Grécka pôžička, euroval a návšteva holiča - Univerzita pre moderné Slovensko

Keď som začiatkom mája 2010 blogoval na tému odmietnutia gréckej pôžičky, nevedel som, či budem po júnových voľbách v opozícii alebo vo vláde a už vôbec som nevedel, či budem opäť ministrom financií. Vtedajšia vláda najmä ústami Fica a Počiatka, teda tých, ktorí grécku pôžičku schválili, tvrdila, že naše odmietanie gréckej pôžičky je len účelový predvolebný ťah a keby sme po voľbách vládli (s čím vtedy vôbec nepočítali), tak určite zrazíme opätky a grécku pôžičku schválime. Väčšina komentátorov a analytikov sa v tomto s Ficom a Počiatkom zhodovala.

Všetko je však, ako viete, inak. Odmietli sme grécku pôžičku, aj keď to nebolo ľahké a tlak bol enormný, a schválili sme – aj keď s výhradami – ochranný val. Trvali sme predovšetkým na tom, aby šlo skutočne o dočasný projekt na tri roky (ako to bolo aj navrhnuté a schválené) a že akúkoľvek diskusiu o predlžovaní tohto projektu, alebo o jeho nahradení iným, permanentným mechanizmom, podmieňujeme pravidlami na riešenie bankrotu krajiny.

Dôvod je prostý a súvisí s tým, prečo sme odmietli grécku pôžičku: morálny hazard. Považujeme za neakceptovateľné, aby cenu za zlé rozhodnutia v minulosti niesli občania problémovej krajiny a občania iných štátov, ktoré s tým nemali nič spoločné, zatiaľ čo banky by stáli bokom. Banky, ktoré na zlom a neudržateľnom vývoji nielen participovali, ale aj veľmi slušne zarábali. Toto považujem nielen za absurdné a  nemorálne, ale aj za jednu z hlavných príčin podkopávania dôvery ľudí nielen k trhovej ekonomike, ale aj k eurozóne a európskej integrácii ako takej. Privatizácia ziskov a zoštátnenie strát by malo byť zásadne odmietnuté. Ale nie je. To je hlavný dôvod, prečo píšem tento článok.

Od júla sa ako minister financií zúčastňujem rokovaní Ecofinu, Eurogroup a Task Force. Zvyčajne v pravidelných mesačných intervaloch, niekedy častejšie. Ecofin je rada ministrov financií EÚ27, Eurogroup rada ministrov financií eurozóny (EÚ17) a Task Force dočasný projekt – porada ministrov financií EÚ27 vedená prezidentom Európskej rady Rompuyom so zadaním pripraviť revíziu Paktu stability a rastu. Takú revíziu, ktorá by sprísnila a zmenila pravidlá tak, aby sa už nemohlo opakovať to, čo sa stalo Grécku a čo hrozí aj v niektorých iných krajinách.

Zatiaľ posledné rokovanie všetkých týchto troch výborov sa konalo pred pár dňami, 18. – 19. októbra v Luxemburgu. Výsledky sú, ako už viete z médií, žalostné. V tomto texte vás však chcem oboznámiť aj s tým, čo ste sa z médií dozvedieť nemohli. S atmosférou, zákulisím a najmä s vyhliadkami.

Najskôr k sankciám. Návrh Európskej komisie (EK), silno podporovaný Európskou centrálnou bankou (ECB) bol, aby mohla komisia v prípade neplnenia záväzkov rovno uložiť krajine sankciu, ktorá by mohla byť zvrátená len tak, ak by kvalifikovaná väčšina štátov postih hlasovaním zrušila. Hlasovaním v Ecofine. Presadil sa však francúzsky návrh, podľa ktorého sa oproti doterajšiemu stavu v zásade nič nemení. Teda sankcie sa nebudú zavádzať automaticky, hoci tento systém by vylučoval nerovnaké zaobchádzanie. Hlavnou príčinou tohto záveru rokovaní je zmena postoja Nemecka, ktoré ustúpilo Francúzsku. S Nemeckom, Holandskom, Fínskom, Švédskom a Slovinskom sme presadzovali návrh EK aj my, po zmene postoja Nemecka však už nemal tento návrh šancu na úspech.

Chcem sa však hlavne venovať inej otázke, ktorá bola zatiaľ diskutovaná len okrajovo, ktorá však bude v najbližších mesiacoch a rokoch kľúčová. Tou otázkou je bankrot krajiny, morálny hazard a účasť bánk na platení účtu za to, že sa krajina dostane do insolventnosti.

Pakt stability a rastu túto problematiku rieši len okrajovo, ale napriek tomu bolo rokovanie o tejto téme veľmi dôležité. Do budúcna to bude totiž rozhodujúce, omnoho dôležitejšie ako sankcie.

Postoj slovenskej vlády i môj osobný je všeobecne známy a veľmi podobný postoju Nemecka. Bez jasných pravidiel riešenia insolventnosti krajiny (bankrotu krajiny) by sme nemali ani len uvažovať o predlžovaní ochranného valu, alebo o jeho nahradení iným, permanentným krízovým mechanizmom.

Nemecko túto tézu donedávna silno presadzovalo a stále sa jej drží. Po posledných rokovaniach, ktoré spomínam vyššie, sa však obávam, že aj tu Nemecko mäkne.

