Prepis | 8. prednáška: Teória vyhliadok - Prospect Theory (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Milí študenti,

máme tu poslednú prednášku 3. trimestra 4. ročníka našej univerzity. Dnes uzavrieme celý trimester, ktorý sme venovali téme omylov a skreslení v ľudskom myslení. Alebo inak povedané, hľadaniu odpovede na otázku ,,Prečo ľuďom šibe?“ 

Výsledky svojich skúmaní ohľadom racionality a iracionality ľudského myslenia a konania pretavili Kahneman a Tversky do Teórie vyhliadok (Prospect Theory), alebo inak povedané, do analýzy rozhodovania sa za rizika. Práve takto sa volal ich článok, ktorý uverejnili v časopise Econometrica v roku 1979 a ktorý sa stal základom novej vednej disciplíny, behaviorálnej ekonómie.

V zásade ide o to, že dovtedy vychádzala ekonómia z teórie racionálnej voľby, ktorej autormi boli matematik John von Neumann a ekonóm Oskar Morgenstern. Vychádzala z toho, ako by sa rozhodovali ľudia, keby sa rozhodovali prísne racionálne. Ako však už vieme, ľudia sa nerozhodujú vždy racionálne, Systém 1 sa mýli dosť často a ani Systém 2 nie je neomylný. Jeden z významných behaviorálnych ekonómov Richard Thaler zaviedol dva rôzne pojmy – „ekon“ je teoretický, vždy plne ekonomicky racionálne sa správajúci jedinec a „bežný človek“, ktorý je skutočným človekom, ktorý sa správa tak, ako sa správa. Niekedy racionálne, inokedy iracionálne. A prospektová teória skúma, kedy a prečo dochádza k odchýlkam medzi správaním bežných ľudí a ekonov, aké sú pravidlá skutočného rozhodovania sa v skutočných (alebo modelových) situáciách.

Základnými poznatkami prospektovej teórie je, že posudzovanie rôznych možností a alternatív je vždy viac relatívne, ako absolútne, a že existuje silná averzia k strate.

Dôležitosť relatívneho posudzovania znamená, že pri hodnotení a vnímaní viacerých možností je veľmi dôležitý princíp referenčného bodu a princíp klesajúcej citlivosti.

Princíp referenčného bodu znamená, že silu a mieru zisku, alebo straty posudzujeme nie z absolútneho hľadiska, ale skôr relatívne a v porovnaní s niečím, čo považujem za normu, alebo za priemer. Napr. zvýšenie platu o 100 eur bude zásadne inak vnímať zamestnanec s platom 800 eur, ako zamestnanec s platom 4000 eur. Podobne silno a pozitívne budú vnímať rast platu o rovnaké percento, napr. o 10%. Referenčným bodom je v tomto prípade výške platu.

Alebo, ak sa v priemere zvyšujú vo firme platy o 10% a XY dostane pridané 5%, tak to vníma inak, ako keby sa v priemere zvyšovali platy o 2% a on by dostal pridaných tých istých 5%. Referenčným bodom je v tomto prípade priemerný rast miezd.

Princíp klesajúcej citlivosti znamená, že rozdiel medzi 100 eur a 200 eur je vnímaný ako omnoho väčší, ako rozdiel medzi 900 eur a 1000 eur, aj keď je to stále 100 eur.

A napokon averzia k strate znamená, že rovnakú výšku možnej straty vnímame omnoho silnejšie ako rovnakú výšku možnej výhry. Averzia k strate je všadeprítomná a je veľmi silná, čo má tiež až prekvapujúco silné a dôležité dôsledky a súvislosti v mnohých oblastiach.

Na ilustráciu averzie k strate. Opakované pokusy potvrdili, že veľká väčšina ľudí odmietne návrh, pri ktorom si môžu vsadiť, že ak padne jedna strana mince, tak prehrajú 100 eur, ale ak padne druhá strana mince, tak vyhrajú 150 eur. Stratu 100 eur, ktoré majú a mohli by ich stratiť, považujú za väčšiu ujmu, ako zisk 150 eur, ktoré nemajú a mohli by ich získať. Pritom pravdepodobnosť straty a zisku je rovnaká. V tomto prípade by sa koeficient averzie k strate rovnal 1,5 a Kahnemanove pokusy ukázali, že zväčša sa pohybuje niekde medzi 1,5 až 2,5. Samozrejme, závisí to aj od výšky stávky a Vašich príjmových pomerov. Ak by išlo o sumu, ktorá pre Vás nič neznamená, tak je koeficient averzie k strate nižší, ak by však išlo o sumu, ktorej strata by Vás zruinovala, tak by tento koeficient bol omnoho vyšší a zrejme by ste takéto riziko neakceptovali ani pri mnohonásobne vyššej možnej výhre.

