Prepis | 5. bonusová prednáška: Európska integrácia (Nicolas Mauer) - Univerzita pre moderné Slovensko

Vážení študenti Univerzity pre moderné Slovensko,

vitajte na piatej prednáške 2. trimestra 3. ročníka, ktorá nesie názov ,,Európska integrácia".

Spojené štáty európske, alebo ponechanie suverenity národným štátom? Otázka, ktorá určite trápi nielen politikov a ekonómov, ale aj bežných obyvateľov Európskej únie. Téma pokračovania a prehlbovania integrácie v Európe, tu bola už od začiatku celého tohto procesu, ale v posledných dňoch som nielen ja, ale určite aj vy nadobudol pocit, že táto problematika patrí ku každodenným diskusiám.

Prečo sa vlastne pred viac ako 50 rokmi začala integrácia v Európe?

Dôvodov na to bolo hneď niekoľko, ale medzi najdôležitejšie môžeme zaradiť:

• zabezpečenie mieru obyvateľom Európy po najväčšom vojenskom konflikte všetkých čias
• zlepšenie životných podmienok obyvateľov
• snaha o spoločnú  zahraničnú a bezpečnostnú politiku

Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré si boli vedomé dôležitosti užšej spolupráce krajín v Európe boli francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, známy aj ako ,,otec zjednotenej Európy’’, ministerský predseda Veľkej Británie Sir Winston Churchill, či ekonomický poradca Schumana Jean Monnet, alebo nemecký spolkový kancelár Adenauer. Všetci títo velikáni 20. storočia vedeli, že Európa už nemôže fungovať naďalej systémom ako do 2. svetovej vojny, preto žiadali vytvorenie nadnárodných inštitúcií, ktoré by zabezpečili také rozloženie síl v Európe, aby žiadny štát nemal navrch a nemohol svojou agresívnou politikou ohroziť demokraciu a blahobyt v ostatných častiach Európy.

Ako však začať s integráciou v Európe bez toho, aby boli poškodené národnoštátne záujmy? Je potrebná aj politická integrácia?

Za príklad EÚ sa na jej  počiatku uvádzal spoločný trh krajín Beneluxu, čiže Belgicka, Holandska a Luxemburska, kde fungoval tento trh bez hlbšej politickej integrácie.

Postupom času začali vznikať rôzne teórie o európskej integrácií. Základ týchto teórií tvorili funkcionalizmus Davida Mitranyho a federalizmus Altiera Spinelliho. Tieto smery si boli v ostrom protiklade. Federalizmus hovoril o väčších kompetenciách pre federálnu vládu a ukončení vlády národných štátov, ktoré sa vzdajú svojich právomocí v prospech vytvorenia federálneho systému.

Na druhej strane funkcionalizmus popieral úlohu federálnej vlády a hovoril o prepojení vzťahov krajín v oblastiach, ktoré  priamo nezasahujú do politiky. Predpokladom funkcionalizmu bola ,,vláda odborníkov"(technokracie).  Funkcionalisti sa snažili, aby sa integrácia nachádzala v priestore mimo politiky. Napríklad vznikla koordinácia v ťažbe uhlia a ocele, v železničnej a lodnej preprave a podobne.

Funkcionalizmus mal za cieľ vytvoriť nezávislé inštitúcie na rôznych úrovniach. Malo ísť o akúsi sieť vzťahov, ktoré ale nemali byť centrom pre vládnutie v regióne. Funkcionalizmus mal globálny rozmer, preto nie je považovaný za teóriu európskej integrácie, ale pokladáme ho za dôležitý ako základný pilier teórií o európskej integrácii.

Študentom preto odporúčam prečítať si publikáciu Davida Mitranyho: The prospect of integration, kde sa môžu viac dozvedieť o myšlienkach tohto britského politológa.

Na tieto teórie nadväzujú dve základné teórie európskej integrácie:

• Neofunkcionalizmus
• Intergovernmentalizmus

Neofunkcionalizmus bol založený na myšlienke, že keď záujmové skupiny, ktoré sa sústreďujú v neintegrujúcom sa sektore zistia, že integrácia by bola pre nich prospešná, začnú integráciu sami presadzovať.

Z toho vyplýva, že neofunkcionalizmus kladie dôraz na neštátny sektor. Neofunkcionalisti používali pojem ,,efekt prelievania" (spillover ), ktorý pokladali za základ celej integrácie.

