Vážení študenti Univerzity pre moderné Slovensko,
vítam Vás pri piatej prednáške druhého trimestra štvrtého ročníka, na ktorej budeme hovoriť o Európskej centrálnej banke a prebiehajúcej finančnej kríze v Európe.
Európa má s centrálnym bankovníctvom dlhé skúsenosti, keďže väčšina centrálnych bánk bola založená v 19. storočí. Európske centrálne banky sa však vo svojej politike snažili byť relatívne konzervatívne. K tomu ich doviedli aj ich vlastné skúsenosti s vysokou infláciou.
Už v predchádzajúcich prednáškach sme hovorili o tom, že vysoká inflácia je pre ekonomiku škodlivá. Pokiaľ inflácia dosahuje niekoľko desiatok percent, resp. ceny rastú o viac ako 50% mesačne, ekonómovia hovoria o hyperinflácii. Tá ekonomiku úplne zdevastuje. Hyperinflácia nastane vtedy, pokiaľ sa centrálna banka snaží naštartovať infláciu, no situácia sa jej vymkne z rúk a ceny začnú rásť nezadržateľným tempom. Všetky dlhy sa hyperinfláciou síce vymažú, no s nimi sa vymaže aj finančné bohatstvo krajiny, čo má za následok obrovskú chudobu a politický radikalizmus.
Nemci mali skúsenosti s hyperinfláciou počas Weimarskej republiky. Po prvej svetovej vojne boli totižto na Nemecko uložené Versaillskou zmluvou obrovské reparácie. Aby ich dokázali splácať, začala Reichsbank tlačiť peniaze s cieľom nakupovať zahraničnú menu. Čím viac sa tlačilo, tým viac Marka oslabovala a tým viac rástli ceny. Počas najväčšieho rastu inflácie sa ceny zvyšovali každý deň o 21%. Celkovo sa zdvojnásobili zhruba každé 3 dni. Hyperinflácia skončila až so zavedením novej meny, zoškrtaním deviatich núl z pôvodnej Marky. To je dôvodom, prečo sú Nemci skeptickí ohľadom tlačenia peňazí a preferujú konzervatívnu monetárnu politiku.
No najväčšia hyperinflácia v histórii bola zaznamenaná v Maďarsku po skončení druhej svetovej vojny. Snaha o riešenie povojnových vládnych deficitov, najmä repatriácie Rusku, viedla k takému tlačeniu peňazí, že sa ceny zdvojnásobovali každých 15 hodín. Situácia sa vyriešila až vznikom Forintu, ktorý z existujúcich bankoviek odpísal nepredstaviteľných 29 núl. Maďarsko sa tak stalo ďalším príkladom krajiny, kde centrálna banka nedokázala vytvoriť rovnováhu medzi inflačnými a deflačnými tlakmi, čoho zlyhanie malo pre krajinu nepredstaviteľné následky.
A práve druhá svetová vojna bola dôvodom silnej snahy o zjednotenie Európy. Aj keď tento proces nastal už pred pádom „železnej opony“, plne sa začal rozvíjať až v 90. rokoch minulého storočia. Míľnikom bola Maastrichtská zmluva z roku 1992, kde sa európski politici dohodli na vzniku Európskej únie a jednotnej meny, eura. Víziou bolo spojenie jednotlivých európskych mien do jednej meny, ktorá by dokázala odbúrať obchodné a investičné bariéry medzi jednotlivými krajinami. Onedlho nato, v roku 1999, vznikla Európska centrálna banka, ktorá mala ako jediná inštitúcia byť strojcom nezávislej monetárnej politiky. Aj kvôli skúsenostiam s hyperinfláciou jej jediným cieľom bolo stráženie inflačného cieľa na úrovni 2%.
Avšak základné kamene európskej ekonomickej integrácie boli postavené chybne, čo sa prejavilo už o niekoľko rokov silnou finančnou krízou. Miesto toho, aby k sebe konvergovali rôznorodé európske ekonomiky, konvergovali k sebe úrokové sadzby všetkých krajín eurozóny. Tým, že všetky krajiny používali rovnakú menu, pre investora bolo takmer jedno, či kúpi dlhopisy Talianska alebo Nemecka – vyplatené predsa dostane rovnaké eurá. A tak vysoké úrokové sadzby najmä periférnych krajín sa stali obrovským lákadlom pre kapitál, ktorý takmer bez akéhokoľvek rizika prišiel k vysokým ziskom.
Pre ekonomiky periférnych krajín boli úrokové sadzby na úrovni Nemecka najprv požehnaním, no neskôr katastrofou. Požehnaním preto, že odštartovali silný ekonomický rast, ktorý bol založený na veľkom dopyte po lacných úveroch. U niektorých krajín začal obrovský nárast verejného dlhu, keď napríklad také Grécko ešte pár rokov pred vstupom do eurozóny platilo 18% úroky, no tie sa postupne dostali až na takmer 3% percentá. To malo za následok obrovské rozbujnenie štátnej správy a sociálneho štátu s výrazným negatívnym dopadom na konkurencieschopnosť krajiny.
