Prepis | 8. prednáška: Ako ďalej… (Miroslav Beblavý) - Univerzita pre moderné Slovensko

Záverečná prednáška sa venuje otázke – ako ďalej? Jej obsahom bude vypichnutie istých kľúčových ekonomických bodov, ktoré sú dôležité pre budúci ekonomický úspech Slovenska. Pozrieme sa teda na to, čo musíme robiť aby sme boli schopný dobehnúť zvyšok ekonomicky vyspelých krajín. Prednáška na rozdiel od predchádzajúcich nevychádza z prehľadu ekonomickej literatúry či štatistík, ale je mojim osobným pohľadom.

Na úvod je treba zdôrazniť to, čo už bolo síce párkrát spochybnené v mojich prednáškach a teda otázku ekonomického rastu. Keď sa pozrieme na najväčšie životné problémy Slovákov – tak vždy sa najprv spomína nezamestnanosť a životná úroveň. Nezamestnanosť sa síce znížila v priebehu rokov 2004-2008 avšak s momentálnou recesiou sa k nám opätovne vracia a dnes je zase na prvom mieste, pričom ju veľmi tesne nasleduje životná úroveň. Až potom a s dosť veľkým oneskorením nasledujú iné faktory, ako korupcia alebo zdravotníctvo atď. Práca a finančná úroveň je teda u ľudí  jednoznačne na prvom mieste. Obe tieto veci však kľúčovo závisia na ekonomickom raste. Ekonomický rast samozrejme nie je všeliekom a dá sa merať rôznymi spôsobmi. Bez ohľadu na to, ho však veľmi potrebujeme. Pretože dlhodobo udržateľné a dobre platené miesta sa dajú vytvoriť len ak ekonomika rastie. Ak „koláč“ zostáva rovnaký môžeme ho len donekonečna prerozdeľovať, prípadne snívať o tom, aké super by bolo keby sme zobrali peniaze pár boháčom, ale to jednoducho nie je riešením. Problémom nie je to, že by bol tento „koláč“ rozdelený na Slovensku nerovnomernejšie ako je to napríklad v Rakúsku alebo v Nemecku. Je rozdelený veľmi podobne. Problémom je to, že je jednoducho oveľa menší. Cesta vpred je teda cestou zväčšovania tohto „koláča“ a toto bude aj jednou z ústredných tém tejto prednášky. Ak trhy nerastú a ekonomika stagnuje, tak môže vláda prijať akékoľvek ochranné opatrenia, celková nezamestnanosť sa tým však nezníži. Môže slúžiť pri všetkej vôli len ako dočasná náplasť, ktorá však v konečnom dôsledku nevyrieši problém dlhodobej prosperity.

Čo teda s našim ekonomickým rastom?  Môžeme sa symbolicky hladkať po bruchu a utešovať sa tým, že máme v rámci eurozóny najvyšší ekonomický rast. A v podstate sme stále (s výnimkou v roku 2009) pri špičke alebo na špičke tohto ukazovateľa. To znamená, že v rámci eurozóny sme medzi najlepšími. Je to dedičstvom prílevu zahraničných investorov do našej krajiny a reforiem, ktoré im to umožnili za veľmi výhodných podmienok.  Problém je však v tom, že dnes eurozóna ako celok nerastie veľmi rýchlo resp. sa odhaduje, že budúci rok skončí v recesii prípadne v stagnácii. Teda môžeme byť veľmi hrdí na naše prvenstvo, ale keď sa celok hýbe pomaly tak tomu neutečieme. Môžeme sa teda zmieriť so stagnáciou alebo sa pokúsiť na sebe popracovať a posunúť sa ešte viacej dopredu.

Náš osud nám nezväzuje ruky až tak veľmi, ako nám často politici a ekonómovia hovoria. Sme síce malá otvorená ekonomika a teda kľúčovo závisíme na tom, čo sme schopní vyviezť a predať ostatným. Ale zabúda sa aj na druhú – pozitívnu stránku toho, že sme malá, otvorená ekonomika. A teda to, že sme schopní meniť našu štruktúru a rozvíjať sa aj vtedy ak Európa ako celok na tom nie je až tak dobre. Teda práve v takýchto časoch veľké firmy hľadajú miesta kde sú schopné produkovať lacnejšie a byť konkurencie schopnejšie. Slovensko je malá krajina a ako sme videli pred nedávnom, stačili tri automobilky a zásadne sa zmenila tvár nášho priemyslu. Stačili dvaja investori v oblasti televízií, LCD monitorov a zásadne sa zmenila ďalšia časť nášho odvetvia.  

