Prepis | 3. prednáška: Rusko – ťažký pacient (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Transformácia v Rusku bola jednou z najsledovanejších, ale aj najťažších a najkontroverznejších v postsovietskom bloku. Bolo to prirodzené, Rusko bolo nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu, najväčšou a najsilnejšou krajinou v bloku a vlastne jedinou superveľmocou medzi postkomunistickými transformujúcimi sa krajinami. Sovietsky zväz pozostával okrem Ruska z ďalších 14 sovietskych republík (Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizstan, Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan)

Počas osemdesiatych rokov bolo čoraz viac zrejmé, že sovietska ekonomika stagnuje a upadá. Zaostávanie bolo čoraz zreteľnejšie aj kvôli svetovým cenám ropy, ktoré klesali od roku 1981. V roku 1985 sa stal generálnym tajomníkom ZSSR Michail Gorbačov. Najskôr sa pokúšal problémy riešiť nastolením väčšej disciplíny, bojom proti alkoholizmu, nelegálnym príjmom a podobne. Neskôr, od roku 1987 spustil čiastkové ekonomické reformy známe pod názvom prestavba (perestrojka). Od roku 1988 začal platiť nový zákon o štátnom podniku, ktorý dal manažérom viac slobody, ale v skutočnosti žiadnu zodpovednosť. V tom istom roku bol prijatý zákon o družstvách, ktorý de facto legalizoval súkromné podnikanie a súkromné podniky. Manažéri štátnych podnikov si zakladali súkromné „družstvá“, cez ktoré odlievali zdroje z nimi riadených štátnych podnikov. Vzniklo asi 2000 neregulovaných bánk, ktoré boli formálne družstvami a stali sa nástrojom úverovej expanzie, ktorá financovala špekulatívne aktivity. V roku 1989 boli prijaté zákony o prenájme, ktoré umožnili manažérom štátnych podnikov kúpiť si ich za zisk týchto podnikov. Spustilo sa to, čomu ekonómovia hovoria rent-seeking, alebo aj tunelovanie, či spontánna privatizácia.

Táto čiastočná liberalizácia podnikania v podmienkach centrálne plánovanej ekonomiky spôsobila, že v rokoch 1990 – 1991 sa sovietska ekonomika rozpadla. Rovnako ako sovietsky štát. Jednotlivé republiky si založili vlastné emisné banky a emitovali čoraz viac rubľov a zároveň odmietali do centra posielať vybraté dane. Mzdy rástli, ale ceny boli regulované, čo spôsobovalo takmer absolútnu nedostatkovosť a obrovský rozmach čierneho trhu a na ňom rast cien. Krajina prišla o všetky zahraničné finančné rezervy a vyhlásila platobnú neschopnosť. Ekonomika skolabovala.

V auguste 1991 sa komunisti pokúsili o prevrat, ktorý však bol odvrátený prodemokratickými silami na čele s Borisom Jeľcinom, ktorý bol predtým v júni 1991 zvolený za ruského prezidenta. To výrazne posilnilo jeho pozíciu a Jeľcin v októbri 1991 oznámil veľmi odvážny, protrhový reformný program, za ktorý hlasovalo v Dume 98% poslancov.  V novembri potom vymenoval reformnú vládu, v ktorej architektom reforiem bol Jegor Gajdar, podpredseda vlády a minister financií a hospodárstva a neskôr krátko aj premiér. Ministrom privatizácie sa stal Anatolij Čubajs.

V auguste 1991 vyhlásili nezávislosť baltské sovietske republiky (Estónsko, Litva a Lotyšsko), prvého decembra sa pridala Ukrajina. O týždeň neskôr sa Jeľcin dohodol s Bieloruskom a Ukrajinou na zániku Sovietskeho zväzu. Posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov rezignoval a Sovietsky zväz definitívne zanikol.

Pokojný a mierový rozpad Sovietskeho zväzu bol jedným z najväčších počinov Borisa Jeľcina. Pochopil nielen to, že Sovietsky zväz je neudržateľný, ale aj to, že jeho prežívanie je zásadnou prekážkou nevyhnutnej transformácie Ruska a aj ostatných postsovietskych republík.

V kontraste s tým jeho (a ním osobne vybratý) nasledovník vo funkcii ruského prezidenta, Vladimír Putin, v roku 2005 vyhlásil, že rozpad Sovietskeho zväzu bol „najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia.“

Gajdar a jeho tím mali pripravený ucelený program makroekonomickej stabilizácie a ekonomickej transformácie, ktorý narážal na silný odpor, pričom však žiadna iná zmysluplná alternatíva predstavená nebola. Gajdarov program vychádzal z princípov, na ktorých už dva roky, resp. rok prebiehala transformácia v Poľsku, resp. Československu. Teda liberalizácia cien a zahraničného obchodu, úsporná menová a fiškálna politika, vymeniteľnosť meny a rýchla privatizácia.

Od začiatku roka 1992 bol tento program spustený, ale bol značne oklieštený oproti pôvodným zámerom a oproti poľskému a československému modelu. Spustila sa liberalizácia cien a zahraničného obchodu a trochu neskôr aj masová privatizácia. Problém však bol v tom, že liberalizácia cien sa netýkala cien energií a nebola presadená úsporná menová a rozpočtová politika.  Reformný poryv trval len pol roka, posledný reformný zákon o privatizácii bol schválený v júni 1992. Parlament sa postupne obracal proti reformám.

