Prepis | 6. prednáška: Kľúčom je produktivita (Ronald Ižip) - Univerzita pre moderné Slovensko

Vážení študenti Univerzity pre moderné Slovensko,

v predchádzajúcich prednáškach sme si hovorili o ekonomických cykloch a úlohe centrálnych bánk. Okrem užitočných zásahov centrálnych bánk v čase ekonomickej depresie sme si ukázali aj mnohé zlyhania tohto najsilnejšieho ekonomického subjektu v časoch zle nastavenej monetárnej politiky. Tieto zlyhania majú na naše životy obzvlášť silný vplyv. Sila centrálnej banky je aj dôvod, prečo sa z centrálnej banky stala politická inštitúcia, ktorá je predĺženou rukou vlády v snahe o stimuláciu ekonomiky. Má však centrálna banka skutočne schopnosť ekonomiku stimulovať?

Bežná ekonomická teória povie, že áno. Tým, že zníži úrokové sadzby, podporí rast úverov, čím zvýši ekonomický rast. Všetko sa zdá byť v poriadku. Avšak až do chvíle, kým sa neobjaví vyššia inflácia či nadbytok dlhu, ktorý z ekonomiky odsáva vzácne zdroje. História posledných 100 rokov ukázala, že centrálna banka dokáže stimulovať ekonomický rast, avšak iba za cenu nadmerného dlhu, ktorý keď presiahne  kritickú úroveň, spôsobí dlhodobú ekonomickú krízu, podobnú tej, ako vidíme teraz.

Možno to znie paradoxne, ale pred centrálnym bankovníctvom boli krízy častejšie, no prebehli rýchlo. Snaha o zvýšenie ekonomického rastu neustálym znižovaním sadzieb znížila frekvenciu kríz, no zväčšila ich dĺžku. Jednoducho, v súčasnosti centrále banky bránia tomu, aby v ekonomike prebehol očistný proces, kedy časť subjektov skrachuje, čím sa otvorí priestor pre nové a lepšie spoločnosti.

Avšak aj napriek tomu si nežijeme zle – naopak, náš životný štandard takmer neustále rastie. Videli sme to na krivke, okolo ktorej sa točí dlhodobý ekonomický cyklus. Každý ekonomický cyklus skončí na vyššej úrovni ako ten predchádzajúci. Na grafe sa tak neustále posúvame hore.  To je dôsledkom línie, ktorá nepretržite rastie – je to produktivita práce.

Produktivita práce je tak základom rastúcej životnej úrovne. V krajinách, kde produktivita práce rastie rýchlo, rastie rýchlo aj životná úroveň a to aj napriek ekonomickým cyklom. Naopak, v krajinách, kde produktivita práce rastie pomaly, nebodaj stagnuje, nemôžeme nikdy očakávať väčší ekonomický rast, a aj jedno, ako veľmi sa snaží vláda či centrálna banka stimulovať ekonomiku.

V zásade voči sebe stoja dve premenné, ktoré musíme neustále sledovať – prvou je dlh a druhou je produktivita práce. Akonáhle dlh začína rásť rýchlejšie ako produktivita práce, spoločnosť má problém. Tým ale nehovoríme, že každý dlh je zlý. Určite nie. Dlh, ktorý sa využije na zvýšenie produktivity práce je dlh dobrý. Pokiaľ si kúpime počítač, ktorý nám umožní efektívnejšie riešiť naše problémy, je to investícia, ktorá sa oplatí aj na dlh. Ale pokiaľ si na dlh kúpime video konzolu na hranie hier, nie je to najlepší nápad.

Mali by sme myslieť na to, že pokiaľ chceme ostať solventní, musí náš dlh rásť nižším tempom ako rastie náš príjem. A náš príjem by nemal rásť rýchlejšie ako rastie naša produktivita. V opačnom prípade hrozí, že budeme drahí a stratíme konkurencieschopnosť. A tento istý princíp platí ako pre ľudí, tak aj pre ekonomiku ako celok.

Je až takmer neuveriteľné, že oba tieto kľúčové pojmy (dlh a produktivita práce) nepatria do slovníka mnohých ekonómov. Veľa nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu propaguje svoje modely, ktoré nerátajú s dlhom, ako niečím podstatným. Avšak ako ukazuje súčasná kríza, opak je pravdou. Nielenže sa centrálnym bankám dlh v pomere k HDP nepodaril znížiť, ale tento dlh neustále prudko rastie. Len pred nedávnom presiahol globálny dlh magickú hranicu sto biliónov dolárov. To rozhodne neukazuje na fakt, že žijeme v období reflácie a čoskoro už bude po kríze.

