>> <<
UPMS má už 6956 študentov 6956
Nová súťaž - doštuduj za odmenu - Výhercovia

Sulíkov vabank so Slovenskom

Štvrtok, 29. 9. 2011

Situácia je vážna. Nielen na slovenskej politickej scéne a nielen z hľadiska udržateľnosti vládnej koalície a pokračovania v reformách a v ozdravovaní verejných financií. Ešte vážnejšia je v eurozóne – v hre je prežitie eura či dokonca Európskej únie, v hre je bezpečnosť úspor ľudí a istota ich zamestnania.

Keďže sa zúčastňujem verejnej diskusie, ale aj rozhodovania o týchto otázkach doma aj v zahraničí, dovoľte mi prvý postreh. Vážnosť situácie sa u nás doma hrubo podceňuje a prevláda extrémne zjednodušené videnie súčasnej krízy.  Veľkou mierou k tomu prispieva aj plytkosť verejnej diskusie a úbohý stav slovenských médií, ktoré omnoho viac zaujímajú domáce politické konštrukcie, konšpirácie a manipulácie. Či už reálne alebo umelé, nimi živené a niekedy aj vytvárané.

Vážnejšie než rok 2008

Predmetom politického sporu troch strán vládnej koalície so stranou  SaS Richarda Sulíka je postoj k rozšíreniu kapacity a flexibility EFSF tak, ako to bolo dohodnuté 21. júla na summite hláv štátov a premiérov krajín eurozóny. Dohodnuté aj hlasom slovenskej premiérky. Názory na toto rozhodnutie sú rôzne a určite nie je bez rizík a rozporov. Pozrime sa však na to, ako sa na vec pozerajú tí, ktorí nesú zodpovednosť za to, ako sa veci vyvinú. A to sú politici a medzinárodné inštitúcie, ktoré majú riešenie finančných a dlhových kríz v náplni práce, teda napríklad Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka (SB).

Tento článok píšem vo Washingtone, na výročnom zasadnutí MMF a SB.  Aj tieto inštitúcie vo svojich vyhláseniach  urgujú potrebu väčšej akcieschopnosti eurozóny v prijímaní protikrízových záchranných opatrení, vrátane rozšírenia kapacity a flexibility EFSF. MMF považuje promptnú implementáciu júlových záväzkov ohľadom EFSF za súčasť nevyhnutného minima opatrení na stabilizáciu vývoja v eurozóne. Zároveň naznačuje, že ďalšie rozšírenie kapacity a inštrumentária EFSF môže napomôcť udržaniu stability v dlhodobejšom horizonte. Na všetkých stretnutiach tu vo Washingtone sa zdôrazňuje, že globálna ekonomika je v ťažkej situácii a epicentrum dnešných problémov leží v eurozóne. George Soros napríklad včera na panelovej diskusii vyhlásil, že terajšia kríza je vážnejšia, ako tá v roku 2008.

Pred pár dňami som bol na euroskupine v poľskej Vroclavi, na ktorú osobne zavítal americký minister financií Timothy Geithner, aby apeloval na krajiny eurozóny presne v tomto istom zmysle. Podobne sa vyjadrili aj vrcholní čínski predastavitelia. Aj toto svedčí o tom, že situácia v eurozóne je vážna, dokonca taká vážna, že to môže mať veľký negatívny dopad na svetovú ekonomiku.

Lamentovanie nad minulosťou

Je pravda, že rôzni analytici a akademici majú na vec rôzne názory a že nie je problém akýkoľvek názor podoprieť citátom ako tak známej autority. Vysoko prevažujúca časť z nich však nespochybňuje vážnosť situácie a nevyhnutnosť záchranných opatrení, vrátane rozšírenia kapacity a flexibility EFSF. Platí to aj o názoroch najrešpektovanejších komentátorov najvplyvnejších európskych a svetových ekonomických periodikách ako sú Financial Times, The Economist či Handelsblatt.

Na ilustráciu pár citátov z minulotýždňového vydania The Economist, týždenníka ktorý bol vždy protrhovo orientovaný a nikdy nebol nekriticky eurooptimistický. Citáty sú z redakčného článku, teda k týmto názorom sa hlási oficiálne redakcia najrenomovanejšieho ekonomického týždenníka na svete.

Najskôr k tomu, či je situácia vážna. Economist píše, že „pokiaľ politici nepresvedčia svet, že sú schopní konať rýchlejšie ako trhy vsádzajúce proti euru, jednotná mena čelí krachu (…) hrozbe nečelí len euro, ale aj Európska únia samotná a stabilita svetovej ekonomiky.“

Economist sa vyjadruje aj k nákladom záchranných opatrení a potvrdzuje, že dnes neexistuje na výber z dobrých a zlých riešení, ale len zo zlých a ešte horších. Konkrétne píše, že „náklady budú veľké (…), ide však o to, že alternatívy sú oveľa horšie. Toto je holá pravda, ktorú najmä Angela Merkelová, musí vysvetliť svojim voličom“. A ktorú, dodávam ja, by mal konečne pochopiť aj Richard Sulík.

Ohľadom predmetu nášho koaličného sporu, rozšírenia kapacity a flexibility EFSF, ktoré my podporujeme a Sulík odmieta, Economist píše, že to bolo „najužitočnejším výsledkom júlového summitu“.

