Európa má problém - Univerzita pre moderné Slovensko

Zdá sa, že po francúzskych a gréckych voľbách má Európa a najmä eurozóna zarobené na ďalší veľký problém.

Grécky politický pat je nepríjemný, pretože odchod krajiny z eurozóny sa stal pravdepodobnejší a nikto nevie garantovať, ako sa ho podarí zvládnuť z hľadiska ďalších ohrozených, predovšetkým Španielska a Portugalska, prípadne Talianska. Teda, či a ako sa ho podarí zvládnuť tak, aby sa neohrozilo euro. Ešte väčším problémom môže byť víťazstvo socialistu Hollanda vo Francúzsku. Nie preto, že je socialista, ale kvôli tomu, s akým mandátom a v akej krajine voľby vyhral.

Politická váha a sila Francúzska je totiž vysoká, čo sa nedá povedať o sile a konkurencieschopnosti francúzskej ekonomiky. Krajina má dnes najvyššiu mieru prerozdeľovania v Európe, štát minie až 56 percent HDP, má vysoké dane, nepružný trh práce. A navyše, verejný dlh dosiahol v roku 2011 85,4 percenta HDP.

Odmietanie reštriktívnych fiškálnych pravidiel, pretože dusia rast, a predstava, že rast môžeme dosiahnuť zvyšovaním verejných výdavkov, a teda ďalším zadlžovaním, je naivná a nereálna. Práve takáto politika doviedla viaceré krajiny vrátane Francúzska do problémov, v ktorých sa topia. Jediná reálna cesta spočíva v znížení deficitov a dlhov, v uskutočnení zásadných štrukturálnych reforiem a v odstránení prekážok, ktorými je stále obmedzovaný a deformovaný jednotný európsky trh.

Najvýstižnejší príklad toho, čo funguje a čo nie, ponúka porovnanie úspešného a konkurencieschopného Švédska a čoraz viac zaostávajúceho Francúzska. Švédsko robilo za ostatných desať rokov presne to, čo treba aj dnes – znižovalo deficity a dlhy, a presadilo liberalizačné štrukturálne reformy. Výsledok? Najvyšší rast spomedzi vyspelých krajín (v roku 2011 druhý najvyšší v eurozóne po Estónsku), a medzi rokmi 2001 až 2011 pokles verejného dlhu z 54,7 na 36,3 percenta. O tom, že išlo o liberalizačné štrukturálne reformy svedčí aj pokles úlohy štátu v ekonomike, keď podiel verejných výdavkov na HDP klesol v uvedenom období z 54,5 na 51,2 percenta. Vo Francúzsku sa to vyvíjalo úplne naopak. Verejný dlh stúpol za to isté obdobie z 56,9 na 85,4 percenta a miera prerozdeľovania z 51,5 na 56,4 percenta.

Takže, podčiarknuté a zhrnuté, Hollandove recepty sú presne to, čo nefunguje a fungovať nemôže. Uvidíme, do akej miery na nich bude trvať a čo na to povedia Nemci, ale predovšetkým aká bude reakcia tých rozhodujúcich, teda trhov.