Prepis | 2. prednáška: Maďarsko – premiant, ktorý zlyhal (Ivan Mikloš) - Univerzita pre moderné Slovensko

Na vysvetlenie názvu odcitujem vyjadrenie asi najznámejšieho maďarského reformátora Lajoša Bokroša, ktorý uviedol, že „Maďarsko, ktoré bolo pionierom hlbokých demokratických zmien a rozsiahlych štrukturálnych reforiem počas deväťdesiatych rokov, je teraz jedným z najfrustrujúcejších príkladov ekonomického a sociálneho regresu v novom storočí.“

Maďarsko začínalo svoju postkomunistickú transformáciu z najvýhodnejšej pozície. Komunistický režim v Maďarsku bol relatívne liberálny, maďarskému systému sa zvyklo hovoriť aj „gulášový komunizmus.“ Miera ekonomickej, ale aj politickej slobody bola na pomery reálneho socializmu vyššia ako v podobných okolitých krajinách. Cestovať sa dalo jednoduchšie, súkromné podnikanie bolo umožnené nielen pre remeselníkov a malých podnikateľov, ale aj v priemysle a obchode. S výnimkou áut, bývania a telefónnych liniek neexistovala nedostatkovosť. Už v osemdesiatych rokoch bola ekonomika z vyše 50% orientovaná na Západ. Avšak väčšina ekonomiky a spoločnosti fungovala v podmienkach absencie slobody a súťaže, a teda ekonomika nebola konkurencieschopná. Ale dá sa povedať, že Maďarsko bolo najviac pripravené na prechod od plánovanej ekonomiky k ekonomike trhovej. Napríklad nový daňový systém s daňou z pridanej hodnoty bol zavedený ešte počas komunizmu, v roku 1987.

Prvá demokraticky zvolená (1990), stredopravá vláda Józsefa Antalla pripravila a zaviedla mnoho podstatných reforiem, najmä reštrukturalizovala a privatizovala podnikový sektor. Privatizácia bola založená na štandardných metódach, čo na jednej strane znamenalo pomalší postup, avšak v maďarských podmienkach s relatívne silnejším  privátnym sektorom už počas komunizmu, to až tak nevadilo. Začiatkom deväťdesiatych rokov malo Maďarsko jednoznačne najvyšší prílev zahraničných investícií v strednej a východnej Európe.

Jediným výraznejším problémom v tom čase bola uvoľnená fiškálna politika, čo priviedlo krajinu koncom roka 1994 na okraj defaultu. Druhá demokraticky zvolená vláda Gyulu Horna musela prijať pomerne drakonický ozdravný plán, tzv. Bokrošov balíček (Lajoš Bokroš bol v tejto vláde ministrom financií). Program obsahoval devalváciu, dočasnú dovoznú prirážku, zníženie platov a niektoré štrukturálne reformy. Bol veľmi nepopulárny, ale zároveň účinný a aj vďaka nemu dosahovalo Maďarsko medzi rokmi 1996 – 2001 vysoké tempá ekonomického rastu, ktorý bol založený na investíciách a exporte. Znižoval sa verejný dlh (aj použitím výnosov z privatizácie). V roku 1998 sa spustila dôchodková reforma so zavedením silného druhého piliera, ktorý bol povinný pre ľudí vstupujúcich na trh práce.

Zmena prišla v roku 2001. Vláda Fideszu s premiérom Viktorom Orbánom síce už vládla od roku 1998, zmeny v ekonomickej politike však začala zavádzať až od roku 2001, teda v závere svojho prvého vládnutia. Bolo to dané najmä populistickými opatreniami v súvislosti s voľbami v roku 2002. Vláda zvýšila mzdy vo verejnom sektore o 50%, zaviedla štedré dotácie k hypotékam ohlásila silnejšie zasahovanie a angažovanie štátu v ekonomike.

Voľby v roku 2002 prekvapivo vyhrali socialisti, ktorí sa v kampani pretekali v Orbánovým Fideszom v tom, kto sľúbi ľuďom viac. Po vytvorení vlády svoje sľuby na prekvapenie aj splnili – mzdy vo verejnom sektore vzrástli o ďalších 50%, naviac zaviedli aj 13-ty dôchodok a 13-ty plat vo verejnom sektore. Ešte viac sa zvýšili dotácie na hypotéky a tiež dotácie na plyn, elektrinu a teplo. Fiškálna rovnováha bola zničená. Socialisti však volebné víťazstvo v roku 2006 obhájili, aj vďaka tomu, že nasľubovali ešte viac. Premiér Gyurcsány obhájil premiérske kreslo, ale na neverejnom mítingu širšieho vedenia strany otvorene hovoril o tom, že dávali úplne nerealistické sľuby a vyhrali len preto, že klamali ráno, na obed aj večer a že situácia je neudržateľná. Na verejnosť prenikla nahrávka jeho prejavu a v Maďarsku to vyvolalo búrku nevôle, ale aj otvorených, až násilných protestov. Opozičný Fidesz na čele s Viktorom Orbánom túto nespokojnosť podchytil a preniesol politiku do ulíc. Gyurcsányho kabinet stratil nielen povesť a legitimitu, ale aj kontrolu nad silovými zložkami, rovnako ako aj schopnosť presadiť akékoľvek potrebné zmeny a reformy. Orbán zorganizoval v roku 2008 referendum, v ktorom ľudia veľkou väčšinou odmietli už predtým zavedené a fungujúce symbolické poplatky za návštevu lekára, pobyt v nemocnici a za štúdium na vysokej škole. Napriek zjavnej protiústavnosti takéhoto referenda, Ústavný súd potvrdil jeho platnosť.

