Prepis | 4. prednáška: Fed a finančné krízy 21. storočia - Univerzita pre moderné Slovensko

Vítam Vás pri štvrtej prednáške druhého trimestra štvrtého ročníka Univerzity pre moderné Slovensko,

V prvých dvoch prednáškach sme hovorili o ekonomickom cykle a jeho vplyve na náš život. V tretej prednáške sme zašli do histórie a ukázali sme si ako sa americká centrálna banka snažila bojovať voči ekonomickému cyklu v dvadsiatom storočí. Po mnohých neúspechoch sa na jeho konci dopracovala k dlhodobejšej prosperite. Tá však skončila s príchodom nového milénia. V tejto prednáške si povieme viac o súčasnej hospodárskej kríze a spôsobe ako na ňu reagoval Fed.

Na konci dvadsiateho storočia vznikla v Spojených štátoch amerických bublina „dot-com“. Špekulácia, že ceny technologických akcií budú ešte dlho rásť, dokázala vytvoriť obrovský eufóriu nielen na akciovom trhu, ale aj v reálnej ekonomike. V roku 2000 však akcie dosiahli svoj vrchol a začali prudko klesať. Do dvoch rokov stratili akcie technologických spoločností až 80% svojej hodnoty. Krátkodobý ekonomický cyklus sa prehupol do fáze recesie. Ekonomický rast klesol do záporných hodnôt.  Centrálna banka začala okamžite znižovať úrokové sadzby. Z úrovne 4,75% ich za pár mesiacov dostala na úroveň 0,75%. Cieľom bolo opäť podporiť ekonomiku lacnými úvermi. To sa jej podarilo, a ekonomika sa v roku 2003 stabilizovala. Ďalšia ekonomická kríza bola zažehnaná.

Avšak pohľad na dlhšie obdobie úrokových sadzieb neveštil nič dobré. Kým do roku 1982 úrokové sadzby v cykloch rástli, od roku 1982 začali klesať. Každá ďalšia recesia si tak vyžadovala stále nižšie úrokové sadzby na to, aby bolo možné opätovne naštartovať ekonomický rast. Kým napríklad v recesií z roku 1987 stačilo znížiť úrokové sadzby na 6%, počas recesie v roku 1992 Fed musel znížiť sadzby na 3% a v roku 2003 na spomínaných 0,75%. Hrozila tak situácia, že úrokové sadzby v čase ďalšej recesie klesnú už na nulovú úroveň a ekonomike už nebudú pomáhať. Začalo byť zrejmé, že dlhodobý ekonomický cyklus začína prichádzať do poslednej fáze ekonomického boomu.

A tento boom sa odohral skutočne vo veľkom štýle. Jedným z jeho hlavných dôvodov bola zmena dôležitého bankového zákona, ktorý bol zavedený počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia a nariaďoval, aby boli prísne oddelené peniaze komerčných a investičných bánk. Tým sa zabezpečovalo, aby banky nemohli špekulovať s úsporami svojich klientov. Glass-Steagall Act z roku 1933 bol ale v roku 1999 zrušený a otvorili sa obrovské investičné príležitosti.  

Obrovské množstvo peňazí čakalo na vhodnú príležitosť. Tá prišla s tým, ako sa americká vláda rozhodla, že je čas podporiť hypotekárny trh. Slovami Georga Busha mladšieho: „Je v národnom záujme, aby viac ľudí vlastnilo svoj vlastný domov“. Bankám nebolo viac treba. Nastali preteky ako ľuďom rozdať viac úverov za minimálne úrokové sadzby. Ekonomika začala prudko rásť najprv na základe dopytu po nehnuteľnostiach a neskôr na základe vysokého zisku bankového sektora.

Keď už banky vyčerpali všetky bežné praktiky úverovania, začali ľudí presviedčať, že nehnuteľnosti sú skvelá investícia, pretože na celonárodnej úrovni ceny domov nikdy neklesali. K tomu sa neskôr pridali praktiky, keď začali rozdávať úvery bez akýchkoľvek nadväzností na príjem či majetok žiadateľa.  Tento trh dospel takmer k dokonalosti, keďže pochybné hypotéky následne sekuritizovali, čiže zgrupovali ich do balíkov, ktoré predávali naivným investorom, ktorí chceli participovať na tomto obrovskom raste. Ratingové agentúry mnohým týmto cenným papierom dávali rating AAA, čiže hodnotili ako bezrizikové a skončili tak v portfóliách mnohých dôchodkových spoločností.

Pri tom, ako úrokové sadzby dlhodobo klesali, predstavitelia americkej centrálnej banky mohli tušiť, že pomaly prichádza k neblahému koncu dlhodobého ekonomického cyklu. Preto asi nebude náhoda, že v roku 2006 nastúpil na miesto šéfa Fedu Ben Bernanke – vyhlásený odborník na Veľkú hospodársku krízu. Tohto profesora preslávili najmä práce o tom, ako bojovať s defláciou.