Národné štáty sa vzdávajú časti suverenity v prospech nadnárodných inštitúcií. Príkladom úspešnosti tejto teórie bol vznik ESUO.

Príkladom neúspechu neofunkcionalizmu sú tieto udalosti:

• Neúspech Európskej ústavnej zmluvy z roku 2005
• Odmietnutie financovania poľnohospodárstva zo zdrojov EHS Francúzskom
• Nesúhlas Veľkej Británie s prijatím Jednotného európskeho  aktu (voľný pohyb tovarov, kapitálu a osôb)
• Nesúhlas Európskej Komisie (EK) so vstupom Grécka do spoločenstva (EK predpokladala nepripravenosť Grécka pre vstup. Členské štáty vstup Grécka aj tak schválili.)

Všetky tieto udalosti poukazujú na fakt, že jednotlivé krajiny uprednostňovali  svoje národné záujmy pred záujmami spoločenstva.

Naopak intergovernmentalizmus považoval inštitúcie EÚ za nie nadradené, ale rovnocenné národným štátom. Integrácia bola v tomto smere ohraničená záujmami národných štátov.

V histórii integrácie EÚ nastali mnohé udalosti, ktoré boli v rozpore s uvedenými teóriami.

Asi najvýznamnejšou bola tzv. ,, Kríza prázdnej stoličky", ktorá prebehla v roku 1965, keď sa ministri Francúzska odmietli zúčastniť stretnutí o ďalšej integrácií spoločenstva.

Kríza bola vyriešená ,,Luxemburským kompromisom", pretože Francúzi odmietali spôsob väčšinového hlasovania. Od tohto kompromisu museli byť vážne rozhodnutia rady a komisie prerokované s národnými vládami a štáty majú voči rozhodnutiam právo veta.

Integračné združenia v Európe po 2. svetovej vojne (chronologické usporiadanie) :

• Colná únia vytvorená v roku 1948 krajinami Beneluxu
• Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO - spoločný trh uhlia a ocele,1951)
• Európske hospodárske spoločenstvo (EHS - voľný pohyb tovarov, služieb, pracovných síl a kapitálu ;1957, Rímske zmluvy)
• Európske spoločenstvo atómovej energie (EUROATOM, 1958; Rímske zmluvy)
• Európske spoločenstvo (ES;1967;zlúčením ESUO,EHS,EUROATOM),ktoré sa v ďalších rokoch postupne rozširovalo o nových členov)
• Európska  únia (EÚ;1992;Maastrichtská zmluva; zmluva o jednotnej mene, občianstve, spoločnej politike; platná od 1. novembra 1993)

Dôležité zmluvy o EÚ po roku 1993:

• Amsterdamská zmluva (1997/1999, cieľ: príprava pre vstup nových členov; dôraz na transparentnosť s akou sa prijímajú rozhodnutia, silnejšia demokratizácia Európskeho parlamentu a reforma inštitúcii)
• Zmluva z Nice (2001/2003, zmena jednohlasného rozhodovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou)
• Lisabonská zmluva (2007/2009;EÚ nadobúda právnu subjektivitu; zmeny v inštitucionálnom systéme)

V dnešnej dobe plnej otázok, či je EÚ pre jednotlivé krajiny prospešná, by som rád uviedol, že podľa rebríčka zostaveného MMF a Svetovou bankou z roku 2011 je EÚ, ak sa myslí ako celok, najväčšia ekonomika sveta.

Ak nie, tak stále najväčšou ekonomikou sú Spojené štáty americké a z európskych štátov sa na štvrtú priečku v tomto rebríčku dostalo Nemecko.

Najväčšie ekonomiky podľa nominálneho HDP za rok 2011:

                              (nominálny HDP v mil. USD)

 Európska Únia          (17,611)

  1.) Spojené štáty     (15,076)

  2.) Čína                   (7,298)

  3.) Japonsko            (5,867)

  4.) Nemecko             (3,607)

  5.) Francúzsko          (2,778)

  6.) Brazília                (2,493)

  7.) Veľká Británia       (2,431)

  8.) Taliansko             (2,199)

  9.) Rusko                  (1,850)

10.) India                    (1,827)

 
Ďakujem za pozornosť.