Tretia etapa - obdobie rokov 2006 - 2012
Pre túto etapu je charakteristické opúšťanie princípu "Pracovať sa oplatí" a návrat k systému, kde sa na sociálny príjem nazeralo len z pohľadu náhradného príjmu a celá snaha smeruje k maximálnemu zvýšeniu sociálnych príjmov rôznymi cestami, bez ohľadu na to, ako sa vyvíjajú príjmy získavané prostredníctvom pracovnej činnosti.
Tento prístup bol sčasti spôsobený aj nepochopením predchádzajúcej filozofie. Sčasti, keď sa na to pozrieme z nadhľadu, to bolo z toho dôvodu, že predchádzajúca zmena filozofie sociálneho systému bola veľmi zásadnou zmenou samotnej podstaty a účelu sociálneho systému. Možno by sa dalo povedať, že výrazne predbehla svoju dobu a preto u veľkej časti ľudí, ktorí sa zaoberali sociálnym systémom, najmä pokiaľ boli hlboko zakorenení v predchádzajúcom socialistickom nazeraní, vyvolala nie len odpor, ale aj nepochopenie základného princípu.
Pre toto obdobie je charakteristické, že nedošlo k úplnému zbúraniu predchádzajúcich zmien, čo svedčí o dobrom základe, na ktorom boli vystavané. Nezmenila sa napríklad štruktúra základnej sociálnej dávky a nezmenil sa princíp, že výška tejto základnej sociálnej dávky rastie len do počtu štyroch detí v rodine a ďalej sa nezvyšuje. Navýšenie celkového sociálneho príjmu sa dosiahlo vznikom nových sociálnych dávok a transformáciou niektorých predchádzajúcich, kde bol zmenený ich účel a zameranie.
Napríklad bola zavedená relatívne vysoká jednorazová sociálna dávka - príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa, ktorá sa vypláca na prvé tri deti. Bol zvýšení rodičovský príspevok, prospechové štipendium na základných školách bolo premenené na príspevok za školskú dochádzku, stratilo motivačný charakter a zmenilo sa na dávku v maximálnej miere pre tento príspevok pre všetky deti zo sociálne odkázaných rodín, bez ohľadu na plnenie ich školskej dochádzky a bez ohľadu na nimi dosahovaný prospech.
Aktivačné práce boli označené za nútené práce a hoci sa najskôr zvažovalo nad ich úplnou likvidáciou, keďže samosprávami boli prijímané veľmi pozitívne, predsa nakoniec pretrvali, ale došlo k ich výraznému obmedzeniu. Stali sa dobrovoľnými, znížil sa rozsah pracovného času, počas ktorého je ich nutné vykonávať a obmedzila sa aj možnosť poberateľov sociálnych dávok zapájať sa do týchto prác.
Jedinou pozitívnou zmenou, ktorú by som mohol spomenúť je to, že rodičovský príspevok sa začal vyplácať vo dvoch výškach, pričom tá vyššia bola vyplácaná pre matky, ktoré pred vznikom nároku pracovali.
Základom tejto sociálnej politiky za prvej Ficovej vlády bol cieľ dať chudobnej časti obyvateľstva čo najvyššie sociálne príjmy, rôznymi cestami, pod rôznymi zámienkami, bez ohľadu na to, že to zvýšilo úroveň sociálneho príjmu na úroveň porovnateľnú s príjmom zo zamestnania. Následkom bolo - strata záujmu o prácu a postupný rast nezamestnanosti.
Ešte horšou negatívnou črtou tohto návratu k prekonaným princípom sociálneho systému bolo to, že pri prvotnom systéme zameranom na maximalizáciu sociálneho príjmu, ktorý sa uplatňoval do roku 2002, sociálny príjem rástol s počtom členov domácnosti. Nemuseli to však byť novonarodené deti. V tomto systéme, zavádzanom po roku 2006, tým, že sa nezrušil strop pre navyšovanie základnej sociálnej dávky nad štyri deti v rodine, sa váha navyšovania sociálneho príjmu preniesla na príjmy pochádzajúce z rodičovského príspevku a príplatku k príspevku pri narodení dieťaťa. Preto už pre tento systém nestačí mať pre zabezpečenie istej výšky príjmu dostatočne početnú rodinu, ale systém núti rodiny žijúce len zo sociálnych príjmov mať stále novonarodené malé deti vo veku do troch rokov a neustále tým rozširovať počet členov rodiny. Čo môžeme pokojne nazvať sociálnym patologickým javom vyvolaným zle nastaveným sociálnym systémom. A môžeme tiež konštatovať, že takto nastavený systém je vo svojich následkoch horší, ako ten prvotný.
Do tejto etapy môžeme zahrnúť aj krátke obdobie vystriedania vládnych garnitúr, kedy v roku 2010 nastúpila Radičovej vláda. Tá, žiaľ, pre svoju nízku akcieschopnosť v oblasti sociálneho systému nedokázala nič zrealizovať, okrem zjednotenia výšky rodičovského príspevku na jednu úroveň, čím zlikvidovala aj tú jedinú pozitívnu zmenu, ktorú v tejto etape realizovala prvá Ficova vláda. Zároveň tým došlo k navýšeniu výšky rodičovského príspevku pre matky, ktoré predtým nepracovali, čo ešte viac zvýšilo váhu finančných príjmov cez rodičovský príspevok a financovanie novonarodených detí.
