Ukrajinské déjà vu - Univerzita pre moderné Slovensko

Svet je zhrozený z toho, čo sa deje na Ukrajine. Zhrozený a ohrozený. A zároveň bezradný. Počúvam vyhlásenia západných politikov, našich politikov, zahraničných a našich podnikateľov a investorov a neprestávam sa čudovať.

Americká administrativa a západoeurópski politici (vrátane českých, poľských a baltských) boli schopní aspoň pomenovať situáciu a odsúdiť (verbálne) ruskú agresiu voči Ukrajine. Američania situáciu nielen pomenovali, ale presunuli aj stíhačky a schválili sankcie.

Západná Európa síce kričí, ale v zásade nekoná, alebo koná len nedostatočne.

Úplne hanebne sa správajú naši, slovenskí najvyšší ústavní činitelia zodpovední za výkon zahraničnej politiky. Fico pokračuje aj počas krymskej krízy vo vajataní, ktorým sa preukazoval už počas občianskych nepokojov proti Janukovyčovej snahe zapredať Ukrajinu Rusku a zbaviť ju európskej perspektívy. V posledných dňoch sa k nemu pridal aj minister zahraničných vecí Lajčák, ktorý v slovenskom rozhlase na otázku, kto je zodpovedný za súčasnú krízu, vyhlásil, že obrázok nie je čierno-biely a že obidve strany majú právne a politické argumenty. O postoji prezidenta Gašparoviča sa škoda vyjadrovať, nikdy žiadne postoje nemal. Vždy len papagájoval Ficove stanoviská, rovnako je tomu aj teraz.

Hanebnosť, ale aj rizikovosť  postoja slovenskej politickej reprezentácie je zjavná aj z pohľadu do minulosti, aj z budúcej perspektívy. Kto by mal lepšie a citlivejšie chápať a odsudzovať politiku Ruska na Ukrajine, ako reprezentácia krajiny, ktorá zažila v roku 1938 Mníchov a v roku 1968 okupáciu sovietskymi vojskami?
Krajiny, ktorá sa po roku 1998 s odretými ušami vymanila z pozície čiernej diery Európy a podarilo sa jej nakoniec vstúpiť do EÚ a NATO? Kde by sme boli dnes, keby sa nebolo podarilo v roku 1998 odstaviť Mečiara, ktorý sa po odmietnutí Slovenska na západe ani netajil svojou snahou prichýliť sa k Rusku?

Mimochodom, nič nevystihuje úbohosť postojov Fica a Lajčáka lepšie, ako vyššie uvedený výrok posledne menovaného o tom, že obrázok nie je čierno-biely a že obidve strany sporu majú svoje právne a politické argumenty. Medzi tie kľúčové ruské patrí aj list prezidenta Janukovyča, ktorým požiadal Moskvu o vojenský zásah vo svojej krajine. Pripomínam, že aj sovietska okupácia Československa v roku 1968 bola odôvodňovaná pozývacím listom od Biľaka a spol. Keďže však súdruhovia Fico a Lajčák vstupovali do komunistickej strany po roku 1968, tak je zrejmé, že ich postoje sú vlastne konzistentné a aj Biľakov pozývací list vždy považovali za relevantný “právny a politický argument.”

Postoje oficiálnej slovenskej reprezentácie sú prejavom geopolitickej slepoty, hodnotového nihilizmu, ale aj výrazom veľkej neistoty a absencie sebavedomia. A to si ešte nie som istý, či nie sú tieto postoje dané aj záujmami smeráckych oligarchov spojených s očakávaním kšeftov typu výstavba novej jadrovej elektrárne, širokorozchodnej trate a podobne. Bez ohľadu na to, čo je hlavnou príčinou ambivalentných postojov našich reprezentantov, sú tieto nielen zahanbujúce, ale aj nebezpečné.

