Prepis | 7. prednáška: Pomáha rozvojová pomoc? (Dalibor Roháč) - Univerzita pre moderné Slovensko

V dnešnej prednáške sa budeme rozprávať o úlohe rozvojovej pomoci pri prekonávaní rozdielov medzi chudobnými a bohatými krajinami. Mnohí moji kolegovia a priatelia sa rozhodli študovať ekonómiu hospodárskeho rozvoja alebo sa angažovať v rôznych programoch, ktoré majú pomáhať rozvojovým krajinám zo šľachetných pohnútok. Nie je im totiž ľahostajný osud chudobných ľudí v chudobných krajinách.

Koľko toho vieme o tom, či rozvojová pomoc naozaj pomáha? Za ostatné desaťročia existuje medzi ekonómami živá diskusia o efektoch rozvojovej pomoci. Niektorí, ako napríklad Jeffrey Sachs z Kolumbijskej univerzity v New Yorku, tvrdia, že pomoc od bohatých krajín je pre úspech rozvojových krajín nevyhnutná. Iní, napríklad Bill Easterly z Newyorskej univerzity, je toho názoru, že rozvojová pomoc korumpuje rozvojové krajiny a pomáha ich často autoritárskym režimom.

Predovšetkým je dobré si ujasniť, že rozvojová pomoc nie je v absolútnych číslach veľmi veľká. Vzhľadom k HDP posielajú Spojené štáty americké len o niečo viac ako pol percenta na rozvojovú pomoc. To je samozrejme veľké číslo merané v desiatkach miliárd dolárov, ale samo osebe rozvojový svet spasiť nemôže. Veľa z americkej pomoci má vojenskú podobu a plynie tiež do špecifických krajín, akými sú Afganistan, Irak, či Egypt. Bohaté európske krajiny, predovšetkým Luxembursko a nordické krajiny sú výrazne štedrejšie, ale tiež nemíňajú na rozvojovú pomoc viac ako jedno percento svojho HDP.

Zoznam najväčších príjemcov rozvojovej pomoci zahŕňa pochopiteľne chudobné subsaharské krajiny, ale aj o čosi bohatšie krajiny, akými je napríklad Albánsko. Už spomínaný Afganistan donedávna bol, a možno ešte je, najväčším príjemcom pomoci.

Ako sa dá určiť efekt pomoci na hospodársky rozvoj? Pozrieť sa jednoducho na koreláciu medzi veľkosťou pomoci a hospodárskou výkonnosťou by bolo zavádzajúce, nakoľko veľkosť rozvojovej pomoci závisí na stupni chudoby v krajine, ktorá pomoc dostáva. Nedá sa teda jednoznačne povedať, či krajiny sú chudobné, preto lebo dostávajú pomoc, alebo či dostávajú pomoc preto, lebo sú chudobné. Našťastie na tento problém vymysleli ekonómovia riešenie.

Peter Boone, americký ekonóm pôsobiaci na London School of Economics, vydal v roku 1995 priekopnícku štúdiu rozvojovej pomoci. Všimol si to, čo by nám malo byť známe, že rozvojová pomoc sa nerozdeľuje len podľa objektívnych ekonomických potrieb, ale aj podľa strategických zámerov. Počas studenej vojny posielala americká vláda rozvojovú pomoc svojim spojencom v chudobných krajinách. Francúzsko tradične podporovalo pomocou svoje bývalé kolónie a frankofónne krajiny. Rozvojové krajiny, ktoré podporovali Sovietsky zväz, alebo patrili medzi takz. neangažované krajiny, pomoc zo Západu spravidla čakať nemohli. Toto je zdroj variácie v hospodárskej pomoci, ktorá nezávisí od hospodárskej výkonnosti krajiny dostávajúcej pomoc. Boone teda používa pre rozvojovú pomoc nasledovné tri exogénne premenné, akési prirodzené experimenty. Prvou sú priateľské vzťahy so Spojenými štátmi, druhou sú priateľské vzťahy s Francúzskom a tretie sú priateľské vzťahy s OPECom. Priateľské vzťahy tohto druhu totiž ovplyvňujú objem získanej pomoci, ale samy osebe nezávisia na úrovni ekonomického rozvoja , sú teda „exogénne.“

Na čo Boone teda prišiel? Podľa odhadov dát rozvojová pomoc nezvyšuje ani investície ani rast, ani nevedie k zlepšeniu blahobytu chudobných ľudí. Jediný merateľný efekt, ktorý pomoc má, je ten, že zvyšuje veľkosť vlády. Čo je ešte zaujímavejšie, tieto efekty rozvojovej pomoci sú nezávislé na tom, akú formu vlády krajina má.