Pokles inflácie na dlhodobé minimá aj napriek neustále novým kolám kvantitatívneho uvoľňovania naznačuje, že centrálnym bankám sa nedarí umiestniť tieto peniaze do reálnej ekonomiky. Dôvod je jednoduchý – ľudia sú vo všeobecnosti príliš zadlžení na to, aby si brali nové úvery. Túto neochotu ale vynahradzujú vlády. Avšak mnoho vlád, a napríklad aj tá slovenská, svoje vyššie výdavky kompenzujú tým, že zvyšuje dane a iné zaťaženie obyvateľstva – pravý opak toho, čo by mali robiť.

Celá hra o ekonomickom raste a vyššej životnej úrovni nie je o štátnych stimuloch, nižších úrokových sadzbách, vyšších sociálnych dávkach či dôslednejšej regulácii. Ekonomický rast je závislý najmä od schopnosti štátu neznižovať produktivitu práce svojich občanov. A práve v tejto sfére zlyháva mnoho vlád po celom svete.

Aby bol človek produktívnejší, potrebuje stimuly – pozitívne aj negatívne.  Pozitívnymi stimulmi sú často túžby, ktoré ľudia majú. Túžby a motivácia niečo dosiahnuť, sú motorom rozvoja mnohých jednotlivcov a následne aj spoločnosti. Na to, aby sa ale jednotlivec mohol prejaviť, potrebuje slobodu. Politická a ekonomická sloboda je tak základom toho, aby ľudia boli kreatívni.

Akékoľvek zmenšovanie osobných slobôd, priame či nepriame, má za následok zaostávanie ekonomiky, aké sme videli napríklad za socializmu. A vo veľkej miere ho vidíme aj na politikách sociálne ladených štátov. Tým, že štát zavádza vysoké dane, regulácie, koncesie či iné byrokratické obmedzenia, znižuje schopnosť ľudí tvoriť. Pokiaľ si ľudia spočítajú, že ich potenciálny výnos je nižší ako riziko a náklady s touto snahou spojené, začnú byť pasívni. Pozitívna motivácia sa stráca.

Nech to znie akokoľvek zvláštne, ale aj negatívna motivácia ženie ľudí vpred. Mnoho nepriaznivých udalostí pomohlo jednotlivca zoceliť či skupinu stmeliť, a tí následne dokázali veci, ktoré boli predtým nemysliteľné. Človek je tvor, ktorý reaguje najmä na okamžité hrozby a stojac priamo voči nim dokáže vydať zo seba najviac. Hrozba nezamestnanosti či finančnej straty tlačí ľudí k lepším rozhodnutiam, ako vykonávajú pod vplyvom istoty či stability bezpečného príjmu. Ľudia jednoducho potrebujú ako pozitívne tak aj negatívne impulzy, aby mohli napredovať.

A tak sa postupne dostávame k tomu, že z ekonomického problému sa stáva problém politický. Zdá sa, že ekonómovia ako takí, nedokážu ekonomike dlhodobo pomáhať. Mali by sa skôr snažiť iba o to, aby správne nastavili pravidlá fungovania spoločnosti – hovoríme najmä o dobre nastavených zákonoch. A to už je vec viac politická ako ekonomická. Je neodškriepiteľný fakt, že čím je spoločnosť slobodnejšia, tým je ekonomicky vyspelejšia. Ale táto vyspelosť je len vedľajším produktom slobody, ktorá umožňuje zvyšovanie produktivity práce cez zvyšovanie ľudskej tvorivosti.

Na opčnom póle stojí spoločnosť centralistická. V nej malá skupina ľudí rozhoduje za ostatných. Tam si pár erudovaných odborníkov myslí, že rozumejú realite lepšie ako všetci ostatní. Avšak spoločnosť má oveľa viac informácii a skúseností ako pár jednotlivcov. Práve preto trhový mechanizmus, kde vždy rozhoduje väčšina hlasov, je ekonomickým základom úspešnej spoločnosti. Posilňovanie trhových princípov nie je iba ekonomicky správne, je to neustála demokracia v praxi, pretože pomocou nej prebieha hlasovanie ľudí o správnom alokovaní zdrojov v každom jednotlivom okamžiku. Aj z tohto pohľadu sa javí ako nelogické, aby jedna inštitúcia ako napríklad centrálna banka, rozhodovala o tak podstatnej veci, ako je úroková miera.

Záverom môžeme povedať, že neexistujú žiadne ekonomicky rýchle riešenia súčasnej krízy, ktorej príčiny sa ignorovali dekády. Naopak, všetky snahy o zníženie dlhu jeho vymazaním či vysokou infláciou by priniesli iba ďalšie obrovské problémy. A preto najrýchlejšou a najmenej bolestnou cestou by bola deregulácia ekonomík, ktorá by mohla razantne zvýšiť produktivitu práce, ekonomický rast a tak nás priviesť na cestu dlhodobo udržateľnej prosperity.