Ako pudlík stiahol chvost - Univerzita pre moderné Slovensko

Slovenský premiér sa rád predvádza ako neohrozený muž, ktorý nepodľahne tlaku ani zo strany najsilnejších krajín. Povedané jeho slovami, nebude ničím pudlíkom. Na rokovaní Európskej rady v Bruseli minulý týždeň však neohrozený premiér takrečeno stiahol chvost.

Urobil tak dokonca v otázke, ktorá je pre záujmy Slovenska a jeho ekonomiky životne dôležitá. Médiá priniesli správy o zmierňovaní slovenského odporu proti pokusom o celoeurópske zjednocovanie daní. Podľa zvukového záznamu EU observer z 9. marca 2007 Fico v Bruseli uviedol: "Na jednej strane chápem význam vlastného daňového systému pre krajinu, na druhej strane si uvedomujem, že najmä silné krajiny Európskej únie len ťažko budú rešpektovať takéto daňové zvýhodňovanie, ktoré nové členské štáty Európskej únie spustili. My sa tomu tlaku nevyhneme, preto búchať sa do pŕs a tváriť sa, že nikdy, je nezmysel."

.daňový dumping?

Tieto slová predsedu vlády svedčia o jeho absolútnej nekompetentnosti. O akom "daňovom zvýhodňovaní nových členských štátov" to Fico rozpráva? To je rétorika niektorých západoeurópskych politikov, ktorí ňou v záchvate populizmu pred voľbami naháňajú voličské hlasy. V minulosti to bol nemecký kancelár Schröder či švédsky premiér Persson, dnes túto taktiku opakuje francúzsky prezidentský kandidát Sarkozy.

Tvrdia, že zo strany nových členských krajín ide o daňový dumping, neférovú daňovú konkurenciu - čo Fico akceptoval pod názvom "daňové zvýhodňovanie". Argumentovali a argumentujú zvyčajne tým, že nízke dane vedú k chýbajúcim príjmom, ktoré majú byť nahrádzané dotáciami z EÚ, a tie sú financované práve bohatšími krajinami. A tieto krajiny majú trpieť navyše aj tým, že vďaka údajnému daňovému dumpingu investori odchádzajú zo starých členských krajín do nových.

Takáto argumentácia je však nekorektná a čisto politická. Výsledky daňovej reformy na Slovensku svedčia o tom, že bola v zásade fiškálne neutrálna, teda v jej dôsledku nedošlo k žiadnemu výpadku príjmov. Celkové daňové príjmy v prvom roku fungovania nového systému (2004) boli dokonca o vyše 22 miliárd korún vyššie ako pred reformou v roku 2003 (239,9 miliárd vs. 217,2 miliárd korún). K miernemu poklesu daňového zaťaženia meraného podielom daňových príjmov na HDP (zo 17,91 na 17,7 percenta) došlo v dôsledku toho, že ekonomický rast bol rýchlejší ako rast daňových príjmov.

Ani pri dani zo zisku, ktorá je práve predmetom kritiky ohľadom takzvaného daňového dumpingu či "nečistej daňovej konkurencie", neprišlo k poklesu príjmov, ale naopak k ich nárastu. Kým v roku 2003 sme na tejto dani pri 25-percentnej sadzbe vybrali 32,016 miliardy, v roku 2004 pri 19-percentnej sadzbe to bolo 33,164 miliardy, teda o vyše 1,1 miliardy viac. V roku 2005 bol tento nárast daňových príjmov dokonca ešte výraznejšie vyšší, napríklad pri dani zo zisku až o 7,7 miliardy korún, čiže o 23,2 percenta. Kde sú tu chýbajúce príjmy?

.argumenty naruby

Podstatnou chybou kritikov, ku ktorým sa Fico pridal, je, že veľmi povrchne a nekorektne robia zásadné závery len z porovnávania daňových sadzieb. Skutočný výnos týchto daní, najmä dane zo zisku, totiž závisí aj od šírky daňového základu a množstva výnimiek a iných možností, s ktorých využitím sa dá zo zdanenia unikať. Najlepšie o tom svedčí porovnanie percentuálnych sadzieb dane zo zisku a jej výberu ako podielu na HDP v Nemecku, Írsku a na Slovensku. Údaje za rok 2004 hovoria jasnou rečou. Kým Írsko vybralo pri 12,5-percentnej sadzbe dane zo zisku výnos vo výške 3,6 percenta HDP, Slovensko pri 19-percentnej sadzbe 2,5 percenta HDP (v roku 2005 už 2,8 percenta HDP), Nemecko pri 38,9-percentnej sadzbe len 1,6 percenta HDP. Čím vyššia sadzba, tým nižší výnos. Teda znova, aké chýbajúce peniaze, aké daňové zvýhodňovanie, pán premiér?

Nekorektný je aj argument kritikov nízkych daní o nahrádzaní chýbajúcich príjmov (ktoré, ako sme ukázali, neexistujú) peniazmi od čistých prispievateľov (starých členov EÚ) aj z druhej strany. Je to totiž presne naopak. Vďaka reformám vrátane tej daňovej budú čistí prispievatelia novým krajinám (čistým poberateľom) v konečnom dôsledku platiť menej. Vyplýva to z triviálneho faktu, že reformy vedú k rýchlejšiemu ekonomickému rastu a ten zase k rýchlejšej strate pozície čistého poberateľa prostriedkov z EÚ.