Stačí sa pozrieť na Írsko, ktoré je síce dnes vnímané ako obeť nezodpovednosti bankárov a politikov. Ale ak sa zameriame na tú skutočnú časť írskej ekonomiky, teda tú, čo niečo produkuje, tak príliv zahraničných investícií do Írska sa ešte zrýchlil počas krízy. Teda Írsko je príkladom toho, že sa dá byť atraktívny aj napriek určitým problémom. Inými slovami, Írsko ma dneska dve ekonomiky - má znárodnené (štátom liečené) banky, má za sebou obrovskú realitnú bublinu, ktorá v nich zanechala veľké dlhy a to je tá negatívna časť. Ale má aj flexibilnú a rozvíjajúcu sa zdravú výrobnú ekonomiku. Toto je hlavným dôvodom toho, že Írsko je považované za pomerne nádejný príklad (na rozdiel od Grécka) toho, že sa dá bojovať proti dlhovej kríze aj na vnútroštátnej báze a dostať sa zo svojich chýb.

Je treba zdôrazniť, že kríza v eurozóne nie je nutne krízou slovenského exportu. Slovensko vyváža a je napojené na nemeckú ekonomiku a tá je napojená na celosvetovú ekonomiku a nemeckej ekonomike sa celkom darí (najnižšia nezamestnanosť za posledných 20 rokov) a to aj vďaka potrebným reformám a tomu, že Nemecko vyváža do rozvíjajúcich sa krajín (Čína, Brazília atď.). Svet ako celok totižto v kríze nie je. Problém je regionálny a teda európsky. Svetová ekonomika rastie a rastie celkom pekne.

Veľmi dôležitou otázkou je otázka pracovnej sily. Slovensko tradične stavalo na tom, že malo veľmi lacnú pracovnú silu (z európskeho hľadiska) a pritom priemerne kvalifikovanú. Dnes sa však dostávame do situácie, že už to nie je tak úplne pravda. Vďaka vstupu do eurozóny naše mzdy prudko vzrástli. Teda Slovensko už nie je ani v rámci krajín Višegradskej natoľko atraktívnou krajinou z hľadiska lacnej pracovnej sily. Toto však nemôžeme brať len z negatívnej stránky, ide totiž aj o dôkaz nášho úspechu.  

Výhodou Slovenska je silný základ vo vzdelávacom systéme, ktorý funguje už v podstate od čias Márie Terézie. Takže v dobách, kedy aj v niektorých európskych krajínách do školy nechodil ešte takmer nikto, tu už každý chodil, resp. mal absolvované aspoň štyri roky. Plus je tu ešte tradícia veľmi rozšíreného stredného vzdelanie teda, takmer všetci majú strednú školu. To je našou silnou stránkou. Ale máme aj slabé stránky. Tou je hlavne to, že náš vzdelávací systém bol orientovaný na ekonomiku, ktorá už neexistuje, na ekonomiku kde skoro všetci pracujú v nejakej továrni. Dnes napríklad na Slovensku, ktoré patrí medzi najpriemyselnejšie krajiny v Európe spolu s Českom alebo Slovinskom, pracuje len takmer tretina ľudí v priemysle. To znamená, že tie ostatné dve tretiny pracujú v službách, pretože v poľnohospodárstve už nepracuje ani zďaleka toľko ľudí ako kedysi. Teda logicky, potrebujeme čo najviac kvalifikovaných ľudí do služieb. Naše školstvo bolo však primárne určené na vychovávanie dobrých robotníkov. To už však dnes nie je dostatočné a nakoľko sme neboli schopní štýl vzdelávania prispôsobiť novým podmienkam, tak preto v poslednej dobe od zamestnávateľov počúvame, že vzdelávací systém je problémom a boľavým miestom našej pripravenosti. Skutočným limitom rastu Slovenska je teda nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Sme dobrí v kvantite, s kvalitou je však o čosi horšie. Problémom je teda otázka, ako zabezpečiť dostatočne dobrý vzdelávací systém pomocou, ktorého by sme sa pohli vyššie.

Ďalšou dôležitou oblasťou je oblasť inovácii vedy a nápadov. Čím chceme byť bohatšími, tým sa musíme viac zamerať aj na to, aby sme boli schopní niečo vymyslieť a nielen to zmontovať. V tomto máme na Slovensku veľký nevyužitý potenciál. Podarilo sa nám prilákať na Slovensko plno zahraničných investorov, ktorí u nás vyrábajú veľmi sofistikované veci (Volkswagen). Ak sa pozrieme na tabuľky, ktoré robí Harvardova univerzita a ktoré sa týkajú priamo otázky výrobnej zložitosti ekonomiky, tak Slovensko, hoci nie je na úplnej špičke, je v prvej dvadsiatke. Našim problémom, že na Slovensku nemáme dostatok podnikateľov, ktorí by sa zameriavali priamo na výskum a vývoj výrobku a nielen na jeho produkciu. Výhodou je však aspoň to, že tu už máme aspoň tých investorov, ktorí sa zaoberajú výrobou. Tzv. výrobný nacionalizmus už neplatí. Veľké firmy ako Google, Microsoft alebo Siemens majú výskumné strediská po celom svete. Nie len v domovských krajinách. Hlavným problémom Slovenska je však to, či má dosť kvalitných ľudí, ktorí by boli schopní takúto prácu vykonávať.

