Prepis | 8. prednáška: Sebestačnosť, konkurencieschopnosť a nezadĺženosť (Ronald Ižip) - Univerzita pre moderné Slovensko

Milí študenti Univerzity pre moderné Slovensko,

v posledných prednáškach sme hovorili o tak podstatných veciach ako je produktivita práce, konkurencieschopnosť či slobodné trhové prostredie. Sú to však všeobecné pojmy a mnoho ľudí, či politikov si ich môže vykladať rôzne. A nielen vykladať, dokonca ich môžu rôzne aplikovať aj v praxi a nakoniec prísť k odlišnému výsledku, ako očakávali.

Príkladom môže byť vzdelávanie. Napríklad každý vie, že vzdelanie je jednou z najdôležitejších premenných pri zvyšovaní konkurencieschopnosti krajiny. Avšak ak chceme hodnotiť úspech vzdelávania, musíme brať do úvahy ako jeho náklady, tak aj jeho reálnu využiteľnosť. Pokiaľ by sme zle koncipovali vzdelávací systém, tak jeho prílišné náklady a nízka efektivita by spôsobili opak toho, čo chceme dosiahnuť – krajina by sa stala ešte menej konkurencieschopná.

Preto cieľom našej prednášky bude nielen vyjasniť si ekonomické termíny, ale rozmeniť si na drobné ako máme tieto pojmy chápať. Začnime pojmom, ktorý sa týka najviac slobodnej spoločnosti, o ktorej sme hovorili na konci prednášky o produktivite, a to je sebestačnosť. Ešte podotknem, že aj v tejto prednáške budeme k našim výstupom využívať výskum spoločnosti Bridgewaters.

Sebestačnosť je jednou z najdôležitejších ingrediencií úspechu ako jednotlivcov, tak aj spoločností. Dôležitosť sebestačnosti potvrdzuje aj psychika človeka, keď výskum hovorí, že jednotlivec míňa úplne iným spôsobom peniaze, ktoré zarobí, ako peniaze, ktoré mu niekto daruje. Sebestačnosť navyše podporuje hrdosť človeka a jeho dôveru v seba samého. Paradoxne to súvisí aj so šťastím – pokiaľ príjem jednotlivca presiahne nutnú výšku na zabezpečenie prežitia, potom príjem získaný vlastnou kreativitou ho robí omnoho šťastnejším ako inak získané bohatstvo. Jednoducho, samotné peniaze ľudí šťastnými nespravia. Ekonomické štúdie k tomu dodávajú, že spoločnosti, v ktorých ľudia nesú väčšiu zodpovednosti sami za seba, rastú rýchlejšie ako spoločnosti, ktoré sa viac starajú o ostatných. Tým samozrejme nechceme povedať, že určitá výška podpory hlavne pre tých s úrovňou hraničiacou s prežitím nie je dôležitá a prospešná.

Na sebestačnosť rôznych krajín sa môžeme pozerať cez pár jednoduchých parametrov. Tým najdôležitejším je objem vládnej podpory počítaný ako veľkosť príjmu obyvateľstva získaného vládnymi transfermi na celkovom príjme obyvateľstva. Najmenej vládnych výdavkov na príjme má Singapur, kde výdavky vlády tvoria iba 15% HDP. Na druhej strane máme Francúzsko, Švédsko či Belgicko, kde vládne výdavky tvoria viac ako 50% celkových príjmov obyvateľstva. Samozrejme platí, že čím väčšie výdavky, tým menej produktívne obyvateľstvo. Existuje 38% korelácia medzi veľkosťou vládnych výdavkov a budúcim ekonomickým rastom.

Ďalším dôležitým parametrom sebestačnosti je to, ako tvrdo ľudia pracujú, merané pomocou  priemerného počtu odpracovaných hodín. Tu jednoznačne platí, že najpracovitejší sú Aziati. Z rozvinutých krajín pracujú najviac Singapurčania a Japonci – v priemere takmer 40 hodín do týždňa. Na druhej strane sú Francúzi alebo Belgičania, ktorí pracujú menej ako 20 hodín týždenne. Množstvo odpracovaných hodín má až 40% koreláciu s budúcim ekonomickým rastom.