.harmonizácia uškodí všetkým

Snahy niektorých krajín o obmedzovanie daňovej konkurencie harmonizáciou daňových sadzieb sú vyslovene škodlivé. Daňová konkurencia existuje, o čom svedčí aj príklad Rakúska, slovenského suseda. Niekoľko rokov sa tam viedli diskusie o potrebe zníženia dane zo zisku z pôvodných 35 percent na nižšiu úroveň, pričom nikto nepredpokladal, že by to mohlo byť menej ako 29 percent. Okamžite, doslova niekoľko týždňov po schválení daňovej reformy, ktorou sa na Slovensku znížila táto daň z 25 na 19 percent, prišlo v Rakúsku k jej zníženiu na 25 percent. To zase viedlo k zvýšeniu tlaku na zníženie tejto dane v Nemecku.

Daňová konkurencia je užitočná, vedie k vyššiemu tlaku na potrebné zmeny a reformy, na spružnenie trhov, na zvýšenie efektívnosti verejnej správy, k tlaku na uskutočňovanie potrebných štrukturálnych reforiem.

Práve to je podstata problémov mnohých západoeurópskych krajín. Daňová a iná konkurencia z nových členských krajín EÚ im len nastavuje zrkadlo pripravenosti čeliť zostrujúcej sa globálnej konkurencii. Inak povedané, daňová harmonizácia je škodlivá nielen pre Slovensko, ale aj pre európske krajiny, ktoré ju presadzujú. Jej cieľom totiž je zmierniť konkurenčný tlak, a nie riešiť skutočné problémy, ktoré v konkurencieschopnosti tieto krajiny majú. Oveľa väčším problémom ako konkurenčný tlak zo strany nových členov EÚ je pre nich silnejúca globálna konkurencia. A tú harmonizáciou daní v rámci EÚ nevyriešia. Naopak, stiahnu do rizika nekonkurencieschopnosti aj tých, ktorí s tým zatiaľ, aj vďaka efektívnym daňovým systémom, problém nemajú.

.na náš účet

Európska komisia zatiaľ harmonizáciu daňových sadzieb pri dani zo zisku nepresadzuje, začala však s iniciatívou na zjednotenie daňového základu tejto dane. Argumentuje tým, že by to zjednodušilo podmienky podnikania a znížilo transakčné náklady firmám, ktoré podnikajú vo viacerých členských štátoch a viedlo by to aj k zníženiu počtu súdnych sporov vyplývajúcich z existujúcich rozdielov. Tieto efekty by sa síce zrejme naozaj dostavili, Slovensko (spolu s baltskými štátmi, Írskom a Veľkou Britániou) však doteraz bolo zásadne proti.

Dôvody sú dva. Prvým je, že hrozí riziko, že to bude len prvý krok na ceste k harmonizácii sadzieb, ktorú zásadne odmietame, pričom bez harmonizácie základu nemožno uskutočniť harmonizáciu sadzieb.

Druhý, ešte podstatnejší, je v tom, že v praxi je absolútne nereálna taká harmonizácia daňových základov, ktorá by nás nepoškodila, ktorá by neznamenala nutnosť zužovať daňový základ, zavádzať rôzne výnimky, špeciálne režimy a odpočítateľné položky a tým narúšať systémovú transparentnosť, jednoduchosť, jednoznačnosť a neutrálnosť nášho daňového systému. Nehovoriac o tom, že užší základ by znamenal aj nevyhnutnosť zvýšenia sadzby (kvôli eliminovaniu fiškálnych dôsledkov).

Predchádzajúca vláda Mikuláša Dzurindu preto jednoznačne odmietala nielen harmonizáciu sadzieb, ale aj základov dane zo zisku.

Keď autor tohto textu v rokoch 2004 - 2006 na zasadnutiach Rady ministrov financií EÚ argumentoval vyššie uvedenými dôvodmi a faktami, všetci ich rešpektovali ako relevantné. Padol návrh, aby sme ako spoločný základ tejto dane zobrali ten slovenský, čo by, samozrejme, náš problém riešilo. Sami ministri však na otázku autora týchto riadkov, či si vedia predstaviť, že je politicky priechodné vo všetkých ostatných krajinách EÚ zrušiť v podstate všetky výnimky, špeciálne režimy a odpočítateľné položky, odpovedali, že jednoznačne nie.

Je zarážajúce, že o týchto veciach Robert Fico nevie alebo nechce vedieť. Je to nielen dôkaz odbornej nespôsobilosti, ale zrejme aj snahy vtierať sa do priazne najmä silných krajín EÚ a naprávať si tak pošramotenú medzinárodnú reputáciu. Na účet Slovenska, jeho ekonomiky a v konečnom dôsledku jeho občanov.

(Zdroj:Týždeň, 19.03.2007, č. 12/2007, s. 40, 41, Mikloš Ivan)