Tatry nie sú Alpy. Využime to - Univerzita pre moderné Slovensko

Vysoké Tatry sú naším pokladom, v tom by sme sa asi zhodli takmer všetci. Zároveň sú v dosť úbohom stave tak z hľadiska ochrany prírody, ako aj z hľadiska využitia ich potenciálu na rozvoj cestovného ruchu. Inak povedané, Vysoké Tatry nežijú, ale živoria. Chodím tam často, viem, o čom hovorím. Potvrdia vám to aj samotní Tatranci.

Tento stĺpček píšem z dovolenky v rakúskych Alpách. Vybral som sa tu na pár dní po odchode z vlády, aby som si oddýchol pri mojich obľúbených športoch – horskej cyklistike a skialpinizme. A tu, v malom horskom mestečku neďaleko Salzburgu, som si naplno uvedomil, v čom je zásadný problém. Vysoké Tatry nie sú a ani nikdy nebudú Alpami. Kým si to neuvedomíme, nenájdeme cestu z bludného kruhu.

To, že Tatry nie sú Alpami, nemá len nevýhody, ale aj výhody. Kým nepostavíme stratégiu ich ďalšieho rozvoja na tomto fakte, budeme sa mýliť. Alpám sa nedá a nebude dať konkurovať, ani keby sme otvorili dvere developerom bez akýchkoľvek obmedzení. Budovanie ďalších lanoviek a vlekov problém nevyrieši a ubytovacích zariadení je tiež dostatok. Z nedostatku treba urobiť výhodu.

Výhodou Tatier je, že na rozdiel od Álp sú málo vybavené lanovkami a vlekmi. Sú teda malé a pomerne nedotknuté. Dá sa v Tatrách zásadne zvýšiť počet domácich i zahraničných turistov aj bez veľkých developerských projektov? Myslím si, že áno. Mali by sa zmodernizovať, alebo aspoň využívať existujúce zariadenia, a turistov by sme mali pritiahnuť na to, v čom sú Tatry iné.

Ako? Napríklad rekreačných skialpinistov v Európe a na svete pribúda veľmi rýchlo a Vysoké Tatry sú na tento šport omnoho vhodnejším pohorím ako Alpy. Museli by sa však zrušiť nezmyselné zákazy (napr. od 15. 4. sú skialpinistické túry zakázané, pritom podmienky sú vtedy zvyčajne najlepšie) a urobiť aktívny cielený marketing.

Iný príklad je cyklistika. Pod Cestou slobody, od Štrbského Plesa až po Tatranskú Kotlinu, sú stovky kilometrov lesných, poľných, štrkových aj asfaltových ciest a cestičiek. Len sú neoznačené a často je na ne dokonca zákaz vstupu. Ak by sa investovalo do ich označenia, údržby, vybudovania premostení cez cesty, tatranskú železnicu a menšie rokliny, tak by mohli slúžiť nielen cyklistom, ale aj koňom s kočmi a so saňami, bežcom, bežkárom, inline korčuliarom a ďalším.

Ľuďom sa nestačí na Tatry pozerať, chcú si ich užiť. Tých, ktorí vyhľadávajú aktívny oddych a pohyb v horách a zároveň radi spoznávajú nové, nepoznané a neporušené miesta, vo svete pribúda geometrickým radom. Čo takto zamerať sa na nich?