Ak si tieto plus ďalšie parametre ako napríklad vek odchodu do dôchodku či dĺžka dovolenky, spočítame, dostaneme prehľadnú tabuľku sebestačnosti krajín. Z nej je zrejmé, že najsebestačnejšie sú rozvíjajúce sa ázijské krajiny. Z krajín rozvinutých dobre obstálo Japonsko, USA či Švajčiarsko. Naopak, na druhej strane spektra sa nachádzajú európske krajiny ako Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Švédsko či Belgicko. Silná korelácia s budúci ekonomickým rastom naznačuje, že Európa bude mať dlhodobý problém s väčším ekonomickým rastom a svoju ekonomickú silu voči zvyšku sveta bude časom strácať.

Po tom, ako sme si rozobrali sebestačnosť, poďme sa pozrieť na konkurencieschopnosť. Konkurencieschopnosť vyjadruje, koľko stojí pracovná sila vzhľadom k tomu, koľko produkuje. Konkurencieschopnosť  hodnotíme na základe pracovitosti, vzdelania, korupcie či domácich investícií. Ak sa nebudeme venovať jednotlivým položkám, ale priamo spočítame ich hodnoty, výsledok opäť neprekvapí. Takmer celý rozvinutý svet je nekonkurencieschopný, pričom na úplnom dne sú opäť európske krajiny ako Francúzsko, Grécko a Taliansko. Naopak, najkonkurencieschopnejšia je India a Čína. Krajiny ako USA, Japonsko a Nemecko sú zhruba v strede rebríčka, pričom svoje vysoké príjmy kompenzujú nízkou mierou korupcie a tvrdou prácou.

Posledným dôležitým pojmom, na ktorý sa pozrieme, je zadlženosť, resp. nezadlženosť. Vieme, že vysoký dlh je jedným z najdôležitejších faktorov rozvinutých krajín, ktorý stojí za nízkou ekonomickou výkonnosťou. Podľa tohto kritéria majú najlepšie podmienky pre rast štáty ako India, Rusko či Mexiko. Na druhej strane stoja tradičné európske krajiny ako Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Grécko, doplnené o Japonsko.

Ak sa pozrieme na posledné dva parametre, konkurencieschopnosť a zadlženosť, zistíme, že ich vplyv na budúci ekonomický rast je enormný. Existuje až 73% korelácia medzi týmito hodnotami a budúcim ekonomickým rastom. To znamená, že ostatné vplyvy ako je kultúra či šťastie, majú oveľa menšiu vypovedaciu hodnotu ako práve uvedené ekonomické parametre. Krajiny, ktoré majú najsilnejší ekonomický základ pre rast sú India, Čína, Mexiko a Rusko.

India by mala rásť kvôli svojej lacnej pracovnej sile a nízkej zadlženosti, ktoré viac než kompenzujú nízku vzdelanosť obyvateľstva. No do úvahy treba zobrať aj kultúru, čo je pre Indiu veľký handicap kvôli byrokracii a sociálnemu systému. Čína je približne štvornásobne drahšia ako India, no kompenzuje to vysokou vzdelanosťou, pracovitosťou a domácimi investíciami. Na druhej strane rebríčka sa prirodzene nachádzajú európske krajiny a Japonsko, ktoré sú nekonkurencieschopné a zadlžené. Niekde v strede rebríčka nájdeme USA a Nemecko, ktoré sú dôkazom toho, že aj pri vysokom príjme si niektoré krajiny vedia zachovať svoju konkurencieschopnosť.

Pre nás je dôležité, aby sme sa od týchto krajín vedeli poučiť a snažili sa neustále napredovať. Verím, že Slovensko bude v najbližších rokoch vedené politikmi, ktorí budú vidieť aj ďalej ako za nadchádzajúce volebné obdobie. Ale to závisí v konečnom dôsledku na nás – na voličoch, a tomu ako sa k budúcnosti svojej krajiny postavíme. A práve v tomto zmysle je Univerzita pre moderné Slovensko skvelý projekt. Verím, že Vám bude ešte dlho prinášať dôležité myšlienky a skúsenosti. Bolo mi potešením, že som mohol byť jej súčasťou. Želám Vám veľa dobrého.