V roku 2010 vyhral voľby Orbán ústavnou väčšinou a začala sa nová éra, ktorá sa dá charakterizovať ako budovanie neliberálnej demokracie a štátneho kapitalizmu. V roku 2014 Orbánov Fidesz znovu vyhral voľby s dvojtretinovou väčšinou a to napriek tomu, že získal menej hlasov, ako v roku 2006 keď vládu nezostavil. Rozdiel bol daný najmä účelovými zmenami vo volebnom zákone, ktoré zvýhodnili veľké strany.

Fidesz od roku 2010 mení politický systém, zneužíva ústavnú väčšinu na ovládnutie a podriadenie si všetkých inštitúcií, vrátane tých, ktoré by mali byť nezávislé na vládnej moci a mali by tvoriť systém protiváh a bŕzd, ako sú verejnoprávne médiá, súdy vrátane ústavného, centrálna banka a podobne. Všetky tieto a podobné inštitúcie sú dnes vedené nominantmi Fideszu menovanými na 9 až 11 rokov. Väčšina z nich bude po vypršaní svojho mandátu pokračovať vo funkcii, ak nebudú ich nástupcovia zvolení dvojtretinovou väčšinou v parlamente. Tri verejné televízne kanály slúžia vládnym, nie verejnoprávnym záujmom.

Okrem toho vláda obmedzila autonómiu lokálnych a regionálnych samospráv. Maďarský premiér vlani v lete otvorene spochybnil liberálnu demokraciu a prihlásil sa k neliberálnej demokracii a štátnemu kapitalizmu. Podľa jeho vlastných slov sú jeho vzorom krajiny ako Rusko, Čína, Turecko, či Kazachstan. Otvorene tiež kritizuje Brusel a bojuje proti Európskej únii, avšak len potiaľ, kým to neohrozuje čerpanie prostriedkov z európskych fondov.

V ekonomickej oblasti je Orbánova politika zmesou populizmu, etatizmu, štátneho dirigizmu a nacionalizmu. Fidesz znárodnil úspory ľudí v druhom pilieri a de facto ho zrušil. Zoštátnili sa tiež podiely v podnikoch, ktoré vláda považuje za strategické, ako napríklad bankovníctvo, energetika, ale aj maloobchod. V týchto odvetviach boli tiež uvalené prohibitívne dane, ktoré majú investorov znechutiť a motivovať k odchodu z krajiny. Vláda vytvára v niektorých odvetviach umelé monopoly, ktoré narúšajú a deformujú súťaž. Ekonomická politika je spojená s rastúcou korupciou a klientelizmom.  V roku 2010 chcel Orbán zvýšiť deficit na 8% HDP, zabránila mu v tom len Európska komisia hrozbou straty eurofondov. Fiškálnu konsolidáciu potom urobil zvýšením daní (horná sadzba DPH 27% je najvyššia na svete, plus prohibitívne dane pre tzv. strategické podniky vo vlastníctve zahraničných investorov) a zoštátnením druhého piliera. Výsledkom je jeden z najvyšších podielov daňových príjmov a verejných výdavkov na HDP v Európe a napriek zoštátneniu dôchodkových fondov aj nárast verejného dlhu od roku 2008 až doteraz z 80% na 85% HDP.

Výsledkom vyššie popísanej politiky vlád po roku 2000 je nízky rast, nízka miera konvergencie a klesajúca konkurencieschopnosť maďarskej ekonomiky. Z bývalého premianta sa stal čoraz viac zaostávajúci problémový žiak. Čísla hovoria jasnou rečou. Počas poslednej dekády bolo Maďarsko v ekonomickej úrovni predbehnuté Slovenskom, Estónskom, Poľskom a v tomto roku už aj Lotyšskom a Litvou. Počas rokov 2000 až 2012 bol priemerný konvergenčný progres vyššie menovaných piatich krajín (miera priblíženia sa k priemernej ekonomickej úrovni krajín EÚ15) 21,4%, kým v Maďarsku to bolo len 7% (a v Slovinsku dokonca len 3%).