Prepis | 4. prednáška: O príčinách dlhovej krízy v USA (Juraj Karpiš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Napriek pomerne pesimisticky ladenej prednáške o dlhových problémoch Európy netreba vešať hlavu. Zdá sa totiž, že USA sú na tom ešte horšie. Verejný dlh USA v roku 2011 presiahne 100% HDP, dlh krajín Eurozóny bol v roku 2010 85,1% HDP. Kým v Európe už začali aspoň náznaky úsporných opatrení, vyjednávanie a dohodnuté úspory pri posúvaní dlhového stropu v USA ukázali, že tamojší politici si stále neuvedomujú vážnosť situácie.

Dlh Talianska za 20 mesiacov

Amerika stále vytvára „grécke“ deficity, ktoré presahujú 10% HDP ročne. Vzhľadom na gigantickú veľkosť americkej ekonomiky sú to naozaj desivé objemy, ktoré vysávajú kapitál z celého sveta. USA si požičiavajú 40 centov z každého dolára minutého verejnou správou a deficit v roku 2011 vo výške 1,6 bilióna dolárov je dvakrát väčší ako deficit celej Eurozóny v roku 2010. Alebo inak, deficit USA je taký obrovský, že len za 20 mesiacov vzrastie americký dlh o viac, než je celý štátny dlh dnes toľko spomínaného Talianska (1,89 bil. eur)! Dlh USA rastie niekoľko desaťročí. Odtrhnutie dolára zo zlatej reťaze a monopolizácia produkcie peňazí štátom umožňuje dlhodobo znižovať trhové úroky, čo podporuje masívny rast štátneho dlhu, ale aj zadlženie súkromného sektora a domácností. Celkový dlh USA obsahujúci aj dlh domácností a firiem dosahuje dnes historické rekordy –  350% HDP.

Kríza neudržateľný rast dlhu výrazne zrýchlila

Tempo rastu verejného dlhu sa s vypuknutím krízy dramaticky zrýchlilo. Príčiny rastu dlhu sú podobné ako v Európe. Prvou je expandujúci sociálny štát, ktorý nezodpovedá ochote ľudí platiť dane a výkonnosti americkej ekonomiky. Ďalšou sú následky finančnej krízy a snaha zachrániť vplyvné finančné inštitúcie a súkromné spoločnosti na pokraji bankrotu socializáciou strát za použitia verejných zdrojov. Straty vyplývajúce z vypuknutia krízy a rozplynutia predchádzajúcej peňažnej ilúzie nezmizli, akurát sa vo forme výdavkov verejnej správy a nekvalitných finančných aktív na súvahe americkej centrálnej banky presunuli na daňových poplatníkov. Obrovský verejný dlh dnes vytláča z trhu úspor súkromné subjekty, ktoré majú problém si požičať. Zároveň znižuje ochotu podnikov investovať, keďže sa obávajú rastu daní v budúcnosti, z ktorých bude treba dlh splatiť. Podniky tak dnes sedia na rekordnom objeme hotovosti (americké nefinančné spoločnosti držali v roku 2010 až 1,8 bil. dolárov v hotovosti).

Zhoršujúca sa situácia vo verejných financiách viedla k tomu, že jedna z hlavných ratingových agentúr S&P sa rozhodla pre krok, ktorý by ešte pred pár rokmi ekonómovia považovali za nemožné. Zobrať Spojeným štátom najlepší investičný rating AAA. Vyslúžili si za to pomerne veľa nežiadanej pozornosti zo strany politických predstaviteľov USA. No úroky na štátnom dlhu neurčujú ratingové agentúry, ale trh. A ten zatiaľ príliš skeptický voči americkým dlhopisom nie je a úroky na nich naopak dosahujú historické minimá.


Napriek vysokému dlhu rekordne nízke úroky... zatiaľ

Má to viacero príčin. Hlavnou príčinou, prečo úroky USA za dlhopisy vyzerajú, ako keby mali verejný dlh Estónska (6,6% HDP), je „nehorázne privilégium“ spomínané v druhej prednáške. Americký dolár je svetovou rezervnou menou. Znamená to, že po amerických dolároch a amerických štátnych dlhopisoch je masívny dopyt aj mimo územia USA. A to najmä v čase rastúcich obáv z ďalšej celosvetovej recesie, v ktorej predstavujú americké dlhopisy s pevným výnosom príťažlivejší prístav ako iné druhy finančných aktív. Samozrejme sú aj iné krajiny so stabilnou politickou situáciou a silnou ekonomikou, no zväčša sú príliš malé, aby so do nich zmestili dnes extrémne rýchlo cestujúce úspory takmer celého sveta. Nepríjemne si to na vlastnej koži vyskúšalo Švajčiarsko, ktorého mena posilnila vďaka úsporám utekajúcim pred euro katastrofou v priebehu posledného roka voči doláru o takmer 40%. No z pozície dolára ako svetovej rezervnej meny vyplýva aj zásadné riziko. Takmer polovicu amerických dlhopisov držia zahraničné subjekty, a  preto sila dolára a náklady na refinancovanie amerického dlhu zásadným spôsobom závisia od dôvery zahraničia v zodpovednú monetárnu a fiškálnu politiku. Sú preto mimo priamej kontroly predstaviteľov USA. A táto dôvera sa môže vytratiť nepríjemne rýchlo. To, že dlhopisové trhy sú extrémne krátkozraké, si naposledy vyskúšalo napríklad Grécko. Z mesiaca na mesiac začiatkom roka sa súkromní investori rozhodli, že jeho šance sú mizivé a radikálne zvýšili úroky, ktoré požadovali za držanie jeho dlhu. Všetko, čo nemôže trvať večne, sa raz skončí.

Napriek extrémne veľkému dlhu a obrovským deficitom USA s vysokou pravdepodobnosťou klasickým spôsobom nezbankrotujú. Ako nedávno povedal bývalý guvernér americkej centrálnej banky Alan Greenspan, Amerika nikdy nemusí zbankrotovať. Môže si totiž vytlačiť doláre, za ktoré nakúpi svoje dlhopisy. A práve to už aj americká centrálna banka robila v rámci programu QE 2, ktorý si bližšie popíšeme v 6. prednáške. S dopytom pomáhajú aj súkromné finančné inštitúcie, ktoré si za 0% úrok požičajú prostriedky od FEDu a následne ich investujú za niekoľkopercentný výnos do „bezrizikových“ amerických 10 ročných dlhopisov.

Aj vzhľadom na to, že polovica amerického dlhu je v neamerických rukách a vzhľadom na neochotu zvyšovať dane, či obmedzovať výdavky, je omnoho pravdepodobnejší skrytý bankrot cestou vysokej inflácie. Týmto spôsobom USA opäť zásadne zníži reálnu hodnotu svojich záväzkov v zmysle už otrepaného hesla „ americký dolár je síce naša mena, ale váš problém.“