No ako každý boom, aj ten na realitnom trhu v roku 2007 skončil. Po tom, ako začala rásť inflácia, centrálna banka zvyšovala úrokové sadzby a do trhu prestali prichádzať nové peniaze; bublina začala  nevyhnutne praskať. Trh nehnuteľností klesal, no Ben Bernanke ako aj jeho zástupkyňa Yellenová nevideli dôvod na paniku. Avšak niekoľkí investori vnímali posledný nárast dlhu ako časovanú bombu, ktorá čaká na odpálenie.

To sa aj stalo v septembri 2008, keď hypotekárne fondy jednej z najväčších investičných bánk, Lehman Brothers dosiahli pri pokračujúcom prepade cien nehnuteľností také straty, že banke hrozil okamžitý kolaps. Fed sa rozhodol, že banku nezachráni a tá bude slúžiť ako obetný baránok celej hypotekárnej krízy. Americkí politici sa však prerátali a už čoskoro finančné trhy ovládla panika, že podobný osud môže postihnúť akúkoľvek finančnú inštitúciu. Ten, kto mohol predával, čím sa odštartovala obrovská deflačná panika. Ceny akcií, finančných inštrumentov či dokonca domov nevedeli nájsť svoje dno.

Na situáciu najskôr zareagovala vláda, ktorá prišla s programom pomoci finančným inštitúciám v objeme takmer $700 miliárd dolárov. Cieľom programu TARP bolo odkúpiť od finančných spoločností zlé aktíva a odbremeniť ich bilancie. No trhu to nepomohlo a ten klesal ďalej aj napriek tomu, že Fed pokračoval v rýchlom znižovaní sadzieb, ktoré nakoniec znížil až na 0%. Vláda začala plánovať vysoké rozpočtové deficity, aby dokázala pomôcť neustále sa zhoršujúcej ekonomike.

V takejto situácií, aj keď úrokové sadzby dosiahli nulovú úroveň, finančné bohatstvo kleslo tak výrazne a vízia budúcnosti sa tak zhoršila, že úverový trh zamrzol. Ekonomiku nemalo už čo viac ťahať dopredu. Vtedy nastúpil Fed a ohlásil kvantitatívne uvoľňovanie. Na konci roka 2008 začal nakupovať hypotekárne cenné papiere v celkovom objeme $800 miliárd. No situácia sa zlepšila až s tým, ako v marci 2009 oznámil, že svoje nákupy rozšíri aj na vládne cenné papiere v objeme $300 miliárd.

Práve tento počin ukončil fázu depresie a ekonomika sa začala pomaly dostávať do fáze reflácie. Akcie začali rásť, na finančné trhy sa vrátila dôvera, no ekonomike sa príliš nedarilo. Ekonomický rast bol aj napriek vládnym deficitom slabý, nezamestnanosť rástla a a ceny po počiatočnom náraste začali opäť postupne klesať. Po roku a pol sa Fed rozhodol, že proti pokračujúcim deflačným tlakom začne opäť bojovať novým kolom kvantitatívneho uvoľňovania. V novembri 2010 tak ohlásil nové QE.

Druhé kvantitatívne uvoľňovanie na chvíľu zabralo, no už o pár mesiacov, s tým ako sa začala rozvíjať kríza v Európe, bolo zrejmé, že ani toto kolo nebude stačiť. O ďalší rok, v septembri 2012 Bernanke ohlásil tretie kolo QE, keď centrálna banka bude nakupovať z trhu cenné papiere na každomesačnej báze. Bol to posledný veľký pokus Bernankeho o naštartovanie vyššej inflácie, ktorá by dokázala začať vymazávať dlhy a vytvoriť perspektívu väčšej reflácie.

Nové peniaze pochádzajúce z kvantitatívneho uvoľňovania ale nešli do reálnej ekonomiky. Prúdili hlavne na finančné trhy a dvíhali ceny akcií na nové maximá, a to aj napriek tomu, že reálna ekonomika stagnovala. Fed tak bol na konci roka 2013 donútený postupne sťahovať svoje pokračujúce kvantitatívne uvoľňovanie. Tento proces získal názov QE tapering. Ten však už bude prebiehať v réžii novej guvernérky Fedu, Janet Yellenovej.

Na politiku amerických vládnych inštitúcií v 21. storočí sa tak môžeme pozerať nasledovne. Liberalizáciou bankového sektora, a laxnou regulačnou a uvoľnenou monetárnou politikou spôsobili vládne inštitúcie nafúknutie finančnej bubliny v rokoch 2004-2007.  Keď praskla, reagovali promptne a zabránili väčšej ekonomickej depresii. No snahy o väčšiu refláciu sa ani za posledných 5 rokov nepodarili napriek niekoľkým kolám kvantitatívneho uvoľňovania. Celkový dlh v USA aj napriek počiatočnému poklesu rastie. A bez väčšieho vymazania dlhov nebude možné dokončiť proces reflácie. To naznačuje, že USA čaká ešte dlhé obdobie nízkeho ekonomického rastu, kým proces reflácie skončí.

V ďalšej prednáške sa pozrieme na to, ako s krízou bojuje Európska centrálna banka.

Ďakujem za pozornosť.