Ceny vyskočili v prvých týždňoch roka 1992 o 250%, postupne sa však podarilo vyriešiť nedostatkovosť a obchody sa zaplnili tovarom. Čo sa nepodarilo, bolo nastolenie makroekonomickej rovnováhy a naštartovanie ekonomického rastu. Hlavnou prekážkou bola pokračujúca menová a rozpočtová expanzia, z toho vyplývajúca vysoká inflácia, všadeprítomná korupcia a zastavenie reforiem. Jedným z problémov bolo, že guvernérom ruskej centrálnej banky sa stal Georgij Matiuchin, ktorý preferoval relatívne expanzívne menovú politiku s infláciou okolo 10% mesačne. Druhým problémom bolo, že vláda nebola schopná znížiť deficity najmä preto, že pokračovala v masívnom dotovaní stratových štátnych podnikov.

Napriek krátkemu pôsobeniu Gajdarovho tímu (Gajdar bol z vlády odvolaný v decembri 1992) bol jeho prínos enormný.

Potom, v rokoch 1993 – 1998, nasledovalo obdobie striedania reformných krokov a ústupkov. Jediné zásadnejšie reformy, ktoré pokračovali až do konca roku 1994 boli spojené s privatizáciou a Anatolijom Čubajsom. V poslednej vlne kupónovej privatizácie v lete 1994 bolo sprivatizovaných 16 500 veľkých štátnych podnikov.

V roku 1997 udrela ázijská kríza a po nej, v auguste 1998 aj ruská kríza. Rusko zbankrotovalo, polovica bánk padla, krajina vyhlásilo default a rubeľ devalvoval o 75%.

Kríza však mala ten pozitívny efekt, že donútila Rusko urobiť zásadný obrat vo fiškálnej konsolidácii a makroekonomickej stabilizácii. Medzi rokmi 1997 a 2000 sa verejné výdavky znížili o 14% HDP, najmä vďaka poklesu dotácií stratovým štátnym podnikom. Medzi rokmi 2000 a 2008 malo Rusko prebytkové rozpočty a verejný dlh sa znížil takmer na nulu.

Kríza mala pozitívny vplyv aj v tom zmysle, že vyčistila trhy a to nielen o veľký počet bánk. Veľa stratových štátnych podnikov, ktoré už viac neboli udržiavané štátnymi dotáciami, skrachovalo a uvoľnil sa tak priestor novým, súkromným, nezadlženým subjektom a aktivitám. Schumpeterova kreatívna deštrukcia v praxi.

Putin vládne Rusku od roku 2000 a jeho štyri funkčné obdobia sa dajú charakterizovať nasledovne. V prvom volebnom období (2000 – 2004) síce ešte presadzoval liberálne trhové ekonomické reformy, zároveň však už systematicky obmedzoval politickú a mediálnu slobodu a súťaž a konsolidoval svoju moc. V druhom období (2004 – 2008) začal presadzovať tzv. štátny kapitalizmus, namiesto privatizácie zoštátňovanie dôležitých, najmä energetických firiem a väčšia regulácia trhu, ale aj ďalšie ovládnutie médií a obmedzovanie politickej slobody. Putin si podriaďuje oligarchov, Chodorkovského zatknutie a zoštátnenie Jukosu je pre nich jasným signálom.

Tretí termín (2008 – 2012) je neformálny, formálne je prezidentom Putinova bábka Medvedev, vládne však naďalej Putin ako predseda vlády. Štátny kapitalizmus sa čoraz viac stáva skorumpovaným štátnym kapitalizmom, kedy ľudia prepojení na Putina získavajú čoraz viac ekonomickej moci a bohatstva, najmä tunelovaním štátnych podnikov, napr. Gazpromu.

Štvrtý termín (2012 – 2016) je popri ďalšom upevňovaní ekonomickej a politickej moci cez skorumpovaný štátny kapitalizmus charakteristický aj ovládnutím Krymu a „skrytou“ vojnou na východnej Ukrajine. Putin si tým získava v Rusku politickú podporu a popularitu, ktorú postupne strácal. Zároveň však západné sankcie, prudký pokles cien ropy v druhom polroku 2014, ako aj absencia potrebných reforiem viedli k vysokému odlivu kapitálu a spôsobili v decembri 2014 ďalšiu vážnu ekonomickú krízu s vysokou devalváciou rubľa a rastúcou infláciou.

Anders Aslund považuje za najdôležitejšie dôvody ťažkého, kontroverzného a nie veľmi úspešného priebehu postkomunistickej ekonomickej transformácie nasledovné:

• Neúspešná finančná stabilizácia z dôvodu príliš uvoľnenej fiškálnej a monetárnej politiky
• Prežívanie rubľa v krajinách Spoločenstva nezávislých štátov (11 bývalých republík Sovietskeho zväzu) až do jesene 1993, čo spôsobovalo menovú expanziu a hyperinfláciu
• Udržiavanie nízkych, regulovaných cien energií kombinovaných s exportnými kvótami a licenciami bolo zdrojom obrovskej korupcie a kreovalo oligarchov, ktorí potom využívali svoj vplyv na udržiavanie týchto deformácií, z ktorých profitovali
• Nedostatočné využitie medzinárodnej finančnej pomoci v prvých rokoch transformácie (1992 – 1993)
• Komunistami ovládaný parlament, ktorý po počiatočnej podpore odmietal podporovať reformy. Chybou bolo, že Jeľcin nevyužil na jeseň roku 1991 svoj obrovský vplyv a popularitu, nerozpustil parlament a nevyhlásil voľby. Pokúšal sa to potom riešiť tým, že vládol formou prezidentských dekrétov, ale keďže bol pod vplyvom starých aparátčikov, tak to reformy neurýchlilo.