Prepis | 6. prednáška: Neformálne inštitúcie a kultúra (Dalibor Roháč) - Univerzita pre moderné Slovensko

Témou minulej prednášky boli inštitúcie. Ako sme zistili, inštitúcie sú mimoriadne širokým konceptom, ktorý v sebe zahŕňa ako jednoducho pozorovateľné, a teda merateľné formálne normy, tak aj neformálne pravidlá. Douglass North, nobelista a priekopník tohto výskumu raz napísal, že:

„Je oveľa ľahšie opísať a byť presný ohľadom formálnych pravidiel existujúcich v rôznych spoločnostiach, než opísať a byť presný ohľadom neformálnych spôsobov, ktorými ľudia štrukturujú svoje interakcie. Ale aj keď sa nedajú ľahko popísať a nie je ľahké prísť s presvedčivými testami ich významnosti, sú dôležité.“

Dnes sa teda zamyslíme nad tým, do akej miery sa môžu neformálne inštitúcie, zvyky, či „kultúra“ podieľať na ekonomickom úspechu či zlyhaní krajín. Začneme s dvoma historickými dojednaniami, ktoré pritiahli v ostatných rokoch veľa pozornosti a budeme pokračovať s jednou viac technickou štúdiou, ktorá sa snaží popísať tento vzťah formálnejšie.

Ekonomickí historici sa snažili dlhé roky identifikovať príčiny priemyselnej revolúcie. Prečo sa moderný ekonomický rast poháňaný veľkým množstvom technologických inovácií objavil práve v Anglicku v 18. storočí? Vysvetlenia sa pohybujú od inštitucionálnych, o ktorých sme si čosi povedali minule, po čisto ekonomické. Napríklad podľa Boba Allena z Oxfordskej univerzity vykazovalo Anglicko pred priemyselnou revolúciou vysoké mzdy a relatívne nízke ceny energie a základných surovín. Bolo teda logické, že inovátori sa pokúšali nahradiť drahú prácu za lacný kapitál a lacné základné suroviny ako oceľ a uhlie.

Problém je však spojený s tým, že v prípade priemyselnej revolúcie nestačí vysvetliť smer, ktorým sa inovácie uberali, ale tiež ich nevídaný rozsah. Dvaja vplyvní ekonomickí historici Joel Mokyr z Northwestern University a Deirdre McCloskey z Illinoiskej univerzity v Chicago tvrdia, že vysvetlenie je kultúrne. V 18. storočí sa v Anglicku objavili nové vzorce správania, ktoré predtým západný svet nepoznal.

Začnime s Mokyrovou tézou. Vplyvom osvietenstva Anglicko zažilo navídaný boom záujmu o prírodné vedy. Po prvýkrát v histórii sa Angličania všetkých spoločenských tried systematicky pokúšali o zapojenie svojho umu do procesu technologickej inovácie. Mokyr to dokumentuje veľkým nárastom učených spoločností, spolkov a časopisov, ktoré sa v prvej polovici 18. storočia v Británii objavili. Po prvýkrát v histórii bolo inovátorstvo a výskum odmeňované nielen peňažne, ale i kultúrne najmä obdivom, ktorý ľudia prejavovali voči vynálezcom. Keď v roku 1820 zomrel James Watt, vynálezca parného stroja, objavili sa plány na jeho pochovanie vo Westminsterskom opátstve, mieste kde tradične spočívajú anglickí králi. Aj keď bol Watt nakoniec pochovaný v Katedrále Sv. Pavla, takáto diskusia by bola o storočie a pol skôr úplne nepredstaviteľná, inžinier a vynálezca by po smrti do spoločnosti kráľov rozhodne nepatril.

Podobné, aj keď trochu iné vysvetlenie ponúka Deirdre McCloskey. V jej podaní prišlo v Anglicku k zmene vnímania obchodu a buržoázie. Kým za éry kráľovnej Alžbety bol obchod, peniaze, podnikanie, či bankovníctvo považované za čosi hriešne a hanebné, v 18. storočí dostali podnikatelia spoločenské postavenie, aké si zaslúžili. Výsledkom toho bolo to, že čoraz viac ľudí sa začalo venovať podnikaniu, investovaniu a inováciám, čo vyústilo do priemyselnej revolúcie. Ako sa nový postoj k podnikaniu šíril inde, tak sa šíril aj hospodársky pokrok. Nie nadarmo, hovorí McCloskey, že existuje zásadný rozdiel medzi indickými filmami z 80. rokov a súčasnosti. Kým predtým bol podnikateľ či bankár skoro vždy zápornou postavou a štátny úradník či policajt hrdinom. Dnes je tomu naopak.

