>> <<
UPMS má už 6952 študentov 6952
Nová súťaž - doštuduj za odmenu - Výhercovia

Žijúce obete komunizmu, ktoré november 1989 oslavovať nebudú

Piatok, 14. 11. 2008

Obetí komunizmu je bezpočet. Najtragickejšími obeťami je až sto miliónov ľudí na celej zemi, ktorí prišli kvôli tejto zločinnej ideológii o to najcennejšie – o život (Čierna kniha komunizmu, Agora, Bratislava 1999). Ďalšie stovky miliónov ľudí prišli o zdravie, príbuzných, majetok, ale aj o perspektívu, dôstojnosť a slobodu.

V tomto článku však chcem písať o iných obetiach komunizmu. O tých, ktorých komunizmus nepripravil ani o život, ani o príbuzných, ani o majetok, ale pritom sú poľutovaniahodnejšími obeťami tohto režimu, ako tí ktorým zobral všetko. Chcem písať o ľuďoch, ktorí za komunizmom cítia nostalgiu, alebo ho dokonca bránia. O tých, ktorí si nevšimli november 1989, o tých, ktorí tvrdia, že ľuďom ako sú oni, sa po novembri 1989 žije horšie ako pred ním. Nie je ich málo, podľa aktuálneho prieskumu je ich na Slovensku dokonca viac (48%), ako tých, ktorí tvrdia opak (40%).

Nechcem vôbec brať ľuďom právo na to, aby si sami, slobodne vyhodnotili, ako sa im žije, vrátane slobodného porovnávania života pred novembrom 1989 a takmer dvadsať rokov po ňom. Len si jednoducho myslím, že nie je pravda, že sa väčšine ľudí na Slovensku dnes žije horšie, ako pred rokom 1989. Mohol by som argumentovať číslami o reálnej kúpnej sile príjmov, vrátane distribúcie príjmov, o posune v kvalite potravín, spotrebných tovarov a služieb, o raste vybavenosti domácností, počte vycestovaní do zahraničia atď., atď. Pre tých, ktorí by namietali, že nielen chlebom je človek živý, by som mohol uviesť k akým výrazným pozitívnym zmenám došlo v strednej dĺžke života, v kvalite životného prostredia, v počte mladých ľudí, ktorí majú šancu získať vysokoškolské vzdelanie, v počte interrupcií, v možnostiach sebarealizácie, v prístupe k dielam slovenskej a svetovej kultúry a podobne.

Ako si teda vysvetliť tento rozpor medzi realitou a jej vnímaním?

Po prvé, prehnane pozitívne očakávania po páde komunizmu, najmä z dôvodu neuvedomenia si miery deformácií a nákladov komunizmu. Pamätám si na jeden z transparentov z novembra 1989, ktorý znel: „Za Komárka bude kačka ako marka“ (Pre neskôr narodených, Komárek bol ekonomický podpredseda prvej ponovembrovej federálnej vlády, kačka bola československá mena, marka nemecká a kurz bol cca 20 : 1). Po druhé, všade na svete platí, že vnímanie prítomnosti je kritickejšie a minulosti blahosklonnejšie. Na jednej strane aktuálny pesimizmus, na strane druhej spomienkový optimizmus. Po tretie, strata domnelých istôt (právo na prácu) a domnelej rovnosti (každý mal rovnako málo), domnelej bezpečnosti (za cenu neslobody a policajného štátu). Po štvrté, frustrácia z novej príjmovej a majetkovej diferenciácie, do značnej miery aj opodstatnená z dôvodu nezákonností, korupcie a nespravodlivosti v procese redistribúcie bohatstva po páde komunizmu.

Vo vymenovávaní ďalších parciálnych odôvodnení by sa dalo pokračovať, som však presvedčený, že hlavnou a celkovou spoločnou príčinou ťažkostí postkomunistického takmer dvadsaťročia, ale tým aj negatívneho vnímania dnešnej reality, je komunizmus ako taký. Postkomunistická transformácia bola (a stále je) ťažkým a náročným obdobím, ale nemusela byť, keby nebolo komunizmu. Privatizácia (vrátane divokej mečiarovej) nemusela byť, keby nebolo znárodnenia. Nízka životná úroveň nemusela byť, keby nebolo komunizmu. Málo ľudí možno vie (celkom určite málo z tých, ktorí cítia nostalgiu za komunizmom), že Československo malo pred druhou svetovou vojnou, ale aj po nej (dokonca ešte aj v roku 1950) vyššiu ekonomickú úroveň ako Rakúsko. Ruka v ruke s ekonomickou úrovňou ide aj životná. Po štyroch desaťročiach komunizmu sme sa ocitli na menej ako polovičnej rakúskej úrovni.

Myslím si, že ľudia, ktorí trpia nostalgiou za komunizmom, sú poľutovaniahodnými obeťami komunizmu. Nie je pritom náhoda, že vo veľkej miere ide o starších a menej vzdelaných ľudí, teda o ľudí, ktorí museli najmä kvôli komunizmu prežiť značnú časť života v neslobode a prežijú ho zrejme celý v nevedomosti. Paul Lendvai povedal, že najväčšou zákernosťou komunizmu je, že sa bráni ústami vlastných obetí. Veľmi, veľmi výstižné, ale aj smutné zároveň.

Nie je náhoda, že tieto obete komunizmu november 1989 oslavovať nebudú. A nie je asi náhoda ani to, že nebude oslavovať ani Robert Fico. Niežeby patril k tomuto typu obetí. On len na týchto obetiach parazituje, parazituje na ich nevedomosti, parazituje na ich predsudkoch, parazituje na ich necitlivosti voči hodnotám, na ktorých je a musí byť založená každá slobodná, demokratická a prosperujúca krajina. Nie je potrebné ich tu vymenovávať, ide o hodnoty novembra 1989.



Páči sa vám tento príspevok? Zdieľajte ho s priateľmi!