Prepis | 3. prednáška: Ľudský kapitál a ekonomický rast (Dalibor Roháč) - Univerzita pre moderné Slovensko

V minulej prednáške sme rozobrali Solowov model ekonomického rastu, ktorý vysvetľuje vzťah medzi ekonomickým výstupom, teda príjmom na jednej strane a vstupmi, čiže prácou a kapitálom na strane druhej. Spomenuli sme nasledovný, vysoko vedecký vzťah, ktorý je základom empirického výskumu v tejto oblasti.

Rast HDP = rast PRACOVNÁ SILA + beta.rast  KAPITÁL + rast VŠETKO OSTATNÉ

Ekonómovia, ktorí sa snažili vysvetliť hospodársky rast akumuláciou kapitálu, či rastom pracovnej sily, neboli veľmi úspešní. Práve posledný člen tejto rovnice, „VŠETKO OSTATNÉ“, zodpovedná za veľkú časť pozorovanej variácie v ekonomickom raste, či už medzi krajinami, alebo v čase.

Čo by však mohol tento posledný člen predstavovať? V tejto a v nasledujúcich prednáškach sa zamyslíme nad rôznymi možnosťami. Relevantnou môže byť kvalita pracovnej sily, teda ľudský kapitál. Relevantné môžu byť aj prírodné zdroje, tiež formálne a neformálne pravidlá existujúce v rôznych ekonomikách, či dokonca kultúra.

V roku 1988 publikoval slávny chicagský ekonóm, Robert Lucas, článok nazvaný „On the Mechanics of Economic Development,“ v ktorom sa zamýšľa nad možnosťou, že chýbajúcou ingredienciou modelov ekonomického rastu je ľudský kapitál, čiže schopnosti pracovníkov. Na Slovensku sa niekedy hrdíme kvalitou našej pracovnej sily. Je zjavné, že vzhľadom k vzdelaniu a jazykovým schopnostiam existujú na svete veľké rozdiely v produktivite priemerného pracovníka, povedzme v Holandsku s rozvinutým školstvom a v krajine, ako je Mali alebo Nigéria, kde možnosti pre vzdelávanie sú veľmi obmedzené.

V Lucasovom článku je ľudský kapitál definovaný veľmi jednoducho, ako všeobecná úroveň pracovných schopností, ktorú označíme ako h. V Lucasovom modely pracovník s úrovňou ľudského kapitálu h vyrobí dvakrát toľko výstupu ako dvaja pracovníci s úrovňou ľudského kapitálu ½ h.

Ľudský kapitál pochopiteľne nepadá z neba. Lucasov model ponúka dva mechanizmy pre jeho tvorbu. Po prvé predpokladá, že ľudia ho môžu získať štúdiom. Namiesto práce trávi populácia časť svojho produktívneho času v škole a akumuluje ľudský kapitál. Čím viac času takto trávi, tým je jeho celková úroveň vyššia. Nákladom tejto akumulácie je to, že študenti neprodukujú ekonomický výstup. Nie je preto ekonomicky efektívne, aby študenti boli v škole čo najdlhšie. Existuje bod, v ktorom úroveň vzdelania maximalizuje celkový ekonomický výstup.

Druhým potenciálnym zdrojom ľudského kapitálu je učenie praxou, tzv. „learning by doing“. Každý, kto sa učil šoférovať, lyžovať, hrať na husle, či pliesť pulóvre, rozumie, že s praxou prichádzajú schopnosti, ktoré sa inak naučiť nedajú. Predpokladajme spolu s Lucasom, že v ekonomike existujú rôzne tovary, ktorých výroba vedie k rôznej miere akumulácie schopností. Predpokladajme tiež, že tieto tovary sa predávajú na medzinárodných trhoch. Ak veríme princípu komparatívnych výhod, tak medzinárodný obchod môže viesť k špecializácii. Nemci vyrábajú autá, Číňania iPhone, Taliani víno a paradajkový pretlak. Výroba týchto komodít si vyžaduje rozdielne úrovne ľudského kapitálu. Lucasov model v takomto prostredí môže viesť k rozdielnym mieram akumulácie ľudského kapitálu a v konečnom dôsledku k rozdielnym mieram hospodárskeho rastu.

Toto všetko je zatiaľ len teória. Môžu rozdiely v úrovni ľudského kapitálu vysvetliť pozorované rozdiely v bohatstve, či v mierach ekonomického rastu? Pripomeňme si, že toto nie je jednoduchá otázka. Ak by sme aj našli medzi krajinami silný štatistický vzťah medzi bohatstvom na jednej strane a mierou ľudského kapitálu meraného napríklad priemernou dĺžkou vzdelávania alebo skóre na nejakom teste schopností na strane druhej, tak smer kauzality nie je jasný. Je dosť pravdepodobné, že v bohatších krajinách ľudia jednoducho vedia svojim deťom dopriať luxus dlhšej školskej dochádzky, zatiaľ čo v chudobných krajinách na školu neostávajú peniaze.