Ani omnoho jasnejšie postoje Západu totiž nie sú dostatočné. Nemecké a britské obavy z ekonomických dôsledkov sankcií voči Rusku sú síce na jednej strane pochopiteľné, pretože ekonomické a sociálne dôsledky by to určite malo na celú európsku ekonomiku. Na druhej strane ale platí, že stredno a dlhodobé bezpečnostné, ale aj ekonomické dôsledky nečinnosti, alebo neadekvátnej reakcie, môžu byť rádovo horšie. Znovu raz sme svedkami situácie, kedy je potrebné konfrontovať náklady a hodnoty, konfrontovať krátkodobé a dlhodobé dôsledky krokov, ktoré sa ponúkajú. Ľudstvo a lídri svetových mocností nie sú prvýkrát v podobnej situácii. Winston Churchill je asi najznámejším zástancom tvrdého, na hodnotách postaveného prístupu voči agresorom a porušovateľom medzinárodných pravidiel. Aj na dnešnú situáciu sa hodia viaceré jeho výroky. Dva týždne po podpísaní Mníchovskej dohody, 16.10.1938 Churchill napísal: “Celý svet túži po mieri a bezpečí. Dosiahli sme ich obetovaním Československej republiky? Bol to vzor demokratického štátu v strednej Európe, vzor krajiny, kde sa správali k menšinám lepšie ako inde. Bol však opustený, rozbitý, ohlodaný … a zástupy obyčajných ľudí zaujíma, či skaza Československa prinesie svetu požehnanie, či prekliatie. Dúfať musíme, ale aký reálny základ má takáto nádej? Nesnažíme sa len optimisticky pozerať na niečo, čomu sme svojou silou a odvahou nezabránili? Je to koniec, alebo nás čaká ešte niečo horšieho? Môže sa mier, dobra vôľa a dôvera vybudovať, keď sa podrobíme bezpráviu a hrubému násiliu? Dosiahlo niekedy ľudstvo prospech, či pokrok, keď sa podriadilo premyslenému násiliu? Ak sa pozrieme do dlhej histórie národov, uvidíme, že naopak, slávu ľudstvu priniesol vždy odpor proti tyranii a nespravodlivosti, hoci sa zlo opieralo o mocné sily.”

Dnes všetci vieme, ako to dopadlo, vieme, že tieto, ale aj iné Churchillove slová boli priam prorocké. Napriek tomu sú politici ochotní a schopní opakovať znovu a znovu tie isté chyby, ktoré vedú k tým istým dôsledkom. Ak k nie horším, pretože schopnosť ľudstva zničiť celú planétu je dnes mnohonásobne vyššia ako pred trištvrte storočím. To je často aj argument tých, ktorí sa prikláňajú k soft riešeniam. Ale to je falošné. Nikto nenavrhuje, aby NATO vojensky zasiahlo na Ukrajine. Čo by však Západ urobiť určite mal, je uvalenie politických a ekonomických sankcií na Rusko a veľmi jednoznačné deklarovanie, že v prípade podobného vývoja v ktorejkoľvek členskej krajine NATO (najmä baltské krajiny) nebude váhať s použitím sily.
Myslím, že Západ urobil v nedávnej minulosti dve veľké chyby  a chystá sa urobiť tretiu. Tou prvou bolo uznanie Kosova, druhou nečinnosť pri ruskom vpáde do Gruzínska. (V tejto súvislosti netreba zabúdať, že predtým tu ešte bola  západom tolerovaná čínska anexia Tibetu).

A tou ďalšou chybou bude nevymožiteľnosť záväzkov Budapeštianskeho memoranda. V decembri 1994 sa v ňom Ukrajina zaviazala zlikvidovať svoj jadrový arzenál a výmenou za to jej USA, Veľká Británia a Rusko garantovali nezávislosť a územnú celistvosť. Ukrajina svoj záväzok splnila a teraz sa deje to, čo sa deje. Aká bude asi pravdepodobnosť, že sa Irán, Severná Kórea, alebo iná krajina sa vzdá svojho jadrového arzenálu výmenou za garanciu nezávislosti a územnej celistvosti, keď tu bude precedens, že jeden z garantov sa zmení na agresora a ostatní garanti to budú tolerovať?

Nejde pritom len o Budapeštianske memorandum. Rusko je povinné a zaviazalo sa rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny aj v Charte OSN a v Dohode Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. V tejto súvislosti vyznievajú veľmi vágne a odtrhnuto od reality neustále opakované slová ministra Lajčáka o tom, že riešenie krízy musí byť založené na dialógu a rešpektovaní pravidiel a na odmietnutí násilia. Isteže, ale je evidentné a nespochybniteľné, že Rusko flagrantne pravidlá porušuje a robí to s použitím násilia, alebo aspoň pod hrozbou použitia násilia.

Situácia je nesmierne komplikovaná. Neexistujú riešenia, ani opatrenia, ktoré budú bez nákladov a bez rizík. Platia však Churchillove slová, že “slávu ľudstvu priniesol vždy odpor proti tyranii a nespravodlivosti, hoci sa zlo opieralo o mocné sily.”