Ukrajina bola po Rusku druhou najväčšou a aj druhou najdôležitejšou zväzovou republikou Sovietskeho zväzu. Po rozpade Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 mala Ukrajina podobnú ekonomickú úroveň ako Rusko, Bielorusko, alebo Poľsko. V roku 1992 hodnotili analytici Deutsche Bank ukrajinské predpoklady a vyhliadky na úspešnú budúcnosť ako najvyššie spomedzi krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
Odvtedy uplynulo 23 rokov a výsledky sú, žiaľ, omnoho horšie. V roku 2013, teda ešte bez vplyvu ruskej anexie Krymu a vojnového konfliktu na východe Ukrajiny, bola ekonomická úroveň Ukrajiny trojnásobne nižšia oproti Poľsku a Rusku a dvojnásobne nižšia oproti Bielorusku.
Prečo k tomu došlo a čo sa vlastne na Ukrajine stalo?
V decembri 1991 Ukrajinci v referende 90-timi percentami odsúhlasili nezávislosť Ukrajiny na Sovietskom zväze a za prezidenta bol zvolený Leonid Kravčuk, dovtedajší predseda komunistického parlamentu. Jeho prioritou a prioritou jeho vlády bolo vybudovať základy Ukrajiny ako nezávislého štátu a ekonomické reformy neboli pre neho také dôležité. Na margo potreby reforiem doslova vyhlásil, že „dieťa sa musí najskôr naučiť loziť, kým začne chodiť“ a že ľudí treba na nové podmienky najskôr pripraviť. Ďalším oficiálne artikulovaným dôvodom na pomalé a opatrné zavádzanie ekonomických reforiem boli obavy zo sociálnych dôsledkov rýchlych a radikálnych reforiem. Veľmi dôležitú, aj keď oficiálne nepriznanú úlohu zohrala tá skutočnosť, že na Ukrajine sa nepodarilo od moci odstaviť komunistickú nomenklatúru, ktorá hlboké a rýchle reformy nechcela z ideologických, ale aj praktických mocenských a ekonomických dôvodov. Už v tom čase, v rokoch 1991 – 1993, začala vznikať silná ekonomická skupina komunistických riaditeľov štátnych podnikov, ktorí v podmienkach rozpadu plánovaného hospodárstva a ekonomickej liberalizácie riadili tieto podniky tak, aby na tom oni sami čo najviac zbohatli. S ekonomickou mocou sa posilňoval aj ich politický vplyv a skutočné reformy by bránili tomuto typu podnikania, v akom sa vyznali (rent-seeking, tunelovanie štátnych podnikov, dotácie a zvýhodnené podmienky od štátu a podobne). Niektoré tieto štátne podniky boli aj privatizované, takmer vždy však v prospech ich „červených manažérov“. Ešte to neboli takí silní oligarchovia, akí vznikli neskôr, ale zárodky tu už boli.
V roku 1994 bol za prezidenta zvolený Leonid Kučma, ktorý bol za Kravčuka predsedom vlády a predtým riaditeľom jedného z najvýznamnejších ukrajinských štátnych podnikov v oblasti zbrojárenstva. Kučma avizoval urýchlenie ekonomických reforiem a na začiatku jeho prvého volebného obdobia, v roku 1995 a v prvom polroku 1996, k tomu naozaj došlo. Toto obdobie bolo doteraz najreformnejším obdobím novodobej ukrajinskej histórie a znamenalo makroekonomickú stabilizáciu, aj keď len relatívnu, inflácia sa znížila z 10 000% v roku 1993 na 182% v roku 1995. Bol podpísaný program s MMF, došlo k čiastočnej deregulácii cien, obchodu a podnikania, pripravil sa privatizačný program. V septembri 1996 sa zaviedla nová mena hrivna a bol liberalizovaný devízový trh. K stabilizácii novej meny výrazne prispel vtedajší guvernér Národnej banky Ukrajiny Viktor Juščenko.
Na rozdiel od krajín strednej Európy a Pobaltia však reformy neboli dostatočne hlboké a komplexné, aby naštartovali ekonomický rast, inflácia bola stále pomerne vysoká a reštriktívna politika bola kritizovaná a obviňovaná, že spôsobuje ekonomický pokles. Dopyt po „rozvojových stimuloch“ zo strany kritikov reforiem a manažérov štátnych podnikov narastal a reformné úsilie postupne vyprchávalo. Štátny sektor bol v ekonomike stále výrazný a vplyvní riaditelia týchto podnikov presadili pokračovanie dotácií a mäkkého rozpočtového obmedzenia. Reformné obdobie sa de facto skončilo v polovici roka 1996, kedy sa stal premiérom Pavlo Lazarenko (ktorý bol v roku 1999 v USA odsúdený za pranie špinavých peňazí a stále je tam väznený).