Vyššie uvedené princípy (averzia k strate, referenčný bod a klesajúca citlivosť) vedú k ďalším zaujímavým deformáciám, alebo ak chcete systematickým výkyvom v ľudskom správaní a rozhodovaní. Averzia k strate je napríklad úzko spojená s tým, že mozog človeka (ale aj iných živých tvorov) je nastavený tak, že dáva prioritu zlým správam a signálom pred dobrými. Je to tak bez toho, aby sme si to uvedomovali a je to evolúciou vyvinutý sebaobranný mechanizmus. Hrozby majú v našej mysli prednosť pred príležitosťami a tak to má byť. Asi aj preto je potom napríklad úspešné komerčné spravodajstvo také, aké je.

Ďalším dôsledkom averzie k strate je obrana status quo. Všetci reformátori, všetci ktorí presadzujú zmeny vedia, aké je to ťažké, aký silný je strach zo zmien a ako ťažko sa tieto zmeny robia. Ľudia, ale aj zvieratá, omnoho viac a srdnatejšie bojujú proti utrpeniu straty, ako za získanie výhody. Aj to vysvetľuje, prečo pri zvieracích súbojoch o teritórium, alebo o samice častejšie vyhrávajú tí, ktorí bránia to, čo majú, ako ich vyzývatelia.

Averzia k strate je aj v pozadí neochoty meniť bydlisko, prácu, partnera a podobne. Je to možno len moja špekulácia, ale mám pocit, že ľudia v USA sú oproti Európanom pozitívnejšie naladení a pružnejší pri zmene práce a bydliska aj preto, že historicky odchádzali za oceán najmä ľudia s nižšou averziou k riziku, čo je prirodzené.

Ďalším faktorom ovplyvňujúcim ľudské správanie a rozhodovanie je tzv. majetnícky efekt. Vzniká vtedy, ak k hodnotu nejakej veci posudzujeme nielen z finančného hľadiska, ale aj z hľadiska emocionálneho. Napríklad ak nám nejaká vec tak prirástla k srdcu, že by sme ju nepredali ani vtedy, keby nám za ňu ponúkali viacnásobne viac, ako bola jej cena. Thaler popisuje príklad svojho profesora, ktorý bol zástancom teórie racionálnej voľby a zároveň milovníkom vína. Pri nakupovaní vína mal maximálnu hranicu 35 USD za fľašu, predával však len vtedy, ak mu niekto ponúkol viac ako 100 USD za fľašu. Majetnícky efekt samozrejme nevzniká vtedy, ak sa jedná o tovar, ktorý slúži vyslovene a len na rutinné obchodovanie.

Vyššie uvedené poznatky psychológie a behaviorálnej ekonómie vyústili do vzniku tzv. libertariánskeho paternalizmu. Jeho hlavnými predstaviteľmi sú ekonóm Richard Thaler, o ktorého sme aj dnes spomínali a právny vedec Cass Sunstein a ich slávna kniha Nudge (po česky „šťouch“, slovensky snáď „postrčenie“). Aj keď sa zdá, že pri „libertariánskom paternalizme“ ide podobný významový nezmysel ako „kapitalistický komunizmus“, nie je to tak. Táto škola vlastne propaguje minimálnu úlohu štátu a voľný trh, ale s výnimkami tam, kde sa ľudia s veľmi veľkou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú rozhodovať nesprávne ako z hľadiska vlastných záujmov, tak aj z hľadiska verejného záujmu a v týchto prípadoch navrhujú nepriamo ich postrčiť k rozhodnutiu správnemu. A to postrčenie majú zabezpečiť pravidlá (teda vláda). Ako príklad môže slúžiť motivácia na sporenie si na dôchodok, prípadne aj povinná, alebo automatická účasť v druhom dôchodkovom pilieri, alebo ochrana slabších pred zneužitím informačnej asymetrie, prípadne také pravidlá zverejňovania informácií, ktoré vytvárajú motiváciu k spoločensky žiaducejšiemu správaniu. Viac o libertariánskom paternalizme a knihe Nudge si povieme v niektorom z ďalších trimestrov našej UPMS.

Ďakujem Vám za pozornosť a za vernosť, ktorú prejavujete nášmu projektu. Želám Vám pekné leto, prázdniny a dovolenky. V ďalšom ročníku univerzity pripravujeme pre Vás ďalších zaujímavých prednášateľov a aj nové témy. Počas letných mesiacov sa máte načo tešiť, čaká Vás malé prekvapenie, o ktorom sa dozviete viac už čoskoro.

Želám všetko dobré!