Po ôsmych rokoch vládnutia boli Dzurindove vlády vymenené vládou Ficovho Smeru-SD, Mečiarovho HZDS a Slotovej SNS.

Dominantné postavenie mal v tejto vláde Smer-SD, ktorému patrilo vo vláde jedenásť miest zo šestnástich, vrátane premiéra.

Pri vytvorení vlády panovala pomerne veľká neistota ohľadom toho, akú ekonomickú politiku bude vláda uskutočňovať, najmä z hľadiska udržateľnosti reforiem naštartovaných za Dzurindových vlád, najmä za tej druhej. Ficov Smer bol totiž nezmieriteľným kritikom týchto reforiem a vo svojom volebnom programu sľuboval, že z nich neostane kameň na kameni. Keďže HZDS, ani SNS nikdy nepatrili k obhajcom týchto reforiem, zdalo sa, že sú ohrozené. Realita bola nakoniec iná, aj keď sa nedá povedať, že by nič nebolo zmenené, alebo aspoň zdeformované. K žiadnej zásadnej revízii však nedošlo.

Prvá veľká skúška prišla hneď po vymenovaní novej vlády. Čerstvý premiér Fico sa vyjadril, že pripravovaný a Dzurindovou vládou rozbehnutý vstup do eurozóny vôbec nie je istý a že sa uvidí, či to bude pre Slovensko výhodné.

Bezprostredne na to prišla reakcia trhov, ktoré znervózneli a koruna začala padať. Trhy reagovali logicky, pretože si vyhodnotili, že najefektívnejšou poistkou proti nezodpovednej populistickej politike Ficovej vlády, ktorej sa obávali, je pokračovanie vstupu do eurozóny s nevyhnutnosťou plniť prísne kritériá, najmä rozpočtové. Fico, vystrašený reakciou trhov a po konzultáciách v NBS, postoj rýchlo revidoval a vyhlásil, že jeho vláda bude pokračovať vo vstupe do eurozóny.

Je veľmi zaujímavé, ako trhy už druhýkrát v relatívne krátkom období donútili vládu robiť potrebné a rozumné veci. Ak si spomínate, tak v minulej prednáške som popisoval, ako pád koruny tesne pred prezidentskými voľbami v roku 1999 donútil Stranu demokratickej ľavice súhlasiť s potrebnými stabilizačnými opatreniami a umožnil prvej Dzurindovej vláde zrealizovať potrebné, ale nepopulárne opatrenia.

Vláda Roberta Fica začínala vládnuť vo veľmi komfortnom prostredí. Vďaka ním tak silno kritizovaným reformám dosahovala slovenská ekonomika rekordné rasty a tieto priniesli aj rekordný rast príjmov verejných rozpočtov. Ekonomika rástla, nezamestnanosť klesala, štátna kasa sa napĺňala nad tie najoptimistickejšie očakávania. V roku 2007 dosiahol rast ekonomiky rekordných 10,4%, v poslednom štvrťroku dokonca vyše 15%.

Rok 2008 bol ešte veľmi dobrým rokom, aj keď nie až takým úspešným, ako rok 2007. Na jeseň 2008 naplno udrela svetová finančná kríza, ktorá sa slovenskej ekonomiky dotkla až v závere roka relatívnym poklesom ekonomickej aktivity a ekonomického rastu. Najvýraznejšie ekonomické dopady mala kríza v roku 2009, kedy sa svetová finančná kríza premenila na svetovú ekonomickú krízu  a slovenská ekonomika poklesla o takmer 5%, najmä v dôsledku nižšieho dopytu zo zahraničia.

Nezamestnanosť vzrástla z 9,6% v roku 2008 na 12,1% v roku 2009 a deficit verejných financií stúpol z 2,1% na 8% HDP.

V roku 2010 sa už ekonomika ako tak pozviechala, deficit a dlh však v krízových rokoch rástol za Ficovej vlády enormným spôsobom. Vláda Roberta Fica totiž napriek výraznému výpadku príjmov z titulu ekonomického poklesu vôbec neznížila verejné výdavky. Rast verejných výdavkov bol na Slovensku počas krízových rokov najvyšší zo všetkých krajín EÚ27 a to napriek tomu, že Slovensko na rozdiel od mnohých iných krajín nemuselo na záchranu a ozdravenie bánk vynaložiť ani jedno jediné euro.

