>> <<
UPMS má už 6979 študentov 6979
Nová súťaž - doštuduj za odmenu - Výhercovia

5. prednáška:Inštitúcie (Dalibor Roháč)

Lektor: UPMS | Štvrtok, 23. 10. 2014

Na dnešnej prednáške sa budeme venovať téme, ktorá stála v pozadí našich doterajších diskusií, a to vplyvu inštitúcií na ekonomický rast. Najprv si ale musíme povedať, čo pod slovom inštitúcie ekonómovia myslia.

Nemyslia tým to, čo človeku napadne ako prvé, čiže organizácie ako sú ministerstvá, úrady, firmy či think - tanky. Ekonómovia inštitúciami myslia súbor pravidiel, ktorými sa riadia ľudia v ekonomike. Pre presnú definíciu sa môžeme pozrieť na stať Douglassa Northa, nositeľa Nobelovej ceny a zakladateľa smeru, ktorý je dnes známy ako „nová inštitucionálna ekonómia.“ North hovorí, že inštitúcie sú:

„ľudsky vytvorené obmedzenia, ktoré udávajú štruktúru politických, hospodárskych, a sociálnych interakcií.“

Týmito obmedzeniami sú na jednej strane formálne pravidlá, ako ústava a zákony, predpisy, súdne rozhodnutia a na strane druhej neformálne pravidlá, ako zvyky, náboženské zákazy, tradície a podobne. Treba tiež povedať, že aj keď inštitúcie sú vytvorené ľuďmi, nie sú vždy nutne ľuďmi vedome nadizajnované. Práca iného nobelistu, Friedricha von Hayeka, sa zamerala na otázku kultúrnej evolúcie a dospela k názoru, že k veľkej časti prospešných spoločenských inštitúcií sa ľudstvo dopracovalo šťastnou náhodou. Spoločnosti, ktoré mali vlastnícke práva a obmedzovali predátorské chovanie svojich členov prosperovali viac než iné spoločnosti. To viedlo k imitácii zvykov a noriem, ktoré viedli k dobrým výsledkom a postupnému zániku noriem, ktoré boli spoločensky škodlivé.

Či už veríte takejto teórii kultúrnej evolúcie, krajiny ako Slovensko ukazujú, že existujú inštitúcie, ktoré sa dajú zmeniť aj len politickým rozhodnutím a inštitúcie, ktoré sú voči tomu imúnne. Pomerne jednoducho sa po páde komunizmu dali zmeniť formálne pravidlá. Stačilo prepísať existujúcu legislatívu. Oveľa ťažšie a pomalšie sa ale menili neformálne pravidlá a je zjavné, že mnohé z prednovembrových návykov s nami dodnes pretrvávajú.

Douglass North sa domnieval, že politické inštitúcie sú kľúčom k pochopeniu hospodárskeho úspechu. Doviedla ho k tomu asi jeho práca s Barry Weingastom, ktorá sa zamerala na to, ako ústavné zmeny v Anglicku na sklonku 17. storočia viedli k priemyselnej revolúcii 18. a 19. storočia. K čomu teda presne došlo? Po prvýkrát v histórii v roku 1688 obmedzil britský panovník svoju moc, tým že uznal suverenitu britského parlamentu. Urobil tak s cieľom zlepšiť podmienky, za ktorých si britská koruna mohla požičiavať na finančných trhoch. Monarchovia tradične čelili problému kredibility, ak sa rozhodli dlh nesplatiť, veritelia nič nezmohli. Britská inštitucionálna inovácia tak spočívala v tom, že monarcha sa vzdal možnosti o svojom „defaulte“ rozhodnúť. North a Weingast tvrdia, že išlo o kľúčový moment histórie, nakoľko to po prvýkrát znamenalo obmedzenú vládu. V spojení s inými britskými právnymi vymoženosťami, predovšetkým stabilitou vlastníctva to viedlo podľa nich k ekonomickému rastu, ktorý vytrhol ľudstvo z biedy.

Ak majú North a Weingast pravdu o Británii, tak by sme mali byť schopní pozorovať systematickú závislosť medzi kvalitou inštitúcií vo svete a ekonomickými výsledkami. A tú aj pozorujeme. Krajiny ako Švajčiarsko či Spojené štáty americké vykazujú oveľa vyššiu mieru kvality inštitúcií meranej rôznymi indexmi a rôznymi organizáciami, než krajiny ako Mali či India. To ale nestačí na to, aby sme mohli čokoľvek povedať o kauzalite , nakoľko korelácia trpí naším starým známym problémom,  endogeneitou. Inými slovami, nevieme na jej základe povedať, či väčšie bohatstvo spôsobuje lepšie inštitúcie, alebo naopak. Respektíve vieme ale len intuitívne, kauzalita skoro isto ide oboma smermi. Väčšie bohatstvo znamená, že vlády môžu viac míňať na vynucovanie práva, lepšie súdnictvo, lepšie platených úradníkov, ktorí nemusia žiť z úplatkov a tak podobne. Nás ale zaujíma ten opačný efekt. Majú inštitúcie merateľný vplyv na hospodársky rast? Ak áno, aký?

