Prepis | 8. prednáška: Druhá vláda Roberta Fica, 2012 – 2016 (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Kým v doterajších prednáškach prvého trimestra tretieho ročníka našej univerzity som písal o tom, čo bolo, v tejto  záverečnej si trochu zaprognózujeme. Samozrejme, prognózovanie je veľmi ošemetná vec. Viem o čom hovorím, študoval som túto špecializáciu začiatkom osemdesiatych rokov. V tom čase som čítal pomerne veľa prognóz, ktoré sa vzťahovali najmä k magickému dátumu roku 2000. Takmer všetky, na ktoré sa pamätám, ostali nenaplnené. Napríklad sa predpokladalo, že Japonsko bude na prelome tisícročí ekonomicky najvyspelejšou krajinou sveta. Nestalo sa. Záludnosť prognózovania najlepšie vystihuje veta: „Prognózovať je ťažké, zvlášť budúcnosť.“ J

Napriek tomu to risknem, pretože si myslím, že mnohé veci, ktoré súvisia s Ficovou vládou v najbližších rokoch, môžeme predvídať s akceptovateľnou mierou neistoty.

Jedna podstatná vec hneď na úvod. Fico bude musieť konečne vládnuť, pretože doteraz vlastne nevládol. Samozrejme, vládol štyri roky, ale z hľadiska toho, či a ako určoval smerovanie krajiny, vlastne nevládol. Ako sme už uviedli v predchádzajúcich prednáškach, smerovanie Slovenska po roku 1998 bolo určené dvoma Dzurindovými vládami a na tomto smerovaní Fico v rokoch 2006 – 2010 v zásade nič nezmenil. Ani nemusel. Mal k dispozícii taký nárast verejných zdrojov, ako nikto pred ním ani po ňom a aj to mu umožnilo v zásade nerobiť nič. Skúste si spomenúť na jedinú väčšiu reformu, alebo zásadnejšiu zmenu, ktorá sa udiala v tomto období. Okrem dobehnutia už rozbehnutých procesov vstupu do Schengenu a do eurozóny – nič. Ako sme si povedali v minulých prednáškach, nárast verejných výdavkov na Slovensku bol počas Ficovej vlády dvojnásobný oproti priemeru EÚ. Kým v EÚ to bolo v priemere 18%, na Slovensku až 35%. Prvého dva a pol roka vďaka rekordnému rastu ekonomiky a verejných príjmov, počas krízových rokov 2009 a 2010 zase vďaka rekordnému rastu deficitov a dlhu.

Dnes je situácia zásadne iná. Rekordný rast ekonomiky nás určite nečaká a priestor na vysoké deficity a nárast dlhu tiež, chvalabohu, neexistuje. Najmä vďaka európskym, ale aj domácim prísnym pravidlám. Takže Fico bude musieť konečne vládnuť, už nebude možné v zásade nič nerobiť, len sa viesť.

Čo robiť bude, síce s určitosťou nevieme, aj preto som so záujmom čakal na programové vyhlásenie vlády. Veľa som sa z neho, žiaľ, nedozvedel. Je v ňom totiž všetko, takže v ňom vlastne nie je nič. Určite môžeme pozitívne hodnotiť fakt, že vláda sa otvorene a silno prihlásila k záväzku znižovať deficit a ozdravovať verejné financie. Aj v tejto oblasti sú však dva problémy. Prvým je, že v programovom vyhlásení nezistíte, ako to vlastne chce vláda urobiť. Niečo je naznačené, ale naozaj len rámcovo. Ďalší problém spočíva v tom, že vláda sa síce hlási k ozdravovaniu verejných financií a znižovaniu deficitu, ale na druhej strane sľubuje všetko všetkým. Inak povedané, v programovom vyhlásení vlády je hlboký a zásadný rozpor medzi kapitolou o verejných financiách a ostatnými kapitolami. Na ilustráciu, len v kapitole pôdohospodárstvo sa 19 krát nachádza slovné spojenie „vláda podporí“. Pýtam sa:,, Z čoho?“ Nechcel by som byť v koži ministra financií.