Začiatky rastu bohatstva a vplyvu oligarchov siahajú už do Kravčukovej éry, naplno sa však oligarchizácia Ukrajiny rozvinula práve po spomalení a opustení reforiem v druhej polovici prvého Kučmovho prezidentského mandátu (1996 – 1999) a počas druhého mandátu (1999 – 2004). Napriek tomu tu ešte jeden formálny reformný pokus bol. V roku 1999 Kučma vymenoval za premiéra dovtedajšieho guvernéra Národnej banky Ukrajiny Viktora Juščenka a za vicepremiérku Júliu Tymošenkovú. Ukrajina bola v ťažkej ekonomickej situácii a Kučma, rovnako ako oligarchovia v jeho pozadí sa spoliehali na týchto reformátorov s dobrým renomé v zahraničí, že situáciu vyriešia. Vláda naozaj pripravila relatívne ambiciózny reformný plán a začala ho realizovať. Tymošenková, ktorá prišla z plynového biznisu (prezývali ju aj plynová princezná, predtým bola dvojkou v Lazarenkových energetických spoločnostiach), začala robiť poriadky v energetike. Tymošenková bola odvolaná po roku vládneho pôsobenia a bola obvinená z korupcie. Juščenko skončil ako premiér o tri mesiace neskôr, po 15 mesiacoch vo funkcii. Premiérom sa stal gubernátor Dnepropetrovska Viktor Janukovyč. Reformy boli zastavené a moc oligarchov posilnená a konsolidovaná. V roku 2004 sa Janukovyč stal Kučmovým kandidátom na prezidenta.
Novembrové prezidentské voľby v roku 2004 Janukovyč tesne vyhral. Ukrajinci ich však považovali za zmanipulované a vypukla tzv. „Oranžová revolúcia“. V opakovaných voľbách v decembri 2004 bol za prezidenta zvolený Viktor Juščenko. V januári 2005 sa ujal funkcie a vymenoval novú vládu na čele s Júliou Tymošenkovou.
Napriek silnému reformnému mandátu, ktorým disponovala dvojica Juščenko – Tymošenková, sa takmer žiadne skutočné reformy neuskutočnili a šanca bola zmarená. Nedošlo k takmer žiadnemu reformnému pokroku v podnikateľskom prostredí (Doing Business Ranking), boji proti korupcii (Transparency International), či celkovom reformnom pokroku (Transition Progress Index of the EBRD).
Hlavným dôvodom boli nezhody, vzájomné rozpory a boje medzi Juščenkom a Tymošenkovou, ktoré paralyzovali reformné úsilie aj preto, že po Oranžovej revolúcii sa zmenila ústava, relatívne sa oslabila pozícia prezidenta a posilnilo sa postavenie parlamentu a vlády. Vznikol hybridný ústavný systém, ktorý nie je ani prezidentský, ale ani parlamentný. Keď sa v roku 2010 stal prezidentom Janukoyč, Ukrajina sa opäť vrátila k prezidentskému systému. Po Majdane v roku 2014 sa však zase vrátili k hybridnému modelu z rokov 2005 – 2010.
Bohatstvo a vplyv oligarchov sa nezmenili. Došlo k jedinej reprivatizácii, ale s vrátením kúpnej ceny, ktorá bola pôvodne zaplatená. Krivorožský metalurgický kombinát, ktorý bol za Janukovyčovej vlády predaný Achmetovovi za 800 mil. USD, bol štátom za tú istú cenu odkúpený naspäť a znovu privatizovaný medzinárodným tendrom. Novým vlastníkom sa stal koncern ArcelorMittal, ktorý zaplatil 4,8 mld. USD.
Najvýstižnejšie ilustruje neúspech naplnenia očakávaní Oranžovej revolúcie a pretrvanie moci oligarchov fakt, že v auguste 2006 bola Júlia Tymošenková odvolaná a premiérom sa stal Viktor Janukovyč – len 20 mesiacov potom, ako bol pokorený Oranžovou revolúciou.
