>> <<
UPMS má už 6979 študentov 6979
Nová súťaž - doštuduj za odmenu - Výhercovia

Plyn ktorý smrdí

Piatok, 6. 9. 2013

Ficova vláda schválila odkúpenie stratovej časti SPP, ktorá predáva plyn domácnostiam za nižšie ceny, ako sú jeho náklady na nákup a distribúciu. K takémuto, stratovému  konaniu už počas prvej Ficovej vlády tlačil podnik on osobne aj ním ovládaný regulačný úrad. Neuzavreté spory z tohto obdobia boli jednou z dôležitých príčin, prečo sa nemecký a francúzsky investor rozhodli z SPP vystúpiť a predať ho Energetickému a průmyslovému holdingu (EPH), teda českým a slovenským oligarchom. Štát pritom mal nohu medzi dverami a mohol takémuto predaju zabrániť. Radičovej vláda to chcela urobiť, Ficova vláda však hneď po nástupe transakciu umožnila. A teraz navyše preberá na seba staré straty a dopredu avizuje, že bude vytvárať a preberať aj straty nové.

Vláda sa tvári, že odkúpenie akcií SPP nebude štát nič stáť, pretože sa to neudeje cash platbou, ako sa pôvodne predpokladalo, ale prebratím dlhu vo výške 59 mil. eur. Samozrejme, že je to úplne jedno. Pre EPH je to naozaj skvelý biznis. Zbavia sa nielen stratového biznisu, ale aj starých dlhov a ešte aj budúceho naťahovania sa s Ficom ohľadom cien plynu pre domácnosti a teda aj ďalších, nových strát.

Zároveň to vytvára nepochybne zaujímavé možnosti aj pre sponzorov strany Smer, ktorí sú veľkoodberateľmi plynu a budú ho odoberať od 100% štátom (čítaj Smerom) vlastneného podniku. Napríklad taký paroplynový cyklus, ktorý vraj zmenil majiteľa a už ho nevlastní Penta, ale jeden z najsilnejších zakladateľov a sponzorov Smeru.

Fico na tom samozrejme zarobí tiež. Už samotný súhlas so vstupom nových investorov  podľa môjho názoru nebol zadarmo a politicky ryžuje už dnes plným priehrštím. Dokonca sa ani nesnaží zakrývať svoje motivácie, keď vyhlásil: „Získavame totálnu kontrolu nad cenami plynu. Nemusíme sa obávať, že by prišlo k nejakému zvyšovaniu cien plynu pre domácnosti od začiatku budúceho roka.“ Veď áno, začiatkom budúceho roka sa naplno rozbehne prezidentská kampaň. V dojemnom súzvuku s premiérom pracuje aj denník Pravda, ktorý priniesol informácie o transakcii pod príznačným titulkom: „Štát kupuje SPP, rodiny budú mať lacný plyn.“

Transakcia je teda veľmi výhodná pre EPH, sponzorov Smeru a aj pre Roberta Fica, je však nevýhodná pre štát a jeho občanov. Hlavné dôvody sú nasledovné:

