Prepis | 5. prednáška: Za všetkým sú banky - Univerzita pre moderné Slovensko

Asi nikomu neuniklo, že v epicentre každej krízy sú vždy banky. Aj v poslednej svetovej finančnej kríze to bolo tak a nie je ani náhoda, že reputácia bánk a bankárov bola poslednou krízou riadne naštrbená. A niet divu. Ľudia to vnímajú asi takto – banky a bankári krízu spôsobili, dobre na vývoji, ktorý ku kríze viedol zarábali, a teraz keď nastali problémy, tak štáty, teda my daňoví poplatníci, ich musíme zachraňovať. Inak povedané, bankári (majitelia aj manažéri) brali zisky a výnosy, daňoví poplatníci idú platiť náklady. Ľudia sú právom nahnevaní a právom považujú takúto privatizáciu ziskov a zoštátňovanie strát za niečo neprijateľné. Právom to potom znedôveryhodňuje trhovú ekonomiku v očiach ľudí. Právom sa pýtajú, prečo je to tak?

Milovníci konšpiračných teórií na základe tejto reality potom tvrdia, že svetu nevládnu politici, ale hŕstka bankárov, ktorí majú politikov v hrsti. A preto politici bankárov a banky vždy zo šlamastiky vytiahnu. V skutočnosti je to inak, aj keď platí, že politici sa stali rukojemníkmi bánk, najmä veľkých bánk. No nie je v tom ani sprisahanie, ani korupcia. Je to dôsledok toho, že banky nepodnikajú len s vlastnými zdrojmi, ale v prevažnej miere s cudzími peniazmi. Kapitálová primeranosť je zhruba 10%, čo znamená, že ak banka skrachuje, tak majitelia prídu o svoj kapitál, ale problém ktorý tým vznikne je mnohonásobne väčší ako strata majiteľov.

O peniaze prídu vkladatelia a čo je ešte horšie, kvôli prepojenosti finančných trhov sa nákaza rozšíri do celej ekonomiky. A platí, že čím je banka väčšia, tým sú problémy, ktoré môžu vzniknúť väčšie a tým rýchlejšie sa rozširujú po krajine a dnes už po celom svete. Platí „too big to fail“. Príbeh pádu Lehman Brothers je toho naozaj veľmi jasným dôkazom. A záchrana Grécka pôžičkou od členských krajín eurozóny je v podstate taktiež viac o bankách, ako o samotnom Grécku.

Pozrime sa však na to, ako sme sa dostali do situácie, kedy sa politici stali rukojemníkmi veľkých bánk. Dnešné banky vznikli zo zlatníckych dielní. Zlato sa vyvinulo ako všeobecné platidlo a ľudia si zlato uschovávali u zlatníkov, pretože títo mali bezpečné trezory a vedeli aj ohodnotiť pravosť a určiť váhu zlata. Zlatníci vydávali majiteľom zlata potvrdenky a tie sa vlastne stali peniazmi – bankovkami. Ľudia zistili, že je jednoduchšie a bezpečnejšie platiť týmito potvrdenkami, ako nosiť so sebou zlato. Tak vznikli bankovky. Dôležité je, že tieto bankovky boli vždy vymeniteľné za zlato, vznikol teda zlatý štandard.

Po čase zlatníci – bankári zistili, že nikdy sa nestane, že by si všetci vlastníci zlata prišli naraz vybrať všetko zlato a napadlo ich, že by mohli časť zlata, ktoré majú u seba uložené, požičať za úrok iným záujemcom. Začali to robiť, aj keď najskôr to bolo nielenže nelegálne, ale bol to trestný čin. Podstata teda bola v tom, že nakoniec bankári vydali omnoho viac potvrdeniek – bankoviek, ako bolo množstvo zlata, ktoré mali uložené v sejfoch.