Samozrejme, že okrem zahraničných investorov treba sa zamerať aj na domácich podnikateľov. Jednou možnosťou ako pomôcť je vytvoriť nejaké finančné pomocné fondy a celkovo naliať do toho peniaze. Táto možnosť však doposiaľ nebola príliš úspešná. A je veľmi ľahké zničiť takýto sektor práve zahltením peniazmi. Možno to znie zvláštne ,ale deje sa to tak, že bez účasti štátu každý mladý človek rozmýšľa ako robiť niečo čo sa dá predať. Je motivovaný ísť po zákazníkovi. V okamihu ako sa do toho nalejú štátne peniaze, tak už nie je dôležité, či viete vyrobiť niečo, čo chce zákazník, ale či viete urobiť niečo čo poteší úradníka, poprípade politika. A to zásadne mení nastavenie celej takejto scény. Dobrým príkladom sú internetové portály z oblasti hľadania zamestnania, ktoré fungujú veľmi úspešne. Ak sa snažil takéto portály robiť štát za pomoci eurofondov, zvyčajne to dopadlo veľmi tragicky. Ďalším podobným príkladom je predaj lístkov na kultúrne udalosti pomocou súkromných spoločností, ktorý funguje relatívne úspešne. Štátny plánovaný systém nebol ešte ani len spustený. A takýchto príkladov sa dá menovať niekoľko.

Poďme sa teraz pozrieť na oblasť infraštruktúry. Hovorí sa o diaľniciach, cestách a o železniciach. Infraštruktúra je samozrejme veľmi dôležitá, najmä ak chceme mať ekonomiku úspešnú vo všetkých regiónoch. Bez kvalitného dopravného prepojenia sa neobídeme. Avšak treba zdôrazniť, že to nie je všeliek. Ak si vezmeme skúsenosti z krajín ako Taliansko, Španielsko, ale aj Grécko, kde z eurofondov vybudovali mohutné cestné a diaľničné siete, tak bez iných vecí, ktoré sme už spomínali, to nevyvolalo automatický rast v zaostávajúcich regiónoch. Kvalitné cesty sú teda skôr nevyhnutnou ako postačujúcou podmienkou. Na Slovensku však zaostávame vo všetkých oblastiach dopravnej infraštruktúry, ale aj inej (IT, telekomunikácie atď..). Nastal síce istý pokrok, ale tie vyspelejšie krajiny sme stále nedobehli. Investície do infraštruktúry sú teda veľmi dôležitou súčasťou nášho budúceho úspechu.

Posledná kategória, ktorú je treba zvýrazniť je kvalita inštitúcií. Táto kategória je asi tou najabstraktnejšou spomedzi všetkých kategórií. To že potrebujeme cesty, odborníkov, lepšie vzdelanie a to, že za touto cestou je úspech je relatívne jasné.  Kvalita inštitúcií však znie abstraktne. Čo sa tým myslí? V prvom rade ide o predvídateľnosť štátu a jeho inštitúcií a druhou vecou je kvalita ich rozhodovania. Teda ak ste podnikateľ alebo zamestnanec, tak sa viete spoľahnúť na to, čo sa stane ak sa na takúto inštitúciu obrátite (vymožiteľnosť peňazí, ochrana pred skorumpovanými inšpektormi atď.). Toto je oblasť, v ktorej Slovensko v tejto dobe veľmi zaostáva. Nielen kvôli korupcii, ale je to aj o veľmi dlhej čakacej dobe, ktorú musíte podstúpiť ak sa chcete domôcť spravodlivosti. Je rozdiel, či svoj dlh vymôžete v priebehu mesiaca alebo piatich rokov.

Pozrime sa napríklad na Rusko, ktoré má obrovské nerastné zdroje, relatívne vzdelaných ľudí – na pomery východnej Európy. To znamená, že má všetky predpoklady na veľký úspech. Avšak, všetci vedia, že keby nebolo ropy alebo zemného plynu – nerástlo by ani Rusko. Rusko je veľmi chudobnou krajinou. A jedným z dôvodov je aj kvalita inštitúcií. Ikea sa napríklad rozhodla zatvoriť svoje obchody, pretože nebola už ďalej schopná sa vyrovnať so všade prítomnou korupciou, ktorá dosahovala až brutálne rozmery. Ak ste sa postavili štátu prerastenému skrz-naskrz mafiou, tak ste zomreli vo väzení. Tak ako sa to stalo Ruskému právnikovi Sergejovi Magnickému, ktorý sa rozhodol postaviť na odpor štátnym úradníkom, ktorí vykradli investičné fondy. Ak ste teda príliš nepredvídateľnou krajinou, tak mnohí zahraniční podnikatelia tam jednoducho nepôjdu, pretože riziká sú príliš veľké.