Skutočný dôvod tohto rozporu som pochopil v rozprave o programovom vyhlásení vlády. Premiér Fico uviedol, že programové vyhlásenie vznikalo v širokej diskusii so zamestnávateľmi, odbormi, cirkvami, zástupcami vedy, neziskových organizácií, a že takýchto stretnutí sa uskutočnilo asi sto. Zároveň neustále opakuje, že jednou z jeho kľúčových priorít je udržať sociálny zmier a hľadať širokú spoločenskú dohodu na všetkých zmenách, ktoré bude vláda realizovať. Keď si to všetko dáme dokopy a do súvislostí, tak je hneď jasné, prečo programové vyhlásenie vyzerá tak, ako vyzerá. Jednoducho je napísané tak, aby sa tam našiel každý, aby bola aj ovca celá, aj vlk sýty. Má to len jeden háčik, ale kľúčový -  takto to nemôže fungovať. Respektíve, istý čas môže, ale skôr či neskôr sa ukáže, že buď nebude vláda ozdravovať verejné financie, alebo nenaplní sľuby, ktoré dala.

V rozprave o programovom vyhlásení vlády vo finančnom výbore uviedol minister financií Kažimír veľmi pravdivý a dôležitý fakt. Povedal, že doteraz žiadna vláda jasne nezadefinovala, čo má verejný sektor robiť a čo nie a odkiaľ má na to získať peniaze, aby to bolo udržateľné. V zásade s ním súhlasím, aj keď musím zároveň povedať, že vlády, v ktorých som bol ministrom financií, sa o to aspoň snažili a do istej miery to aj napĺňali. Problém Ficovej vlády je, že tento rozpor, aspoň podľa obsahu programového vyhlásenia, sa nezmenší, ale naopak, zväčší.

Z pohľadu verejných financií sa dá celkom určite konštatovať, že je ohrozená ich dlhodobá udržateľnosť. Inak povedané, s veľkou pravdepodobnosťou hrozí, že Fico síce dodrží záväzok poklesu deficitu pod 3% v roku 2013 a aj ďalšie jeho znižovanie o pol percenta ročne, ale zároveň ohrozí dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Ohrozí ju dvojako. Po prvé, zdá sa, že bude deficit znižovať spôsobom, ktorý krátkodobo prinesie viac peňazí do rozpočtu, dlhodobo však ohrozí rast a konkurencieschopnosť. Ide najmä o zrušenie rovnej dane, alebo zníženie príspevkov do druhého piliera. S tým súvisí druhý spôsob, ktorým ohrozí dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Nielenže oslabí druhý pilier, ale ani v prvom pilieri sa nechystá urobiť zmeny potrebné na dlhodobú udržateľnosť verejných financií.

Slovensko má totiž ten problém, že v najbližších desaťročiach bude naša populácia rýchlo starnúť, rýchlejšie ako vo väčšine iných krajín. Kým dnes pripadá na jedného človeka v dôchodkovom veku šesť ľudí v produktívnom veku, o päťdesiat rokov to bude už len 1,5 človeka v produktívnom veku. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu vysokých aktuálnych deficitov, bolo Slovensko v roku 2009 Európskou komisiou zaradené do tretej, najrizikovejšej skupiny európskych krajín z hľadiska dlhodobej fiškálnej udržateľnosti.

Vláda Ivety Radičovej si túto skutočnosť uvedomovala a predsavzala si prijať potrebné opatrenia tak, aby sme už v roku 2013 mohli byť preradení do prvej, najmenej rizikovej skupiny. Popri aktuálnom znižovaní deficitu (ku ktorému sa hlási aj Ficova vláda) sme pripravili také zmeny v dôchodkovom systéme, najmä v prvom pilieri, ktoré by zabezpečili riešenie tohto problému. Išlo o zmenu systému valorizácie z tzv. švajčiarskeho (50% podľa vývoja miezd, 50% podľa inflácie) na valorizáciu podľa dôchodcovskej inflácie, ďalej automatickú zmenu dôchodkového veku podľa vývoja strednej dĺžky života, zníženej miery zásluhovosti v prvom pilieri tak, aby dôchodky z neho neboli vyššie ako priemerný plat, ako aj automatickú zmenu aktuálnej dôchodkovej hodnoty podľa zmeny pomeru medzi prispievateľmi a poberateľmi v prvom pilieri.