Tento veľmi pesimistický záver o efektoch pomoci sa môže páčiť libertariánom, ale jeho platnosť je kontroverzná. V roku 2000 vydali Craig Burnside a David Dollar článok, ktorý založili na nových a kompletnejších dátach o rozvojovej pomoci, ktoré vydala Svetová banka. Ich výsledky sa od Boonových líšia tým, že autori explicitne skúmajú, aký efekt na dopady rozvojovej pomoci má domáca politika. V krajinách s dobrou menovou, fiškálnou a obchodnou politikou sa zdá byť vplyv zahraničnej rozvojovej pomoci kladný. Naproti tomu v krajinách so zlou a nezodpovednou politikou rozvojová pomoc nehrá kladnú úlohu.

Burnsidov a Dollarov článok sa ukázal byť mimoriadne vplyvný. Či už naozaj alebo len predstierane, donori a medzinárodné organizácie sa tak snažili smerovať pomoc do krajín s dobrou politikou, prípadne podmieniť rozvojovú pomoc reformami.

Ale ani táto štúdia nebola posledným slovom k danej problematike. Bill Easterly, Ross Levine a David Roodman sa o tri roky neskôr pokúsili zreplikovať Burnsidove a Dollarove výsledky na väčšom súbore dát. Zahŕňali údaje za roky, ktoré neboli v čase písania Burnsidovho a Dollarovho článku k dispozícii. Ich výsledok? Rozvojová pomoc nemá dobré efekty ani keď je prítomná dobrá hospodárska politika.

Ani tento článok pochopiteľne nebol posledným slovom na danú tému. Bill Easterly, Jeffrey Sachs, a iní k nej odvtedy vydali sériu iných štúdií a populárno-náučných kníh, ktoré sa určite oplatí prečítať. Obhajcovia pomoci poukazujú predovšetkým na výdaje, ktoré smerovali k zlepšovaniu zdravotnej starostlivosti v chudobných krajinách, a ktoré podľa nich priniesli enormný pokrok. Počas rokov 2006 - 2010 nabrala debata o rozvojovej pomoci aj politický rozmer, zvlášť počas summitu v škótskom Gleneagles a po tom, čo do debaty vstúpili okrem Easterlyho a Sachsa aj mnohé celebrity, vrátane Bona a Angeliny Jolie. Objektívne vzaté, dvadsať rokov od Boonovej priekopníckej štúdie toho o efektoch rozvojovej pomoci na hospodársky rozvoj nevieme oveľa viac než na začiatku.

Akokoľvek zvláštne to znie, nevieme toho veľa dokonca ani o význame hospodárskej politiky samotnej. V roku 1993 vydal Bill Easterly spolu Michaelom Kremerom, Lantom Pritchettom a Larry Summersom (neskorším ministrom financií v Clintonovom kabinete) štúdiu, ktorá doposiaľ nebola vážnym spôsobom spochybnená. Ukazuje, že miery hospodárskeho rastu medzi krajinami sú veľmi premenlivé, zatiaľ čo premenné, ktoré sa používajú na ich vysvetlenie, ako napríklad kvalita hospodárskej politiky, inštitúcie, atď.,  sú zasa v čase stabilné. To podľa nich znamená, že v hospodárskom rozvoji hrá náhoda napríklad vo forme rôznych ekonomických šokov oveľa väčšiu úlohu, než by sme boli ochotní pripustiť.

Niekedy je ťažké oddeliť výskum o efektoch hospodárskej pomoci od osobnej ideológie. Realita je zložitá a rôzni výskumníci sa často snažia v dátach nájsť výsledky, ktoré sú konzistentné s tým, čo si beztak myslia. S tým sa ale nedá nič robiť, nakoľko téma hospodárskeho rozvoja je témou, ktorá je ukotvená v hodnotovom vnímaní reality. Neexistujú nijaké technokratické riešenia, ktoré by sa dali na krajiny zhadzovať z vrtuľníkov. Existujú iba inštitucionálne riešenia, ktoré sa opierajú o politickú legitimitu. Preto tí z Vás, ktorí majú záujem o bližšie štúdium toho, ako sa dá rozvojovým krajinám pomôcť, by si mali prečítať novú knihu Billa Easterlyho, The Tyranny of Experts, čiže Tyrania expertov.  V nej tvrdí, že v komplexnom svete, v ktorom žijeme sa chudobným ľuďom nedá pomôcť lepšie než tak, že budeme rešpektovať ich politické a ekonomické práva. To mnohé rozvojové agentúry a donori nerobia, lebo v mene svojej údajnej apolitickosti pracujú s často krutými režimami. Zastavenie tejto praxe by bolo veľkým krokom vpred.