Prepis | 8. prednáška: Riadené experimenty, rozvojová pomoc a verejná politika v chudobných krajinách (Dalibor Roháč) - Univerzita pre moderné Slovensko

Na minulej prednáške sme sa rozprávali o rozvojovej pomoci a dospeli sme k záveru, že vzťah medzi objemom hospodárskej pomoci a hospodárskymi výsledkami je predmetom sporov medzi ekonómami. Rozhodne nie je zjavné, že by väčšie objemy rozvojovej pomoci viedli k lepším hospodárskym výsledkom.

Znamená to, že by sme mali úplne rezignovať na pomoc chudobným ľuďom v chudobných krajinách? Určite nie. Aj keď sa zdá byť nepravdepodobné, že rozvojová pomoc môže vytrhnúť krajiny z chudoby, stále môže byť užitočná pri riešení najpálčivejších problémov chudobných komunít. Ako ale vieme, že pomoc naozaj pomáha?

Veľká otázka toho, či rozvojová pomoc vedie rastu HDP, nemá jasnú odpoveď kvôli problému endogeneity, ktorý nás sprevádzal počas celého tohto kurzu. Neexistuje možnosť vykonať riadený experiment, ktorý by izoloval efekt rozvojovej pomoci od iných faktorov, ktoré s ňou môžu byť korelované. Našťastie ale ekonómovia prišli na spôsob, ako takéto riadené experimenty vykonávať na miestnej úrovni. Kontrolované experimenty, takzvané „randomised controlled trials“ (či RCTs) predstavujú to najnovšie a zrejme najvzrušujúcejšie, čo v ekonómii hospodárskeho rozvoja existuje.

Ako takéto experimenty fungujú? Najprv sa vyberie vzorka, na ktorej sa testuje špecifický zásah do života, ktorým môže byť napríklad zlepšený prístup k úverom, zdravotnej starostlivosti, kvalitnejšiemu vzdelaniu atď., potom sa náhodnou metódou rozdelí vzorka medzi skupinu, na ktorej sa zásah vykoná a kontrolnú skupinu, s ktorou budeme výsledky porovnávať. Náhodnosť tejto voľby je dôležitá preto, aby sme dostali v oboch prípadoch skupiny, ktoré sú v dôležitých aspektoch identické, a aby sme teda merali výlučne len efekt nášho zásahu a nie efekt iných charakteristík.

Ukážme si to na príklade. Je ním experiment, ktorý v indickom štáte Andra Pradesh v súčasnosti vedú ekonómovia Karthik Muralidharan a Venkatesh Sundararaman. Jeho cieľom je zistiť, či konkurencia medzi súkromnými a verejnými školami vedie k lepším vzdelávacím výsledkom.

Bez experimentovania by to bolo prakticky nemožné posúdiť. Ľudia, ktorí posielajú svoje deti do súkromných škôl sú pravdepodobne bohatší a môžu dopriať svojim potomkom lepšie zázemie. Ak potom deti vykazujú lepšie výsledky na súkromných školách, nemusí to byť preto, lebo tie školy sú lepšie. Ekonómovia sa teda snažili robiť experimenty, v ktorých poskytli zadarmo poukazy rodinám študentov, ktorí chodia do verejných škôl. S poukazmi potom môžu zaplatiť školné v školách súkromných. Poukazy sú rozdeľované lotériou, do ktorej sa rodiny môžu prihlásiť.

Bolo by nesprávne priamo porovnávať výsledky študentov, ktorí dostanú poukazy s kontrolnou skupinou, ktorá sa nezúčastňovala lotérie, lebo účasť samotná poskytuje informáciu o študentoch a ich rodinách. Kontrolná skupina tak musí pochádzať spomedzi tých študentov a rodín, ktorí sa prihlásili do lotérie.

 Muralidharan a Sundararaman si všimli ešte jeden problém s dizajnom takýchto experimentov. Samotný odchod žiakov do súkromnej školy môže mať efekt na kvalitu vo verejných školách. Napríklad ak odídu do súkromných škôl talentovaní a motivovaní študenti, tak nebudú môcť ísť príkladom svojim rovesníkom vo verejných školách. To môže vyústiť v zhoršení kvality vzdelávania vo verejnej škole. Ak sa odchodom zníži veľkosť tried, tak sa naopak môže zasa kvalita vzdelávania vo verejných školách zlepšiť. Verejné školy môžu tiež prijať opatrenia na to, aby im najlepší študenti neutekali do súkromných škôl.