Všetky tieto opatrenia Radičovej vláda schválila vo vládnych novelách zákonov a predložila do parlamentu. Kvôli predčasným voľbám však už neboli schválené a zdá sa, že Ficova vláda ich prijať nemieni. Koncom apríla 2012 schválila Ficova vláda dva zásadné dokumenty, ktoré sú súčasťou tzv. európskeho trimestra a povinne ich vypracovávajú všetky krajiny eurozóny – Národný program reforiem a Program stability.  V týchto dokumentoch z roka 2011 sa Radičovej vláda prihlásila k vyššie uvedeným opatreniam na zabezpečenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Keď si však prečítate tieto dokumenty schválené Ficovou vládou v apríli 2012, zistíte, že časti o vyššie uvedených opatreniach tam už nie sú. Vláda sa pritom vo všeobecnej rovine hlási k zabezpečeniu dlhodobej fiškálnej udržateľnosti aj zmenami dôchodkového systému, ako to chce urobiť však neuvádza. A ak niečo avizuje, tak sú to práve opatrenia, ktoré dosiahnutie tohto cieľu ohrozujú, ako je zníženie príspevkov do druhého piliera.

Takže, aby som to zhrnul a uzavrel, moje očakávania nie sú veľmi optimistické. Na jednej strane je pozitívne, že Fico sa zrejme nechce púšťať až do takých kotrmelcov a eskapád ako Viktor Orbán v Maďarsku, na strane druhej sa zdá, že Slovensko neurobí všetko, čo by mohlo a malo, aby v zostrujúcej sa globálnej konkurencii bolo čo najúspešnejšie. V zásade sa dá povedať, že globálna konkurencia je súťaž o získanie a udržanie dvoch kľúčových faktorov -  kapitálu a talentov. Na získanie toho prvého potrebujete čo najlepšie podnikateľské prostredie. Avizované opatrenia v daniach, či zákonníku práce svedčia o tom, že nepôjdeme rozumným smerom. Na vychovanie, či získanie a udržanie talentov potrebujeme zase výrazne skvalitniť vzdelanie, vedu a výskum. Tu sú problémy najmä dva. Prvým je neradostná východisková základňa, druhým zase fakt, že na zmenu je nevyhnutná nielen rozumná politika v tejto oblasti, ale aj zdroje, ktoré sú podmienené úspechom v prvej oblasti, v súťaži o kapitál.

Takže na záver. Slovensko stojí na križovatke. Od roku 1993 do roku 1998 udávala smerovanie Slovenska vláda Vladimíra Mečiara. Od roku 1998 až doteraz to boli vlády Mikuláša Dzurindu, napriek tomu, že štyri roky v rámci tohto obdobia vládol v rokoch 2006 až 2010 aj Robert Fico. O týchto štrnástich rokoch, o tomto smerovaní Slovenska, si môžeme myslieť všeličo, určite nebolo ľahké a ani bez chýb, celkom určite sa však Slovensko zmenilo výrazne k lepšiemu. Najmä ekonomicky a zahraničnopoliticky. Slovensko vďaka politike Dzurindových vlád naštartovalo ekonomiku tak, že od roku 2000 až doteraz sme mali najvyšší kumulatívny ekonomický rast spomedzi všetkých krajín EÚ27.

Teraz sme na križovatke, Robert Fico už bude musieť robiť reálnu politiku, riešiť vážne problémy a reálne formovať budúcnosť krajiny. Nezačína najšťastnejšie, uvidíme, ale aj na vlastnej koži zažijeme, aké výsledky bude mať.

Želám Vám všetko dobré a ďakujem za spoluprácu a za čas, ktorý ste venovali a venujete mojim prednáškam a Univerzite pre moderné Slovensko.