Druhá časť otázky, zaoberajúca sa kvalitou inštitúcií, je otázkou kapacity štátu. Je to teda v podstate schopnosť štátu v tých veciach, ktoré má na starosti, dobre rozhodovať. Jedným možným riešením je osekanie štátu, pretože štát nikdy nebude schopný dobre rozhodovať. Ja si však myslím, že situácia je v praxi oveľa zložitejšia. Prenos zodpovednosti na súkromníka ma totiž svoje limity. Keď si pozrieme reálne zdravotníctvo alebo školstvo tak to sú veci, ktoré sa nikde vo vyspelom svete nepreniesli úplne na občana. Štát vždy musí nastaviť základné rámce a pravidlá. Kto môže byť učiteľom? Ako sa financuje školstvo? K čomu sú školy motivované? A tak ďalej. Kvalita rozhodovania štátu je teda nezastupiteľná. Dnes máme skôr éru dobudovania a nie osekanie štátu.

Vráťme sa opäť na chvíľu k inováciám. Na to aby fungovali inovácie, musí existovať v každej krajine zdravý cyklus, kde štát platí a pomáha pri tzv. základnom výskume a potom motivovaní jednotlivci berú tieto poznatky a robia z nich nové produkty, služby, veci. Teda logicky, čím ste viac v tej druhej časti, tým je úloha pre štát menej priama, ale úloha štátu v tom prvom je nezastupiteľná. Dokonca aj v USA kde je ekonomický systém oveľa liberálnejší, je štát v prvej oblasti nezastupiteľný. Nielen cez rôzne granty ale aj cez výskumy priamo financované jednotlivými štátnymi inštitúciami (Pentagon). Známy je príklad s internetom, ktorý vznikol na základe vojenských objednávok. Silicon Valley vzniklo vďaka obrannému priemyslu USA, aby bolo blízko pri ňom počas studenej vojny.

Úloha štátu je teda nezastupiteľná, ale kľúčom je kvalita rozhodnutí. Môžete dať veľa peňazí do vedy. Ak ich však zle rozdelíte, tak nedostanete výsledok. Jedna zo štatistík, na ktoré sa zabúda, je aj napríklad tá, podľa ktorej bývalé Československo dávalo na vedu (z hľadiska % HDP) viac ako napríklad USA. A nevynašli sme ani internet ani veľa nových liekov. Oficiálne bolo peňazí veľa, ale väčšina sa minula nie veľmi dobrým spôsobom. Inými slovami, kapacita štátu robiť veci dobre je kľúčom k dnešnému rozvoju. Nenájdeme štát s bohatými obyvateľmi a nefunkčným štátom (hádam s výnimkou ropných emirátov).

Ak sa chceme mať výrazne lepšie, musíme pridať. Je to možné, ale je to náročné. Na to, aby sme to dokázali, musíme obnoviť rýchly rast a venovať sa najmä školstvu, vede a inováciám, infraštruktúre a kvalite inštitúcií. Toto sú štyri témy, ktoré sa oplatí sledovať aj pri našej novovznikajúcej vláde. Robí niečo v týchto štyroch oblastiach? Ak áno, tak potom nás vedie dopredu.

Toto všetko má však jednu zásadnú podmienku a to sú zdravé verejné financie. Ak nás postretne grécky osud, môžeme mať akúkoľvek fantastickú vzdelávaciu politiku, pred bankrotom nás to nezachráni. Takže netreba zabúdať aj na to, že zdravé verejné financie sú kľúčové. Nielen krátkodobo, ale aj dlhodobo. Bez dlhodobých a kontinuálnych zmien napríklad v dôchodkovom alebo zdravotníckom systéme sa nám o 5-10 rokov začne prudko zhoršovať naše hospodárenie aj pod vplyvom starnutia populácie. Preto sa nám veľmi ľahko môže stať, že sa o 10-12 rokov budeme k tým otázkam vracať  - prečo nám hospodárenie verejných financií nefunguje, prečo sme na pokraji bankrotu atď. Zdravé verejné financie sú nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou. Sú krajiny, ktoré majú zdravé verejné financie, ale sú chudobné, lebo nerastú. Netreba ich teda preceňovať, ale netreba ich ani podceňovať, lebo s chorými verejnými financiami sa tiež žiadnej krajine nepodarilo dostať veľmi ďaleko. Resp. bola to skôr ilúzia ako v prípade Grécka.