Fico mal teda počas svojej prvej vlády k dispozícii toľko zdrojov, ako nikto pred ním a zrejme asi ani nikto po ňom. Prvého dva a pol roka bol zdrojom týchto príjmov reformami naštartovaný rekordný ekonomický rast, posledný rok a pol jeho vlády to bola zase rekordne rastúce zadlžovanie. Verejný dlh stúpol z 28% HDP v roku 2008 na 41% HDP v roku 2010. Výsledkom bolo, že Ficova vláda mala vo verejných výdavkoch oproti druhej Dzurindovej vláde navyše prostriedky vo výške 750 mld. Sk, teda asi 25 mld. Eur. Navyše! Na porovnanie, priemerný rast verejných výdavkov za toto obdobie bol v EÚ asi 18%, na Slovensku vzrástli verejné výdavky počas Ficovej vlády o 35%. Teda dvojnásobný nárast zdrojov oproti priemeru EÚ.

Pohodlné prostredie dostatku zdrojov bolo zrejme hlavnou príčinou pomerne bezstarostného vládnutia a ničnerobenia. Ak sa pozrieme na to, aké reformy, zásadné zmeny, alebo systémové riešenia a opatrenia sa za prvej vlády Roberta Fica uskutočnili, tak dôjdeme k záveru, že žiadne.

Počas tejto vlády došlo síce k zavŕšeniu dvoch významných integračných procesov, obidva však boli naštartované ešte za druhej vlády Mikuláša Dzurindu a za Ficovej vlády sa úspešne zavŕšili – vstup do Schengenu a do eurozóny.

Výhodou nečinnosti bolo, že v zásade nedošlo ani k zrušeniu reforiem predchádzajúcej vlády. Daňová reforma ostala takmer nedotknutá. Zmeny boli len symbolické -  zavedenie zníženej sadzby DPH na lieky a knihy a postupné znižovanie odpočítateľnej položky s rastom príjmu.

V sociálnej reforme taktiež nedošlo k žiadnym podstatným zmenám. Z hľadiska pružnosti trhu práce sa zhoršil Zákonník práce, ale nešlo o dramatické zmeny. Vláda sa pokúšala opakovane oslabiť druhý pilier dôchodkovej reformy, otvorila ho a robila kampaň v prospech vystupovania. Nebola však veľmi úspešná. Opatreniami, ktoré vláda urobila, znížila zhodnocovanie úspor ľudí v druhom pilieri a potom argumentovala nízkou výnosnosťou.

Najväčšie zmeny a deformácie postihli reformu zdravotníctva. Vláda zrušila poplatky u lekára a za recepty a výrazne obmedzila súťaž medzi zdravotnými poisťovňami. Nepokračovala v transformácii nemocníc a v sektore sa znovu rozmohla korupcia, zlé riadenie, plytvanie a zadlžovanie.

Obrovský nárast verejných zdrojov nebol počas prvej Ficovej vlády využitý zmysluplne a do značnej miery boli prostriedky vyplytvané v nefungujúcich a nereformovaných systémoch. Výstižným príkladom je zdravotníctvo, kde došlo k enormnému nárastu verejných zdrojov (o cca 50% za 4 roky, napriek tomu sa to vôbec neprejavilo v lepšom fungovaní zdravotníctva, o čom svedčí zhoršujúca sa spokojnosť pacientov aj zdravotníkov, ale aj indikátory zdravotného stavu obyvateľov).

Počas prvej Ficovej vlády došlo aj k nárastu miery korupcie. Vláda nielenže nebojovala proti korupcii, ale stala sa jej generátorom. Svedčí o tom obrovské množstvo predražených verejných obstarávaní. Najznámejšími sa stali kauzy ako nástenkový tender, diaľničné mýto, či emisie, kde prišiel štát o stovky miliónov eur. Na ilustráciu, v akej miere sa plytvalo, porovnajme, za aké ceny stavebných prác boli vysúťažené štyri rovnaké úseky diaľnice D1 na východe, medzi Levočou a Prešovom. Za Ficovej vlády to bolo 1,4 mld. eur. Táto súťaž bola za Radičovej vlády zrušená a nový tender priniesol polovičnú cenu, cca 700 mil. eur. Takýto rozdiel za to isté!

Reformy teda síce na jednej strane neboli zničené a rozvrátené, aj keď niektoré boli deformované. Stratilo sa však veľa času a peňazí, pretože sa plytvalo, korupcia rástla, nepresadzovali sa potrebné zmeny a reformy. Výsledkom bolo postupné zhoršovanie konkurencieschopnosti Slovenska, zhoršovanie podnikateľského prostredia a postupný zaostávanie vo všetkých oblastiach dôležitých pre rast konkurencieschopnosti krajiny.

Deficit v rokoch 2009 a 2010 stúpol k 8% v každom z týchto rokov, verejný dlh za dva roky vzrástol z 28% HDP na 41%.

V takomto stave prebrala vládu stredopravá koalícia s premiérkou Ivetou Radičovou.

O výsledkoch tejto vlády v ďalšej prednáške.