Economist sa v redakčnom článku vyjadruje aj k argumentom, o porušovaní pravidiel, ktoré Richard Sulík považuje za dostatočný dôvod na odmietnutie navýšenia EFSF. Aj tu je názor renomovaného týždenníka jasný, citujem: „Nemeckí veritelia, grécki dlžníci, euroskeptickí Briti môžu len nariekať, že toto im pri zrode eura sľubované nebolo. Úplná pravda, bohužiaľ však zároveň úplne irelevantné. Otázka dnes nestojí tak, či bolo euro správne vysvetlené a podané, alebo či to bol od začiatku zlý nápad. V prvom rade dnes treba odpovedať na otázku, či euro stojí za záchranu. Bol by teraz lacnejší rozpad?“

Economist odpovedá aj na túto otázku a jeho záver je jednoznačný. Bez zvýšenia akcieschopnosti eurozóny, vrátane rozšírenia kapacity a flexibility EFSF, rozpad eura hrozí. A nech by k nemu došlo akýmkoľvek spôsobom, doplatia na to všetci a ohrozená môže byť nielen spoločná mena, ale omnoho viac. Ako píše, „nakoniec by sa mohol zrútiť jednotný trh, ktorý predstavuje kostru Európskej únie a povojnovej stability“.

Porovnanie nákladov

Ohľadom nákladov hroziaceho rozpadu eurozóny Economist vychádza zo štúdie švajčiarskej banky UBS, ktorá odhaduje, že rozpad eurozóny by mohlo znamenať vo veľkých a stabilných krajinách ekonomický pokles o 20 – 25% v prvom roku a v krajinách menších a zraniteľnejších, medzi ktoré patrí aj Slovensko, hrozí pokles ekonomiky dokonca v rozsahu 40 až 50%. V ďalších niekoľkých rokoch potom pokles na polovičnej až tretinovej úrovni oproti prvému roku. Spomeňme si, čo znamenal pre Slovensko pokles ekonomiky v roku 2009 o necelých 5%. Okrem iného aj 140-tisíc nových nezamestnaných.

Economist pripúšťa, že tieto odhady môžu byť hrubé a nepresné, ale zároveň konštatuje, že „bezprostredný účet za rozpad jednotnej meny by bol určite v rádoch biliónov eur. Naproti tomu úspešná záchrana sa zdá výhodná. Spočítajte peniaze už vynaložené na záchranu a to, čo bude potrebné na rekapitalizáciu bánk prípadne na straty ECB, a celkový účet bude stále len v stovkách miliárd eur. (…) Eurozóna nehorázne flirtuje s kolapsom a to napriek tomu, že dostupná záchrana je možná“.

Vráťme sa teraz k nám domov. Ako reagujú v tejto situácii strany vládnej koalície? Tri z nich rešpektujú vážnosť situácie a sú pripravené, napriek finančným ale aj politickým nákladom, za toto menšie zlo hlasovať.

Vážnosť situácie spochybňuje štvrtá koaličná strana, SaS, pričom jediný argument, ktorým vyššie spomínané hrozby a varovania odmieta je, že „to je len také bu bu bu“. Zároveň neponúka žiadnu alternatívu namiesto riešenia, ktoré odmieta. Keby to nebolo také vážne, tak by to bolo smiešne.

O vážnosti situácie podľa môjho názoru svedčí aj skutočnosť, že Sulík a jeho strana sú vo svojom postoji politicky osamotení nielen na Slovensku, ale aj v Európe. A to napriek tomu, že podpora EFSF a záchranných opatrení nie je nikde populárna téma. Zo slovenských parlamentných strán sa k nemu pridala len Slotova SNS a v európskom priestore počuť Sulíkov hlas len v súzvuku s Geertom Wildersom z Holandska a Heinz-Christianom Strachem z Rakúska. Áno, obaja sú predsedami xenofóbnych, nacionalistických strán. A skoro som zabudol na stranu Praví Fíni. Nevylučujem, že existujú aj iné strany, ktoré sú proti, s najväčšou pravdepodobnosťou však pôjde o podobné zoskupenia. Slovinský minister financií mi napríklad tu vo Washingtone povedal, že napriek tomu, že padla vláda, slovinský parlament v najbližších dňoch EFSF schváli a otvorene sa proti nemu stavia a hlasovať proti bude len jedna strana – nacionalisti.

Hrdo smerom k skaze

Situácia je o to vážnejšia, že prípadné slovenské neschválenie zmien v EFSF by malo za následok jeho celkové zablokovanie a teda naozaj reálne riziko toho, o čom píšem vyššie a pred čím varujú MMF, SB, ECB, Európska komisia, The Economist, The Financial Times, politici takmer všetkých štandardných strán v Európe, atď, atď. Všetci to vidia, len Richard Sulík nie.

Nevidieť všetky tieto fakty a túto realitu a dokonca sa aktívne hlásiť k tomu, aby sme my, Slovensko, zabránili schváleniu navýšenia kapacity a flexibility záchranného mechanizmu na ktorého potrebe sa všetci ostatní zhodli, mi pripadá také šialené, že tomu naozaj nemôžem uveriť. Richard Sulík hrá vabank a do banku nevkladá nič menšie ako je Slovensko, jeho meno a jeho budúcnosť.

Dovoľte mi na záver malú analógiu. Richard Sulík sa správa ako lodník, ktorý po zrážke veľkej lode s ľadovcom odmietne splniť rozkaz kapitána a spustiť na vodu záchranné člny. Navyše bráni iným urobiť to. Argumentuje tým, že k zrážke by nebolo došlo, keby kapitán a dôstojníci dodržiavali pravidlá navigácie a prípadne, že si myslí, že aj teraz sa mýlia a riziká vyhodnotili zle a že podľa neho je hrozba potopenia lode len takým bu bu bu.

Áno, sme na jednej lodi a situácia je vážna. Je vážna pre všetkých, bez ohľadu na to, ktorou triedou cestujú. Pre nás, malých a zraniteľných je situácia ešte vážnejšia, ako pre silných a stabilných. Tí vydržia plávať dlhšie aj po potopení lode.

 



Páči sa vám tento príspevok? Zdieľajte ho s priateľmi!