozdelením federácie, v posledných rokoch fungovania spoločného štátu, prebiehali vášnivé diskusie o tom, kto na koho a v akej miere dopláca. Logické závery, ktoré hovorili o pozitívnom salde transferov v prospech slabšej, slovenskej časti, boli práve na Slovensku spochybňované časťou ekonómov a politikov. Rok 1993 ukázal, že tomu tak napriek spochybňovaniu bolo. Rozpočtové príjmy SR boli v roku 1993 zhruba o 13 mld. Sk nižšie, ako súčet slovenských príjmov a príjmov Slovenska z federálneho rozpočtu použitých na Slovensku v roku 1992. Tých 13 miliárd korún pritom tvorilo 8,6% celkových príjmov, teda určite nie zanedbateľný výpadok.

V zásade sa dá povedať, že v prvých rokoch po rozdelení sa nenaplnili pesimistické, ale ani optimistické scenáre a išlo o postupne sa zhoršujúci mix nevyhnutných a racionálnych opatrení (úsporná menová a v počiatkoch aj rozpočtová politika, pokračovanie v liberalizácii cien a zahraničného obchodu, budovanie inštitúcií) ako aj narastajúcich problémov (korupcia, klientelizmus, izolácia, nesystémové zásahy).

Po opätovnom návrate Vladimíra Mečiara k moci v novembri 1994 sa na Slovensku začala naplno presadzovať nezodpovedná a populistická politika klientelizmu, korupcie, nerešpektovania pravidiel liberálnej demokracie a nezodpovednej ekonomickej politiky. V politickej oblasti to bol typický príklad toho, čo Fareed Zakaria nazval neliberálnou demokraciou, teda politikou, kedy legitímne a v zásade v demokratických podmienkach zvolení lídri nerešpektujú niektoré základné princípy liberálnej demokracie a snažia sa udržať pri moci a získavať neobmedzenú moc aj za cenu porušovania pravidiel hry a nerešpektovania takých princípov, ako je sloboda tlače, sloboda slova, ochrana menšín, nezávislosť verejnoprávnych médií, nezávislosť súdnictva, polície a prokuratúry, zásahy do vlastníckych práv a podobne. Mečiar bol v tom čase zaraďovaný k typickým predstaviteľom takéhoto politického prúdu spolu s politikmi ako bol Slobodan Miloševič v Juhoslávii, alebo Alexander Lukašenko v Bielorusku.

Dôsledkom takejto politiky bola potom samozrejme aj medzinárodná izolácia, vylúčenie Slovenska z prvej vlny rozširovania NATO, nepozvanie Slovenska do OECD spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom a tiež nezahájenie rokovaní o vstupe do EÚ spolu s týmito krajinami V4. Najvýstižnejšie to vyjadrila vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Madelaine Allbrightová, ktorá nazvala Slovensko „čiernou dierou Európy.“

Aj v ekonomickej oblasti dochádzalo postupne k väčším a väčším deformáciám. Slovenská ekonomika síce dosahovala za Mečiara pomerne slušné tempá ekonomického rastu, problém bol však v tom, že sa tak dialo čím ďalej tým viac neudržateľným spôsobom a za cenu narastajúcich nerovnováh. Pod heslom hľadania špecifickej slovenskej transformačnej cesty sa ekonomika izolovala od zahraničných investícií a privatizácia sa diala takmer výlučne veľmi netransparentným a klientelistickým spôsobom, najmä cez tzv. priame predaje, kedy sa k lukratívnym podnikom za symbolické ceny dostávali ľudia blízki vládnym stranám, väčšinou manažéri privatizovaných podnikov. Ako ilustrácia môže slúžiť privatizácia jedného z najziskovejších podnikov, rafinérie Slovnaft, ktorú manažment kúpil asi za desatinu trhovej ceny, navyše na splátky, ktoré boli hradené z čistého zisku privatizovanej firmy.

Zvýhodňovanie domácich subjektov v privatizácii a de facto úplné vylúčenie zahraničných záujemcov dobre ilustruje fakt, že spomedzi 268 privatizačných rozhodnutí v priebehu roka 1996 boli len dve (!) v prospech zahraničného záujemcu a 266 v prospech domácich záujemcov.

Obrovská miera korupcie a tunelovania (rent seeking) existovala aj v najväčších štátom vlastnených bankách a vo veľkých prirodzených monopoloch ako plynárenský podnik, elektrárne, rozvodné závody, telekomunikácie a podobne.

Vysoké tempo rastu bolo umelo udržiavané stimulovaním domáceho dopytu expanzívnou rozpočtovou politikou a zadlžovaním. Reštriktívna menová politika centrálnej banky potom viedla k enormnému rastu úrokov a v posledných mesiacoch Mečiarovej éry sa vláda financovala za vyše dvadsať, dokonca aj vyše 25% úrok a prestala uhrádzať svoje záväzky. Nízka vymožiteľnosť práva, nefunkčné súdnictvo a neexistujúce inštitúty bankrotu, konkurzu a vyrovnania viedli k obrovskej prvotnej aj druhotnej platobnej neschopnosti a k zadrhnutiu ekonomického systému. Neprebehla reštrukturalizácia podnikovej sféry a zamestnanosť sa udržiavala umelým udržiavaním pri živote aj neefektívnych a nekonkurencieschopných podnikov. Tomu napomáhali aj nesystémové zásahy typu zákona o revitalizácii podnikov a zákona o strategických podnikoch, ktoré vlastne znamenali mäkké rozpočtové obmedzenie pre politicky vybrané podniky.

V takomto stave prebrala na jeseň 1998 krajinu prvá vláda Mikuláša Dzurindu. O Dzurindovej ére na budúci týždeň.