Prežije eurozóna?
Piatok, 19. 8. 2011
V súvislosti s dlhovou krízou a s ňou súvisiacim ohrozením eura silnejú hlasy, ktoré hovoria, že od začiatku bolo ilúziou snažiť sa o jednotnú menu bez jednotnej fiškálnej politiky a teda, že nevyhnutnou podmienkou udržania eura a eurozóny je vytvorenie fiškálnej únie.
Som zástancom eura, avšak fiškálnu úniu odmietam. A tvrdím, že zástancovia fiškálnej únie v skutočnosti euro ohrozujú. Teoreticky síce majú pravdu, že ak by sa podarilo fiškálnu úniu presadiť a v praxi implementovať, tak euro by mohlo fungovať. Problém je však v tom, že v praxi sa ju implementovať nepodarí. Dôvody sú prosté, fiškálna únia znamená aj úniu transferovú a to je politicky neudržateľný koncept. Ale nielen to, ak by aj politicky udržateľný bol a umožnil udržať euro pri živote, obávam sa, že cenou by bolo spomalenie konkurencieschopnosti takejto eurozóny v zostrujúcej sa globálnej konkurencii.
Otázka teda znie, či sa dá euro udržať aj bez fiškálnej (a teda aj transferovej) únie. Myslím, že áno, a som presvedčený, že by sme sa o to mali pokúsiť. Do dnešnej situácie sme sa totiž nedostali (aspoň primárne nie) kvôli tomu, že nemáme fiškálnu úniu. Hlavnou chybou bolo nedodržiavanie pravidiel hry, ktoré sme si sami určili.
Prijatie Grécka za člena eurozóny s dlhom blízkym 100% HDP, zmäkčenie Paktu rastu a stability ako reakcia na jeho nedodržiavanie zo strany Nemecka a Francúzska v roku 2005, akceptovanie rastu dlhu zo strany mnohých krajín eurozóny vysoko nad úroveň maastrichtských kritérií atď., atď. Dôsledkom toho bolo potom aj porušenie non bail-out klauzuly Lisabonskej zmluvy pri pomoci Grécku v máji 2010, nakupovanie gréckych dlhopisov zo strany ECB, a sme tam, kde sme.
Za úplne najvážnejší problém a najdôležitejšiu príčinu vzniku dnešných problémov však považujem morálny hazard vyplývajúci z presvedčenia trhov, že krajina eurozóny nemôže zbankrotovať. A zlé je, že táto viera sa ukázala správna. Predstava, že môže existovať biznis, ktorý je výnosný a je zároveň spojený s nulovým rizikom, je absurdná a je v rozpore nielen s elementárnymi princípmi fungovania trhovej ekonomiky ale aj s logikou a spravodlivosťou. Riziko totiž existuje vždy, ale je veľmi nebezpečné, ak výnosy inkasujú jedni a náklady iní. Presne to sa stalo a to je zásadný problém. A to je aj ďalší dodatočný dôvod, prečo je transferová únia politicky, ale aj eticky neprijateľná.
Práve mäkké, nedostatočné, či nevynucované pravidlá, spolu s „nemožnosťou“ bankrotu krajín ako dlžníkov viedlo k tomu, že Grécko si mohlo roky požičiavať za podobných podmienok ako Nemecko napriek tomu, že vývoj reálnej konkurencieschopnosti a fiškálnej udržateľnosti týchto krajín išiel takmer protismerne. Len na ilustráciu, reálne mzdy v Nemecku klesli v rokoch 1999 – 2009 o 5,8%, kým v Grécku stúpli o 44,5%. Rozdiel vo verejnom sektore bol ešte väčší (+0,9% vs. +76,7%).
Predpokladom fungovania menovej únie je konvergencia. Môžeme ju však dosiahnuť v zásade dvoma spôsobmi, obidva poznáme z rokov postkomunistickej transformácie. Nemecko má skúsenosť s transferovou konvergenciou východného Nemecka, ktorá stála stovky miliárd eur a napriek tomu nebola a nie je ani rýchla, ani ľahká. Ostatné postkomunistické krajiny prechádzajú viac, alebo menej úspešnou transformačnou konvergenciou bez takýchto transferov a je to proces síce neľahký, ale obojstranne prospešný (win-win) pre staré aj nové členské krajiny a v zásade bez fiškálnych transferov. Práve nové členské krajiny eurozóny (Slovinsko, Slovensko a Estónsko) dosiahli v oblasti konvergencie najväčšie pokroky a to im aj umožnilo do eurozóny vstúpiť.
Problém udržateľnosti menovej únie bez únie fiškálnej totiž nespočíva v rozdielnej ekonomickej a životnej úrovni jednotlivých členských krajín. Problémom je divergencia v konkurencieschopnosti a fiškálnej udržateľnosti v spojení s absenciou možnosti bankrotu krajiny. Takže inak povedané, ak budeme mať jasné, prísne a vymožiteľné pravidlá, ktoré zabránia divergencii v konkurencieschopnosti a fiškálnej udržateľnosti a zároveň budeme mať jasné pravidlá bankrotu krajín, ktoré zabránia morálnemu hazardu (zisky inkasujú banky, straty daňoví poplatníci), tak eurozóna má šancu vydržať a prežiť. Otázka je, či aj v dnešnom zložení.
Dnes sa samozrejme nachádzame v nesmierne zložitej situácii. Angažovanosť veľkých (systémovo dôležitých) bánk ako veriteľov problematických krajín a prepojenosť globálnych finančných trhov vytvára hrozbu prenosu nákazy a vzniku európskej, či dokonca svetovej krízy. Ak existuje šanca vyhnúť sa jej, musíme preto urobiť všetko, čo je v našich silách a možnostiach. Aj preto je nevyhnutné, čo najskôr implementovať závery Európskej rady z 21.7. Fiškálna a transferová únia však dlhodobým a skutočným riešením určite nie je.
Uverejnené v denníku Handelsblatt, dňa 19. augusta 2011.