  1. Absencia strategického investora v tejto časti SPP, vyššie riziko korupcie, klientelizmu a zlého manažmentu
  2. Reálny predpoklad rýchlo narastajúcej straty štátom vlastneného podniku nielen z dôvodu 100% štátneho vlastníctva, ale aj z dôvodu avizovaného zámerného držania cien pod úrovňou nákladov
  3. Disproporcie na energetickom trhu – umelo nízko držané ceny jednej energetickej komodity narúšajú konkurenčné prostredie a navyše vyvolávajú iracionálne stimuly s vysokými priamymi aj nepriamymi nákladmi a dôsledkami. Stačí si spomenúť, ako v minulosti umelo nízko držané ceny plynu stimulovali k nezmyselnej plynofikácii aj tam, kde to nemalo opodstatnenie a bolo ekonomicky neodôvodnené
  4. Z vyššie uvedených iracionálnych stimulov vyplýva následne aj vyššia závislosť na dovoze plynu a tým aj naša vyššia závislosť na Rusku a nižšia motivácia na využívanie domácich energetických zdrojov, napríklad biomasy
  5. Robiť sociálnu politiku cez deformáciu cien je ten najhorší, najdrahší a najmenej spravodlivý spôsob sociálnej politiky. Priame a nepriame dôsledky deformovaných cien pre ľudí budú v konečnom dôsledku mnohonásobne vyššie ako úspora domácností, pričom nižšie ceny plynu sa nebudú dať poskytnúť len nízkopríjmovým skupinám, ale cez umelo nižšie udržiavané ceny bude štát dotovať plyn aj tým, ktorí si ním budú vykurovať svoje kryté bazény a miliónové vily. Nehovoriac o veľkoodberateľoch plynu blízkych vládnej strane, ktorí, obávam sa, nebudú schopní odolať pokušeniu využiť túto situáciu.
  6. Ďalšie riziko spočíva v dlhodobej neudržateľnosti takejto deformácie cien a v nevyhnutnom následnom enormnom raste so všetkými dôsledkami
  7. A napokon, štát takýmito krokmi vytvára nebezpečný precedens. Ak sa dá takýmto spôsobom zabrániť vyšším cenám plynu, prečo to štát neurobí pri elektrine, vode, teple, alebo aj pri základných potravinách? Obávam sa, že takéto kroky môžu posilniť nielen dopyt zo strany voličov po takýchto riešeniach, ale aj ich ponuku zo strany budúcich, nových populistov.

Pri písaní tohto blogu ma prepadá zvláštny pocit deja vu. Veď toto všetko sme už raz zažili. A nebolo to tak dávno, pred privatizáciou SPP, za vlády Vladimíra Mečiara, to fungovalo presne tak, ako sa to teraz chystá urobiť Robert Fico.

O privatizácii SPP narozprávali mnohí politici veľmi veľa a zväčša išlo o politicky motivované hlúposti. Zvlášť sa činil práve R. Fico, ktorý ju s obľubou nazýval ekonomickou vlastizradou. Uznávaná OECD vo svojej správe o slovenskej ekonomike z roku 2002 túto privatizáciu vyzdvihla a uviedla aj dôvody svojho pozitívneho hodnotenia. Po prvé, vysoká cena predstavovala významný prílev kapitálu a priniesla príjmy umožňujúce urýchliť reformu dôchodkového systému a znížiť verejný dlh, po druhé predaj SPP strategickému zahraničnému investorovi obmedzuje priestor na politické vplyvy a zásahy, ktoré sa v minulosti ukázali ako problematické, po tretie zahraničné vlastníctvo pravdepodobne zvýši efektivitu a kvalitu služieb, pretože súkromný investor je motivovaný k ziskovosti a po štvrté, predaj posilní SPP a umožní jeho rozvoj na čoraz väčšmi liberalizujúcom sa európskom plynárenskom trhu (OECD Economic SurveysSlovak Republic 2002,str. 128).

Dovolím si tvrdiť, že všetky tieto efekty sa viac, alebo nemej v priebehu posledných desiatich rokov dostavili. Zároveň je však dnes jasné, že do budúcna bude opak pravdou. Namiesto príjmov vláda preberá stratu a avizuje ešte väčšiu. Dlh rastie a dôchodkový systém vláda okliešťuje. Zväčšuje sa priestor pre politické vplyvy a zásahy, ktoré sa v minulosti ukázali ako problematické. Namiesto silných, zahraničných strategických investorov máme v ziskovej časti podniku miestnych oligarchov a nemyslím si, že kroky vlády posilňujú rozvoj podniku na liberalizujúcom sa európskom plynárenskom trhu.

Ten plyn smrdí, pán premiér. Smrdí populizmom, korupciou, klientelizmom, nehospodárnosťou, plytvaním a zásadnými rozpormi nielen s ekonomickou racionalitou, ale aj s verejným záujmom.



Páči sa vám tento príspevok? Zdieľajte ho s priateľmi!