Tento experiment rieši tento problém tak, že je nadizajnovaný v dvoch stupňoch. V prvom stupni sa lotériou rozdelia celé obce do testovacej a kontrolnej skupiny. Toto sa ale stane po tom, ako sa rodičia prihlásia do lotérie na poukazy do súkromných škôl. V druhom stupni sa lotériou pridelia poukazy rodičom v testovacích obciach. Toto dvojstupňové rozdelenie umožňuje porovnať tých, ktorí dostanú poukazy s tými, ktorí sa prihlásili v kontrolných obciach. V tých nepôjde do súkromnej školy nikto, a teda táto skupina nezažije odliv študentov z verejných škôl, či zmeny v organizácii verejných škôl, ktoré normálne kontaminujú výsledky takýchto experimentov.

Toto rozdelenie umožňuje aj merať veľkosť týchto externalít, tým že porovnáme výsledky študentov z kontrolných obcí s tými študentmi, ktorí sa prihlásili do lotérie v testovacích obciach a nevyhrali ju.

Aké sú výsledky experimentu? Predovšetkým sa ukazuje, že tieto externality nie sú veľmi významné. Odliv študentov do súkromných škôl nemá vplyv na výsledky vo verejných školách. Čo je ešte dôležitejšie, študenti ktorí prešli do súkromných škôl dosahovali merateľne lepšie výsledky v angličtine, hindštine, prírodných vedách a náuke o spoločnosti. Navyše, náklady na študenta sú v súkromných školách zhruba tretinové v porovnaní s nákladmi vo verejných školách.

Tento experiment, ktorý sa týkal vyše 180 obcí a skoro 11 tisíc domácností v kontrolných a testovacích obciach tak rigorózne ukazuje, že konkurencia vo vzdelávaní vedie k dobrým výsledkom. To je samo osebe zaujímavé. Pointou je ale to, že táto metóda sa dá použiť  a sa aj používa  k zisteniu efektov celej škály verejných politík a zásahov  od školstva cez zdravotníctvo až po justičný systém.

Na tomto výsledku z indického štátu Andra Pradesh je vidno aj obmedzenia tejto metódy. Tou hlavnou je zovšeobecniteľnosť. Dokazuje tento experiment, že konkurencia v základnom školstve je vždy a všade dobrá vec? Určite nie. Dokazuje, že je to dobrá vec celej Indii? Možno. V štáte Andra Pradesh? Asi áno. Jednoducho, problémom zostáva to, že nevieme ako veľmi sa dajú takéto výsledky zovšeobecniť.

To je asi hlavný rozdiel medzi experimentmi v spoločenských vedách a experimentmi pri testovaní napríklad liekov. Reprezentatívna vzorka pacientov bude na danú chemickú látku v lieku reagovať rovnako, bez ohľadu na ich kultúrne presvedčenie, normy, zákony, či štátnu príslušnosť. To sa ale nedá povedať o experimentoch v spoločenských vedách, kde takéto rozdiely znamenajú značnú neprenositeľnosť výsledkov.

Jedno riešenie sú veľké experimenty. Britské Ministerstvo pre medzinárodný rozvoj, tzv. DfID vedie experiment v Demokratickej republike Kongo, pri ktorom poskytuje financovanie na školy, zdravotnú starostlivosť a inú infraštruktúru v celkovej hodnote 90 miliónov libier. Testovacia skupina je 1,8 milióna ľudí a menšie, ale obdobné množstvo je v skupine kontrolnej. Je možné, že ide o jeden z najväčších takýchto experimentov vôbec a je jasné, že jeho výsledky skôr povedú k zovšeobecniteľným záverom než menšie testy.

Problém je ale ten, že takéto experimenty sú mimoriadne drahé. Spravidla sa teda ekonómovia budú musieť uskromniť s experimentmi relatívne malými, čo však neznamená, že nebudú užitočné. Pokiaľ by donori, či už súkromní alebo verejní, systematicky testovali svoje rôzne formy pomoci na populáciách v krajinách, ktorým sa snažia pomôcť, rozvojová pomoc by fungovala oveľa lepšie a zahŕňala by oveľa menej plytvania.

S touto myšlienkou sa s Vami rozlúčim. Počas nášho kurzu sme sa zaoberali ako veľkými otázkami ekonomického rastu a ekonomickej histórie, tak aj otázkami viac aplikovanými. Nie na všetky otázky sme našli odpoveď, ale dúfam, že ak aj ste z kurzu zostali zmätení, že ste zmätení na vyššej úrovni než predtým.

Veľmi si cením Vašu spätnú väzbu, tak mi prosím píšte Vaše reakcie na adresu dalibor.rohac-at-gmail.com, pripadne cez Twitter, na @daliborrohac. Ďakujem a teším sa na osobné alebo internetové stretnutie!