V iných štátoch zas lacné peniaze spôsobili rozbujnenie súkromného dlhu. Podobná bublina ako na trhu amerických nehnuteľností vznikla v Španielsku, či Írsku. Jednoducho, obdobie lacných peňazí v eurozóne malo ešte silnejší ekonomický dopad ako lacné peniaze v USA. A s tým, ako začala kríza v USA praskať, postupne sa dostávala aj na európsky kontinent. Avšak ten bol prvých pár rokov relatívne odolný, keďže investori verili, že kríza sa týka iba Spojených štátov amerických.
Skutočná pohroma pre Európu prišla až v roku 2010, keď sa odštartovala kríza periférnych krajín. Kríza z Ameriky sa šírila do celého sveta, keď finančné inštitúcie boli kvôli stratám v USA nútené znižovať svoje bilancie. To spôsobilo nedostatok peňazí aj v Európe, čo začalo dvíhať úrokové sadzby. Ako prvé na to doplatilo Grécko, kde si investori zrazu uvedomili, že krajina nemusí byť nikdy schopná svoje dlhy splatiť a začali masívne predávať jej dlhopisy. Úrokové sadzby prudko vzrástli z úrovne 5% až na 35% v priebehu jedného roka.
Akonáhle sa stratila dôvera v jednu krajinu, bolo len otázkou času, keď sa panika rozšíri aj na ostatné krajiny s podobnými problémami. V novembri 2010 nasledovalo Írsko, ktoré na seba prevzalo mnoho súkromných dlhov bánk a v máji 2011 sa trhy obrátili proti Portugalsku. Európski politici vedomí si toho, že začína vznikať reťazová reakcia, vytvorili záchranný balík s názvom EFSF (laicky nazývaný euroval I.) v objeme €750 miliárd, ktorého cieľom bolo zjednotiť existujúce európske zdroje a zabrániť tak hroziacemu rozpadu eurozóny.
To sa im aj čiastočne podarilo, no skutočný obrat prišiel až v roku 2012. V septembri tohto roku s ohlásením ESM a OMT. ESM alebo Európsky stabilizačný mechanizmus (laicky nazývaný ako euroval II.) sa stal trvalým fondom na pomoc ohrozeným krajinám a nahradil tak EFSF. No oveľa významnejšou udalosťou sa stalo ohlásenie programu OMT Európskou centrálnou bankou, ktoré spočívalo na postoji nakupovať neobmedzené množstvá periférnych dlhopisov v prípade, pokiaľ sa tieto dlhopisy dostanú pod tlak. To investorom stačilo na to, aby ich začali sami nakupovať a ECB mohla ostať iba pri slovnej intervencii. Pamätným v tejto súvislosti je výrok šéfa ECB Draghiho, ktorý povedal, že euro je nezvrátiteľný proces. OMT však odštartoval mnoho otázok o tom, či ECB touto politikou neprekročila svoj mandát, čo má dohru aj na Európskom ústavnom súde.
Počas krízy ECB typicky znižovala úrokové sadzby. Avšak na rozdiel od amerického Fed-u, nedokázala prísť s kvantitatívnym uvoľňovaním. Okrem nedôvery v QE zo strany Bundesbanky, dôvodom bol tiež chýbajúci jednotný európsky dlhopis, ktorý by mohla centrálna banka nakupovať. Politika centrálnej banky sa tak sústredila hlavne na pôžičky európskym komerčným bankám. Avšak takéto pôžičky zvýšia množstvo peňazí v obehu iba dočasne. Pokračujúci pokles inflácie v eurozóne ukazuje, že proces vymazávania dlhov pomocou inflácie sa nedarí naštartovať a ECB tak bude čoskoro donútená zvažovať spôsob ďalšieho uvoľňovania monetárnej politiky.
V sumáre môžeme povedať, že snaha o rýchlu európsku ekonomickú integráciu viedla k vzniku podmienok na výrazné prehĺbenie európskej finančnej krízy, keďže do eurozóny boli prijaté štáty, ktoré neboli pripravené na nízke úrokové sadzby. Samotná ECB dvakrát pochybila vo svojej menovej politike, keď zvyšovala úrokové sadzby v časoch, keď bolo nutné uvoľňovať svoju menovú politiku. Avšak až jej zásahom (hrozbou neobmedzených nákupov periférnych dlhopisov) sa situácia v eurozóne stabilizovala. Eurozónu však naďalej sužujú silné deflačné tlaky a ECB má obmedzené možnosti ako s nimi bojovať.
Keďže takmer žiadne zo systémových príčin krízy neboli riešené, je takmer isté, že čoskoro budú okrem vzniku bankovej únie silnieť aj snahy o vytvorenie európskej fiškálnej únie. Tento politicky komplikovaný proces však bude pravdepodobne riešený až s ďalším kolom ekonomickej krízy. Bez toho, aby mala eurozóna jednotnú vládu, dane a dlhopisy, hrozil by jej pri ďalších problémoch rozpad, čo by bolo pravdepodobne koncom európskych integračných snáh. Zdá sa tak, že európska integrácia ešte zďaleka neskončila.
V ďalšej prednáške už prejdeme z oblasti histórie do oblasti praktických návrhov ako spraviť ekonomiku silnejšou a odolnejšou a spoločnosť lepšou a spravodlivejšou.
Ďakujem za sledovanie.
Diskusia
Diskusia je zatiaľ prázdna.