Štvrtá etapa – obdobie od roku 2012 až po súčasnosť
Táto etapa, ktorá sa stále ešte len rozbieha, je typická snahou o síce veľmi opatrnú a ešte nepriznanú ambíciu napraviť chyby, vykonané v predchádzajúcej etape. Ako keby došlo k uvedomeniu si, že len sociálny systém postavený na adresnosti a zásluhovosti môže byť funkčný a môžeme evidovať snahu síce nedokonalými a častokrát aj ústavne pochybnými metódami, opatrne sa vracať k predtým zaznávaným princípom motivácie k práci a k postihovaniu za negatívny spôsob správania sa, ktorý sa rozmáha v sociálne odkázaných komunitách.
Prvými lastovičkami v tejto snahe bolo postupné a veľmi opatrné rozširovanie objemu prác vykonávaných jednou osobou v rámci aktivačnej činnosti, čo je v súčasnosti 20 hodín týždenne.
Druhým, výraznejším krokom, je nedávno prijatá novela zákona o hmotnej núdzi, ktorá zavádza povinnosť odpracovať v rámci aktivačných prác 32 hodín, aby poberateľ mohol získať nárok na plnú výšku sociálnej dávky. Toto riešenie smeruje k tomu istému cieľu, kvôli ktorému boli zavedené aktivačné práce. To jest vytvoriť pravidlo, že ten, kto poberá sociálne dávky, musí v prospech obce, komunity, v ktorej žije, odpracovať istý objem práce a vyvážiť tak to, že spoločnosť mu zabezpečila sociálny príjem počas obdobia, kedy nemá riadnu prácu. Systém aktivačných prác pri jeho zavedení prvýkrát zavádzal túto filozofiu tak, že na jednej strane vytvoril motiváciu cez aktivačný príplatok k sociálnej dávke a zároveň zaviedol povinnosť zúčastňovať sa týchto prác, pokiaľ boli starostami alebo neziskovými organizáciami vytvorené. Takýmto spôsobom sa zavádzalo do praxe to, že celý objem sociálnej dávky, nie len aktivačný príspevok, je potrebné vyvážiť vlastnou aktivitou, prácou v prospech obce. Súčasné riešenie je na hrane ústavnosti, ale snaží sa dosiahnuť to isté bez vynaloženia dodatočných finančných prostriedkov, ktoré sú potrebné na potrebné na financovanie aktivačných prác.
Zároveň sa prvýkrát zavádza sankcia za páchanie priestupkov formou zrážky zo sociálnej dávky vo výške pokuty za spáchaný priestupok. Úskalie tohto riešenia, ktoré spochybňuje jeho zrealizovateľnosť a účinnosť spočíva v tom, že pokuta za spáchaný priestupok môže byť veľmi často vyššia, ako je suma, ktorú je možné zraziť zo sociálnej dávky, pretože poberateľovi sociálnej dávky musí byť ponechané minimálne 60 % životného minima, čo je cca. 120 eur a 25 % na každú osobu, ktorú je povinný vyživovať, t.j. cca. 50 eur. V prípade opakovaných priestupkov sa preto dostávame do tej istej situácie, aká bola pred prijatím tejto novely, tzn. reálne nebude možné túto sankciu uplatniť, resp. bude musieť byť rozložená do minimálnych splátok na veľmi dlhé obdobie.
Priestupky maloletých, ktoré sa žiaľbohu množia, sa ostatná legislatíva pokúša riešiť tým spôsobom, že v prípade spáchania priestupku maloletou osobou bude v prvom kroku zastavené vyplácanie rodinných prídavkov a prenesené na osobitného príjemcu, spravidla obec, a v druhom kroku, pri spáchaní ďalšieho priestupku odobratý úplne. Nedostatkom tejto úpravy je minimálne to, že sa obdobný postup nerealizuje aj v prípade neplnenia povinnej školskej dochádzky.
Ako sme si v týchto prednáškach ukázali z viacerých uhlov, sociálny systém musíme vnímať v súvislostiach. Nie je izolovaný. Veľmi významne ovplyvňuje správanie ľudí. Má vplyv na trh práce a na ekonomiku ako takú. Zlé nastavenia deformujú správanie ľudí, brzdia ekonomiku, podporujú rast chudoby, aj keď zároveň zvyšujú výdavky sociálneho systému. Mzda a príjem z práce musí byť vždy citeľne vyšší ako príjem zo sociálneho systému.
Dobrý systém preto musí byť trampolínou, nie perinou, má rozdávať udice a nie ryby a má naučiť ľudí ako si tie ryby dokážu nachytať sami. Pracovať sa musí oplatiť viac, ako len poberať sociálne dávky.
Diskusia
Diskusia je zatiaľ prázdna.