Najlepšie to vystihuje porovnanie textov odsekov v navrhovanej revízii Paktu stability a rastu.

Najskôr text navrhovaný skupinou krajín na čele s Nemeckom:

„Prípadná finančná podpora má byť poskytnutá s cieľom zabrániť finančnej nestabilite v eurozóne v prípade, že nie je reálny prístup pre financovanie trhom. Mala by okrem iného obsahovať:

• Účasť privátneho sektora
• Silnú politickú podmienenosť
• Termíny a podmienky financovania porovnateľné s tými, aké používa MMF
• Začlenenie MMF“

A teraz na porovnanie text nakoniec schválený:

„Pri novom mechanizme je potrebné, aby pomáhal predchádzať finančnej nestabilite v eurozóne v prípade, že nie je reálny výhľad pre trvalý prístup financovania trhom. Otázky, ktoré sú spojené s budúcim trvalým mechanizmom, môžu zahŕňať úlohu súkromného sektora, úlohu MMF a silnú politickú podmienenosť, v rámci ktorej by programy mali fungovať.“

Ak sa Vám zdá, že ani v jednom vyššie uvedenom texte sa o bankrote, resp. insolventnosti krajiny a podiele bánk na riešení problému nehovorí, tak nie ste až tak ďaleko od pravdy. Síce sa o tom hovorí, ale už to aké slová sa používajú veľa nasvedčuje o tom, aký je prístup. Je to tam zašifrované v slovách „účasť privátneho sektora“ (private sector involvement).

Všimnite si ten posun v sémantike. Vývoj bol nasledovný:

Bankrot krajiny (country bankruptcy)

Platobná neschopnosť krajiny (country default)

Reštrukturalizácia vládneho dlhu (sovereign debt restructuring)

Strihanie vlasov (haircut)

Účasť privátneho sektora (private sector involvement)

Úctyhodné zahmlievanie, však? Najmä ak si uvedomíme, že ide stále o to isté. Teda o to, či zodpovednosť za zlé pôžičky budú niesť aj banky, ktoré na tom, že nezodpovedným vládam požičiavajú, slušne zarábajú, alebo či budú platiť len daňovníci. Už tento sémantický exkurz veľa naznačuje o tom, ako k problému pristupuje väčšina dnešných politikov. Ako chceme riešiť problém, keď máme také problémy ho čo i len pomenovať?

Takže nielen, že sa už používa politicky korektný (čiže nič nehovoriaci a zahmlievajúci) výraz „účasť privátneho sektora“, ale doplnilo sa aj slovíčko „môže“, čiže bude sa „zvažovať“ účasť privátneho sektora a úloha MMF.

Prečo toľká útlocitnosť a kto ju presadzuje? Asi neprekvapí, že tie isté krajiny, ktorým prekážalo sprísnenie sankcií, teda PIGS, na ktorých čelo sa postavilo Francúzsko. Najhlasnejším kritikom však bol prezident ECB Trichet, ktorý naopak bojoval za sankcie. Trichet a Francúzsko presadzovali, aby sa zmienka o účasti privátneho sektora vyškrtla a vôbec do textu nedávala. Argumentovali tým, že situácia je vážna a nemali by sme rozkývať (rozumej nahnevať) trhy. Nakoniec sme udržali to, že „private sector involvement“ v texte ostal. Je to absurdné, pretože Trichet aj Francúzsko zdôrazňujú potrebu minimalizácie morálneho hazardu a zároveň majú paniku z toho, že by sa banky mali podieľať nielen na zisku, ale aj na prípadných stratách. Na ilustráciu, o morálnom hazarde sa len jeden odsek nad odsekom, ktorý sa tak nežne vyrovnal s bankrotom krajiny, hovorí:

„Je potrebné rezolútne sa venovať morálnemu hazardu, ktorý je implicitne zahrnutý v každej ex-ante krízovej schéme.“

Takže aký je záver a čo nás s najväčšou pravdepodobnosťou čaká?

Finančná a ekonomická kríza sa pretransformuje do dlhovej krízy, európsku (ale aj americkú) ekonomiku zrejme čakajú ťažké roky nízkeho rastu, vysokých deficitov a rastúcich dlhov. Pakt stability a rastu bude naďalej impotentný, dokonca s vyšším rizikom nerovnakého, subjektívneho uvaľovania sankcií. Hrozba opakovania insolventnosti krajín nebude odvrátená a tlak na nové protikrízové stabilizačné opatrenia na európskej úrovni bude narastať.

Pre Slovensko to podľa môjho názoru znamená najmä dve priority:
1. Musíme sa spoliehať sami na seba a ozdravenie verejných financií, zlepšenie podnikateľského prostredia, štrukturálne reformy, budovanie vedomostnej spoločnosti. To je stratégia, ktorá nám umožní vymaniť sa z pasce hroziacej mnohým krajinám.
2. Musíme zásadne odmietnuť predĺženie ochranného valu alebo nový, permanentný krízový mechanizmus, ak to nebude spojené s jasnými pravidlami bankrotu krajiny. Alebo, aby som bol politicky korektnejší, bez strihania vlasov to nepôjde.