Odpoveď nájdeme v slávnej štúdii Darona Acemoglua, Simona Johnsona a Jamesa Robinsona z roku 2001, nazvanej Colonial Origins of Comparative Development, ktorá patrí k najcitovanejším článkom v sociálnych vedách. Čo také revolučné teda títo traja ekonómovia spravili?

Našli prirodzený experiment -- zdroj exogénnej variácie v kvalite inštitúcií. Tou je v ich štúdii úmrtnosť osadníkov v kolóniách. V kolóniách, kde bola mortalita nízka, doviezli kolonizátori inštitúcie, ktoré poznali z Európy, nakoľko sa tam rozhodli usadiť. V kolóniách, kde bola mortalita vysoká, zaviedli kolonizátori inštitúcie, ktoré viedli k drancovaniu bohatstva. V takých kolóniách sa totiž Európania nechceli dlhodobo usadiť , ale len sa zmocniť ich bohatstva.

Kritickým predpokladom je to, že táto úmrtnosť sama osebe nemá mať priamy vplyv na dnešné hospodárske výsledky cez iný kanál spojitosti než cez jej efekt na kvalitu inštitúcií. Ako sme videli z práce Jeffreyho Sachsa, to je predpoklad, ktorý niektorí považujú za kontroverzný, zvlášť ak veria, že geografické vlastnosti môžu ovplyvňovať ekonomickú výkonnosť priamo. Acemoglu, Johnson a Robinson však presvedčili dosť ľudí o tom, že rozdiely v úmrtnosti predstavujú prirodzený experiment. Ich štúdia ponúka rad technických argumentov, prečo to je pravdepodobné.

K akým výsledkom tento prirodzený experiment viedol? Ak sa pozrieme na efekt variácie v kvalite inštitúcií zapríčinenej rozličnými kolonizačnými stratégiami, tak uvidíme, že inštitúcie majú na hospodárske výsledky veľmi silný efekt. Čo je ešte dôležitejšie, sú to inštitúcie z relatívne vzdialenej minulosti, ktoré majú trvalý vplyv na hospodárske výsledky.

Ak je táto štúdia platná, tak to znamená, že politici v rozvojových krajinách či rozvojové agentúry ako napríklad Svetová banka majú dnes len malý priestor pre to, aby krajiny vyviedli z chudoby, nakoľko dlhodobé hospodárske výsledky sú zapríčinené inštitucionálnym dedičstvom. Onedlho sa pozrieme na to, do akej miery je táto hypotéza podporená tým, čo vieme o efektoch rozvojovej pomoci a hospodárskej politiky na ekonomickú výkonnosť rozvojových krajín. Predtým sa ale zamyslíme na tým, do akej miery môžu byť inštitúcie samotné výsledkom kultúrnych vzorcov.

Zhrnutie:

Inštitúcie sú obmedzenia ľudského chovania v spoločnosti, či už formálne (napr. zákony) alebo neformálne (napr. zvyky).

Kvalita formálnych inštitúcií je silno korelovaná s ekonomickou výkonnosťou.

Vplyvná štúdia Acemoglua, Johnsona a Robinsona naznačuje, že existuje kauzalita medzi kvalitou formálnych inštitúcií a ekonomickou výkonnosťou.

Odporúčaná literatúra

Douglass C. North a Robert Paul Thomas (1976). The Rise of the Western World: A New Economic History. Cambridge University Press.
Douglass C. North a Barry N. Weingast (1989). „Constitutions and Commitment: The Evolution of Institutions Governing Public Choice in Seventeenth-Century England.“ Journal of Economic History, Vol. 49, No. 4, pp 803-832.
Daron Acemoglu, Simon Johnson, James A. Robinson (2001). „The Colonial Origins of Comparative Development: An Empirical Investigation.“ American Economic Review, Vol. 91, No. 5, pp. 1369 – 1401.
Chris Blattman, 2012. Corruption and Development: Not What You Think?, http://chrisblattman.com/2012/11/05/corruption-and-development-not-what-you-think/

Diskusia

Diskusia je zatiaľ prázdna.