Je jasné, že to bolo zdrojom obrovského nárastu bohatstva bankárov, ktorí svoje nové bohatstvo a vplyv využili tak, že presadili zákony, ktorými tieto praktiky legalizovali. A tak vlastne vzniklo dnešné bankovníctvo s čiastočnými rezervami. Takéto bankovníctvo však zákonite viedlo aj ku krachu bánk. A je evidentné, že nielen v prípade bánk, ktorým dlžníci úvery nevrátili. Aj v prípade zdravých bánk s obozretným požičiavaním v systéme čiastočných rezerv platí, že ak požiada o svoje peniaze naraz veľký počet vkladateľov, banka sa položí. Peniaze totiž nemá, podniká s nimi a ako rezervu má len malú časť svojich záväzkov. A tak stačí krach jednej banky aby vznikla panika a ľudia vzali útokom aj banky iné.

A presne to sa aj dialo. Premrštené tlačenie nekrytých peňazí viedlo k boomu, ktorý skôr či neskôr vždy vyústil do krízy. Najväčšie boli v USA v rokoch 1819, 1837, 1857, 1873, 1907. Aj keď už vtedy existovali názory, že na vine je predovšetkým možnosť generovania umelého úveru cez mechanizmus čiastočných rezerv, riešenia sa hľadali inde. Od roku 1863 – 1864 vznikol „centrálny bankový systém,“ ktorým vznikli „centrálne banky“ sídliace v jednotlivých amerických štátoch. Zaviedla sa regulácia z hľadiska kapitálovej primeranosti, povinné minimálne rezervy, pravidlá obozretného podnikania z hľadiska regulácie rizika, ako aj dobrovoľné spájanie sa bánk za účelom spoločného garantovania záväzkov voči vkladateľom.

Kríza v roku 1907 však jasne ukázala, že ani to nestačí. Banky ktoré vyberali vklady od obyvateľstva už v tom čase boli pomerne prísne regulované, ale na trhu sa objavili nové finančné inštitúcie, tzv. trusty. Boli rozšírené najmä v New Yorku a začali prijímať vklady, aj keď pôvodne vznikli na správu majetku a dedičstva bohatých klientov. Keďže nepodliehali takej regulácii ako banky, mohli dosahovať a v čase boomu aj dosahovali vyššie výnosy ako banky a postupne sa do nich presúvalo viac a viac vkladov. Neboli však regulované, ani poistené pre prípad insolventnosti a tak keď prvý z týchto trustov skrachoval, začal sa útok vkladateľov aj na ostatné a problém bol na svete.

Po tejto kríze a panike vláda usúdila, že systém jednotlivých kvázi centrálnych bánk nestačí a v roku 1913 bola zriadená federálna centrálna banka – FED. Jej cieľom bolo určovať jednotné pravidlá kapitálovej primeranosti a obozretnosti a kontrolovať ich dodržiavanie. FED bol a je aj inštitúciou poslednej záchrany, ktorá poskytuje ohrozeným bankám hotovosť. Okrem toho dostal FED do vienka uskutočňovanie tzv. monetárnej politiky, čo zrozumiteľne povedané znamená, že určuje cenu peňazí na trhu (úrokové sadzby) a poskytuje bankám hotovosť.

Ako však ukázala Veľká hospodárska kríza, ani FED nezabránil novým a ďalším útokom na banky a bankovým krízam. Počas rokov 1930, 1931 a 1933 sa zopakovali v takej miere, ako nikdy predtým. Odpoveďou bola ďalšia vlna regulácií a bezpečnostných poistiek. V roku 1933 bol prijatý Glass-Steagallov zákon, na základe ktorého vznikli dve skupiny bánk – obchodné, ktoré prijímali vklady a investičné, ktoré ich neprijímali.

Pre obchodné banky sa stanovili prísne obmedzenia, ktoré museli dodržiavať. Zároveň došlo k poisteniu vkladov v týchto bankách a dostali možnosť čerpať úver od FEDu. Na druhej strane investičné banky nepodliehali zďaleka takej prísnej regulácii, pretože nemohli prijímať vklad a teda nemohli sa stať objektom útoku na banku. Aj keď od roku 1933 dochádzalo k útokom na banky a aj k ich krachu, nikdy to nenadobudlo také rozmery ako predtým. Regulácia a najmä poistenie vkladov totiž bránili šíreniu paniky, takže sa zdalo, že éra bankových kríz je už za nami. Aký veľký omyl to bol, ukázala finančná kríza v roku 2008 – 2009.