Problém s týmito dvoma vysvetleniami je zjavný, nakoľko sa priemyselná revolúcia stala len raz a predchádzalo jej potenciálne nekonečné množstvo spoločenských, ekonomických, sociálnych a iných javov, nie je jednoduché jednoznačne určiť, ktorá z nich bola tou pravou príčinou.

Môžu nám v takejto situácii pomôcť nástroje štatistickej a ekonometrickej analýzy? Guido Tabellini, profesor ekonómie na Bocconiho univerzite v Miláne ponúka výsledky založené, podobne ako stať Acemoglua, Johnsona, a Robinsona z predchádzajúcej prednášky, na prirodzenom experimente, ktorý mohol spôsobiť variáciu v kultúrnych normách, ale ktorý nemal priamy dosah na dnešné hospodárske a inštitucionálne výsledky.

Jeho hypotéza vychádza z pozorovania, že dobre fungujúce formálne inštitúcie sa nachádzajú v krajinách, ktorých obyvatelia vykazujú „univerzalistickú“ morálku. Tým sa myslí to, že podporujú všeobecnú aplikáciu pravidiel na všetkých a nie špeciálne privilégia pre špecifické skupiny. Tabellini meria prítomnosť tejto morálky prostredníctvom dvoch premenných z World Values Survey (Svetového prieskumu ľudských hodnôt a postojov): (1) dôvery, čiže odpovede na otázku či je ľuďom možné dôverovať a (2) rešpektu, ktorý je meraný tým, či ľudia spomínajú rešpekt a toleranciu iných ľudí ako dôležité individuálne hodnoty.

Ide o veľmi hrubé a nepresné miery ľudskej morálky, navyše zachytené len prieskumom verejnej mienky. Zaujímavá je ale silná korelácia medzi týmito dvoma premennými a rôznymi odhadmi inštitucionálnej kvality. Tá ukazuje, že Tabellini môže byť niečomu na stope, či už ide o kauzálny vzťah, ktorý vedie od formálnych inštitúcií ku kultúre, alebo naopak.

To, čo je na Tabelliniho stati zaujímavé, je ale prirodzený experiment, ktorý využíva k vyvolaniu exogénnej variácie v týchto dvoch premenných zachytávajúcich individuálnu morálku, ktorým je štruktúra jazyka. V niektorých jazykoch, napríklad v taliančine či slovenčine, je možné  vynechať osobné zámená z vety bez toho, aby sme zmenili jej význam. V iných, ako angličtine, to možné nie je. Niektorí lingvisti tvrdia, že tento rozdiel súvisí s rozdielmi v chápaní dôležitosti ľudskej bytosti. V niektorých jazykoch existuje a v iných naopak neexistuje vykanie. To môže súvisieť s rozdielmi v tom, ako veľmi hierarchické je chápanie spoločnosti.

Vykanie môže byť podľa Tabelliniho znakom toho, že kultúrne vzorce sa nespoliehajú na „univerzalistickú“ morálku, ale naopak rozlišujú medzi rôznymi kategóriami ľudí. Podobne tiež vynechávanie osobných zámen môže byť znakom toho, že kultúrne vzorce neprisudzujú jedincom takú dôležitosť, akú si zasluhujú.

Špekulácia? Pozrime sa na Tabelliniho jazykovú mapu sveta. Tmavé krajiny sú tie, ktorých jazyky nepoznajú vykanie a nedovoľujú vynechávať osobné zámená. Svetlejšie sú tie, ktoré vykazujú jeden alebo oba z týchto javov. Možno je to dané primárne angličtinou, ale je zaujímavé, že tmavé z toho vychádzajú severoamerické krajiny, západná Európa a Austrália. 

Tabellini sa pochopiteľne nezastavuje pri mapách, ale ponúka, rovnako ako minule Acemoglu, Johnson, a Robinson, štatistickú analýzu, ktorá hľadá vzťah medzi variáciou v „univerzalistickej“ morálke, ktorá je vysvetliteľná týmito jazykovými rozdielmi a kvalitou inštitúcií. Výsledok? Takto meraná morálka a inštitúcie sú spolu silno spojené. A ak má človek dôveru v to, že jazyk je naozajstným prirodzeným experimentom, tak Tabelliniho výsledky poukazujú na kauzalitu, ktorá vedie od hlboko zakorenených morálnych vzorcov ku kvalite formálnych inštitúcií.

Treba povedať, že tento výskum je skutočne v raných štádiách a ekonómovia majú len hmlisté predstavy o tom, ako presne kultúra a kultúrne návyky ovplyvňujú inštitúcie, preto je to aj téma, ktorá by mala byť pre mladých výskumníkov mimoriadne zaujímavá.