V 90-tych rokoch sa rôzni výskumníci podujali študovať vzťah medzi ľudským kapitálom a hospodárskym rastom. Výsledky ich však sklamali. Robert Hall and Charles Jones, obaja zo Stanfordu, ukazujú, že akumulácia kapitálu, či už ľudského alebo fyzického jednoducho nestačí na vysvetlenie pozorovaných rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami.

Pozrime sa na tabuľku 1 z článku Halla a Jonesa a všimnime si prvý stĺpec, Y/L, ktorý ukazuje výstup na pracovníka ako zlomok výstupu na pracovníka v Spojených štátoch, ako aj stĺpec tretí, H/L, ktorý ukazuje zlomok ľudského kapitálu na pracovníka v porovnaní so Spojenými štátmi. Pre Spojené štáty majú z definície oba hodnotu jedna. Hodnoty pre vyspelé priemyselné ekonomiky sú porovnateľné. Spojené kráľovstvo má zasa výstup na pracovníka v hodnote 0.727 a úroveň ľudského kapitálu na úrovni 0.808 tej americkej.

Zabudnime na chvíľu na problémy s meraním týchto veličín a všimnime si, že chudobné krajiny ako India, Keňa, či Zair majú úroveň ľudského kapitálu na pracovníka zhruba na polovici tej v Spojených štátoch amerických, ale úroveň výstupu na pracovníka je oveľa, oveľa nižšia, pod 10 percentami amerického výstupu. Aby rozdiely v ľudskom kapitále vysvetľovali rozdiely vo výstupe, museli by sme v ňom pozorovať oveľa väčšiu variabilitu než aká v skutočnosti existuje, teda zhruba takú, akú vidíme v druhom stĺpci, ktorý ukazuje hodnoty výstupu na pracovníka, ktoré by predpovedala verzia Solowovho modelu, ktorá zahŕňa akumuláciu ľudského kapitálu.

Pochopiteľne ľudský kapitál sa meria ťažko, ale aj tak je nepravdepodobné, že by rozdiely v ňom boli tak obrovské, aby vysvetlili obrovskú priepasť, ktorá existuje medzi krajinami, v ktorých sa merajú príjmy na hlavu v desiatkach tisícov dolárov a krajinami, kde ľudia zarobia za rok len niekoľko sto dolárov.

Znamená to však, že na ľudskom kapitáli nezáleží? Samozrejme, že nie. Zaujímavý nedávny výskum Billa Easterlyho z Newyorskej univerzity a Rossa Levina z Kalifornskej univerzity v Berkeley prináša prekvapivé zistenia o dôležitosti prenosov ľudského kapitálu a technológií v relatívne dávnej minulosti pre hospodárske výsledky v súčasnosti.

Vieme, že Európania osídľovali kolónie na základe toho, akému odporu domácich obyvateľov čelili. Jedným z hlavných faktorov tohto odporu bola biologická imunita domácich obyvateľov voči mikróbom, ktoré so sebou Európania priniesli. V miestach, kde sa predtým Európania nikdy nevyskytli, napríklad v Amerike, veľká väčšina domácej populácie takmer zahynula na infekcie, ktoré so sebou Európania priniesli. V miestach, ktoré boli Európe bližšie, k takému dramatickému efektu neprišlo.

Táto ľudská tragédia vytvára zaujímavý prirodzený experiment, nakoľko vedie k tzv. exogénnej štatistickej variácii vo veľkosti pôvodných európskych osídlení. To znamená, že sa nemusí báť spätnej kauzality a môžeme merať dôsledky rozdielov vo veľkosti európskych osídlení, ktoré sú spôsobené exogénnymi rozdielmi v biologickej imunite domácich obyvateľov.

Výsledky, ktoré Easterly a Levine nachádzajú, sú šokujúce. Historická variácia vo veľkosti európskych koloniálnych osídlení daná chorobnosťou miestnej populácie veľmi úspešne predpovedá dnešné hospodárske výsledky. To, čo je pre dlhodobý úspech dôležité, je podľa autorov to, čo so sebou Európania priniesli, teda ľudský kapitál a inštitúcie, ktoré umožňujú jeho akumuláciu.

Považujete toto vysvetlenie za presvedčivé? Onedlho sa pozrieme, čo všetko so sebou Európania priniesli okrem vzdelania. Ale ešte predtým, v budúcej prednáške, sa zamyslíme, či rozdiely v ekonomickej prosperite nemôžu byť vysvetlené ešte jednoduchšie, rozdielmi v samotných prírodných podmienkach rôznych krajín.